Život na divokej skládke v obci Veľké Blahovo – I. časť

Odhalenie

Foto © Ľubomír Augustín

Trať je priam posiata mnohými malebnými dedinkami a pri pohľade z okna idúceho vlaku možno pozorovať nezameniteľný rukopis miestnych urbanistov a architektov, ba človek s pozorovacím talentom rozpoznáva rôznorodosť životných filozofií jednotlivých vlastníkov nehnuteľností. Môj obdiv k tejto milej a sympatickej krajine sa začal strácať od chvíle, keď sa začala postupne odkrývať jej odvrátená strana. Rozjímanie o tunajšej krajine a jej ľuďoch bolo potlačené pohľadmi na nespočetné hromady odpadov nachádzajúcich sa v blízkosti železničných násypov. Na niektorých miestach podrast blízkeho lesíka nevypĺňa kvitnúca baza, či rozvoniavajúci hloh, ale stavebná suť, pohodené plasty všetkých druhov, pneumatiky a haraburdy, miestne poľné cestičky lemujú hromady všetkého, čo by sa dalo elegantne ukladať na skládkach odpadov. Miestnych podnikavcov zrejme ovládla neodolateľná potreba zbaviť sa svojich nepotrebných vecí práve tu – za dedinou, v extraviláne, kde bdelé oko starostu nedovidí, kde o inšpektorovi životného prostredia ešte nechyrovali.

Ak si návštevník v tunajších končinách privykne aj na tieto občasné menej atraktívne scenérie, očakáva, že ho už nič nepríjemnejšieho pri pohľade z vlaku nemôže postretnúť. Pokazenú náladu na chvíľu vylepší pobiehajúci zajac, v diaľke rozoznať stádo srnčej zveri. Vyvrcholenie však prichádza v obci Veľké Blahovo. Spočiatku to vyzerá, že strechy domčekov sa iba romanticky krčia v údolí za vrcholkami akýchsi miestnych pahorkov. Lenže kde by sa tu v centre Podunajskej nížiny nabrali pahorky?

Foto © Ľubomír Augustín

Odhalenie tejto záhady netrvá dlho a našinec zisťuje, že síce ide o miestne kopce, avšak nie sú to žiadne pieskové duny z pochádzajúce z naplavenín majestátneho Dunaja, ani výsledok vulkanickej treťohornej činnosti, ale hory nanoseného odpadu.

Od chvíle, keď som tento svoj objav učinil neprestalo mi vŕtať hlavou množstvo otázok. Kto sa venuje tejto intenzívnej zberovej činnosti? Sú to neznámi vyznávači kultu elektroodpadov, plastov, farebných a železných kovov? Budujú tu svojráznu protihlukovú bariéru? Chránia svoje súkromie pred zvedavými pohľadmi cestujúcej verejnosti ? Alebo nebodaj sa jedná o utajené miesto spätného odberu odpadov, svojrázny zberový dvor, či o miesto na zhromažďovanie pred niektorou z činností zhodnocovania alebo zneškodňovania odpadov?

Veľké Blahovo

Obec Veľké Blahovo sa nachádza 5 km západne od Dunajskej Stredy. Žije v nej približne 1200 obyvateľov, prevažne maďarskej národnosti a podľa údajov zo sčítania ľudu v roku 2001 aj 36 občanov rómskej národnosti. Na prvý pohľad sa ničím neodlišuje od ostatných obcí Žitného ostrova.

V čase mojej návštevy boli na uliciach obce vidieť pri hlavnej ceste povykladané plastové vrecia plné PET fliaš, znamená to, že práve dnes je termín zberu tejto komodity. Usudzujem, že v obci vedia ako nakladať s komunálnym odpadom.

Foto © Ľubomír Augustín

Odbočujem úzkou uličkou medzi domce, strechy ktorých som videl pri svojich cestách po železnici. Hneď za domami sa nachádza akési verejné smetisko tvoriace pomyselné pahorky miestami prerastené burinou. Parkujem pri poslednom dome, cesta už aj tak nikam nevedie. Na prvý pohľad je zjavné, že som sa dostal do menšinovej komunity miestnych Rómov. Domy sú ošarpané, neudržiavané, mnohé neomietnuté. Vystupujem z auta a stávam sa okamžite centrom pozornosti všetkých obyvateľov, ktorých sa tu znenazdajky vynorilo niekoľko desiatok zo všetkých okolitých príbytkov. Väčšinou sa jedná o deti a mladé ženy, sem tam sa objaví jedinec mužského pohlavia. Podvedome pristupujem k postaršej pani posedávajúcej pri ceste na stolčeku pýtam sa jej na vlastníkov domu, za ktorým sa nachádza najväčšia časť odpadov. Po krátkej komunikácii je počiatočná nedôvera prelomená, som pustený do dvora a začínam fotografovať. Tu priamo na tvare miesta to vyzerá ešte horšie ako z vlaku.

