Výdavky, ktoré sa
zvyšujú ľahko
Ilutračné foto © Dreamstime.com
Najznámejším z nich je zvyšovanie daní a odvodov.
Nevýhodou je, že rezonuje vo verejnosti vždy najviac, pretože je
zjavné. Práve kvôli viditeľnosti je tento spôsob vymáhania peňazí
nepraktický, nepružný a prináša komplikácie, napríklad v
riziku straty volebných preferencií.
Poplatky ukryté v cene
Menej sa hovorí o rafinovanejších metódach, ktoré vlády síce
používajú nemenej často, ale s ďaleko menším odporom verejnosti.
Príkladom je výber poplatkov do rôznych fondov. Výhodou je, že
poplatky sú skryté v cene tovaru alebo služby, ktorú si
spotrebiteľ zakúpi. Obvykle sú vyberané od tých, ktorí si náklady na
poplatok premietnu v cene – teda od výrobcov. Poplatok
ukrytý v cene je málo viditeľnou položkou na to, aby ho občan
považoval za vinníka zvyšovania cien. Pre vlády ide o spoľahlivý
príjem, i keď s obmedzením použitia vybraných prostriedkov na
vopred stanovený účel.
Zločinom bez stôp by profesionálni zlodeji mohli nazvať
spôsob, ktorý spočíva v tom, že vláda ukryje platbu, ktorú
vynúti od občana (spotrebiteľa), do ceny kupovaného výrobku. Pre
vládu má jeden obrovský benefit – tieto platby sú príjmom pre
(obvykle) vládou vybraných súkromných podnikateľov. Vláde tak
odpadajú „nepríjemnosti“ s povinným zverejňovaním
rozpočtu, zmlúv alebo faktúr a otravnými občanmi, či zvedavými
novinármi. Žiadne zverejňovanie. A žiaden infozákon. Čistá práca.
Z daní vláda rozdeľuje peniaze na obstarávania cez tendre.
Z poplatkov rozdáva dotácie. A z regulácií vyplýva, že
spotrebitelia povinne platia v cene výrobkov službu, ktorú
zabezpečujú vybraní podnikatelia. Pre tých, ktorí túžia mať zisk bez
súťaže, je výhodné dohodnúť si s vládou podmienky novej
regulácie, vďaka ktorej získajú monopol či informačný náskok.
Bonitnou živnou pôdou pre takúto činnosť sú najmä environmentálne
regulácie.
Cena za regulácie v energetike
Vlády sa rozhodli podporovať výrobu elektriny z tzv.
obnoviteľných zdrojov energie (OZE) reguláciou, podľa ktorej
garantujú podnikateľom (najmä so solárnymi panelmi alebo veternými
elektrárňami) stabilné výkupné ceny na niekoľko rokov. Keďže EÚ
nestanovuje hornú hranicu podielu OZE v energetickom koláči,
každá krajina môže rozdávať garancie príjmu neobmedzene. Výroba
energie z OZE je logicky o dosť drahšia ako výroba
z tradičných zdrojov energie. Úrad pre reguláciu sieťových
odvetví odhadol, že podpora podnikateľov s OZE by mala tohto
roku vzrásť z približne 38 na 193 mil. eur. To je suma, ktorú
zaplatí spotrebiteľ v cene elektriny konkrétnym podnikateľom.
Tým, ktorí využili informačný náskok, vďaka ktorému boli pripravení
rýchlo vstúpiť na trh.
Podobným prípadom je rozhodnutie vlád podporovať zvyšovanie
podielu biopalív v pohonných látkach. Tempo zvyšovania tohto
podielu EÚ ponechala na rozhodnutí vlád. V Česku minulý rok
schválili zvýšenie povinného obsahu bioetanolu v benzíne na 4,1%
a v nafte na 6%. Podľa ekonóma a predsedu
mimoparlamentnej Strany svobodných občanů Petra Macha kvôli tomu
zaplatia občania na liter paliva v priemere o 2 české
koruny viac. Ročne je to 15 miliárd Kč pre výrobcov biopalív.
Dodajme, že podľa najnovších vedeckých poznatkov nie sú biopalivá
z hľadiska „boja proti skleníkovým plynom“ na
tom podstatne lepšie ako fosílne palivá.
Zaobalené náklady za odpady
Prípadom hodným osobitného zreteľa je trh s odpadmi. Podobne
ako pri energiách, i tu sa vlády rozhodli zasahovať do trhu. Je
pochopiteľné, že investori zacítili nový vietor, takže trh
prevádzok zabezpečujúcich služby od zberu odpadu, cez jeho triedenie,
spracovanie až po finálne zhodnotenie na Slovensku vznikol.
Výdavky vnútené
vládou.
Drahší nákup, drahšia recyklácia.
Ilutračné foto ©
Dreamstime.com
Zaplatí ho však opäť spotrebiteľ, a to dokonca
niekoľkokrát: 1. v cene výrobku, v ktorom sú premietnuté
náklady výrobcu na zabezpečenie zhodnotenia a na uhradenie
príspevku do Recyklačného fondu, 2. v poplatku za komunálny
odpad, ktorý je vyšší ako v situácii, keby bol odpad len
skládkovaný, 3. v daniach, z ktorých časť je príjmom
Operačného programu životné prostredie (teda investícií aj do
budovania zhodnocovania odpadov) a časť príjmom samospráv, ktoré
často z daní vykrývajú deficit rozpočtu na odpady.
K nákladom občanov treba pripočítať zisky spracovateľského
trhu, k monopolizácii ktorého zásadne prispela vláda založením
Recyklačného fondu. Nevraviac o tom, že „niekto“ si
v zákone o odpadoch v rozpore s európskymi
pravidlami vybavil paragraf, podľa ktorého je nutné odpad prednostne
zhodnotiť v SR. O „ekologickosti“ agendy
recyklácie odpadov možno pritom pochybovať, ak uvážime vysokú
energetickú nákladnosť prepravy, triedenia a opätovného použitia
materiálu.
Dobývanie renty
Zmienené príklady povinných a často zbytočných výdavkov,
ktoré musí občan nedobrovoľne odviesť v cene výrobku pre
(obvykle) vládou vyvolených podnikateľov, nie sú zďaleka jediné.
História dobývania renty prerástla od drobných zákerností (povinná
autolekárnička či cyklistická prilba) do dnešných gigantických
regulácií, ktorých nevyhnutným predpokladom i dôsledkom je rast
cien základných životných potrieb obyvateľov.
Dosť tristná správa pre hlásateľov verejného blaha. O tom, že
ich sociálne pokusy roztáčajú kolesá korupcie, roztvárajú príjmové
nožnice a budujú svet založený na podvádzaní, ani nehovoriac.
Hovoriť však treba začať, pretože toto okrádanie občanov nadobúda
nezvládnuteľné rozmery a právo iniciovať i zastaviť ho má
len vláda a parlament.
Text vyšiel v mesačníku Konzervatívne listy,
09/2011