Foto © Ľubomír Augustín

Domček, ktorý som si vybral na preskúmanie má malý dvor s provizórne zmontovaným skladiskom, drevenou toaletou a ručnou pumpou. Udupaná zem je pozametaná takže bezprostredné okolie domu budí dojem poriadku. Za domom stojí staršia elektrická práčka a neznámy elektrospotrebič. Smetisko vyrastá priamo z dvora. Vystupuje pozvoľna až na úroveň okolitých striech a vypĺňa všetok priestor smerom k železničnému násypu. Na prvý pohľad je zrejmé, že sa jedná o „živú“ skládku zásobovanú denne novými prírastkami. Prekvapuje ma pomerne veľké množstvo rozobratých chladničiek, všade naokolo sú porozhadzované zvyšky polyuretánovej peny, staré koberce, pneumatiky, krabice, textílie, rozbité hračky, hrdzavé plechy, proste všetko od výmyslu sveta. Pýtam sa – „Kto sem nosí tieto hromady odpadu?“ Odpoveď je vyhýbavá, neurčitá. „Pijete vodu z tejto studne?“ „Áno, aj z nej varíme...“ – hovorí mladá obyvateľka domu. „Viete, že voda, ktorú pijete je znečistená toxickými látkami, že ohrozuje vaše zdravie?“ pridávam ďalšie argumenty. „Vieme – a čo máme robiť? Obec nám nezaviedla verejný vodovod“ odpovedajú miestni.

Prichádzajú ďalší zvedavci a pátrajú za akým účelom sa tu potulujem, čo mám v pláne podniknúť? Vysvetľujem im, že ma zaujíma ako sa sem odpad dostal a prečo žijú v týchto katastrofálnych podmienkach. Dostávam pozvanie na návštevu do susedných dvorov. „Žijeme tu ako potkany!“ hovorí pomenší fúzatý domorodec.

Foto © Ľubomír Augustín

Prechádzam ďalším dvorom, všade nachádzam dielo skazy, ako by sa tu prehnala vlna tsunami. Na konci dvora za chatrnou chyžou prekvapujem dvoch mladíkov, ktorý nad ohníkom pália káble. „Toto nefoťte!“ – zvolá jeden z nich po maďarsky a nenápadne mizne aj so svojim druhom. Pristúpim k ohníku a uvedomujem si, čo sa tu práve odohrávalo. O takomto niečom som doposiaľ čítal na rôznych ochranárskych weboch, ktoré sa stavali proti vývozu vyradených elektrozariadení do rozvojových krajín. Miestni obyvatelia v rôznych afrických či ázijských krajinách tam obdobným spôsobom získavajú kovy vypaľovaním častí elektrozariadení nad otvoreným ohňom aj za cenu poškodenia vlastného zdravia. Robia to, pretože výťažok z predaja kovov je ich jediným príjmom.

Otrasený vychádzam na ulicu a pozorujem príchod dvoch cyklistov ťahajúcich za sebou plne naložené vozíky s rôznym objemným odpadom. Miznú v útrobách domu, vedľa ktorého je zložených množstvo starých okien, rozbitý nábytok, matrace. Vidím, že skupinka miestnych, ktorá ma sprevádza na každom kroku je názorovo rozdelená. Časť z nich by bola rada, ak by už nemuseli žiť v týchto otrasných podmienkach, časť z nich je v obave, že ak im niekto obmedzí ich doterajší spôsob života, prídu aj o to málo, čo vďaka odpadu majú. „Čo budete robiť?“ – pýta sa nedôverčivo jedna zo skupinky žien. „Najprv pôjdem na obecný úrad a potom urobím reportáž o tom, čo som tu videl“ odvetil som jej popravde.

Opúšťam perifériu Veľkého Blahova. Uvedomujem si, že tu je odpad prirodzeným pánom, ovláda všetko a všetkých tunajších obyvateľov. Tu, na smetisku sa rodia, vyrastajú, z odpadu získavajú aké-také živobytie a tu aj umierajú.

/Koniec I. časti/

---

FOTOREPORT

© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.