Zneškodňovať alebo zhodnocovať?

Ekologické vs. ekonomické

Zneškodňovanie odpadov skládkovaním je spolu so zhodnocovaním odpadov (spaľovaním a recykláciou) najrozšírenejším spôsobom finálneho riešenia nakladania s odpadmi. Prístup Európskej únie k odpadom je založený na troch princípoch, v nasledovných preferenciách: 1.) prevencia pred vznikom odpadov, 2.) opätovné využitie (reuse) a recyklácia a 3.) zlepšenie finálneho použitia a monitoring (spaľovanie, resp. skládkovanie ako posledné riešenie, ak ostatné nie je možné použiť).

Táto stratégia je však dlhodobo konfrontovaná s názormi poukazujúcimi na nižšie náklady skládkovania oproti zhodnocovaniu odpadov, ktoré sa premietajú do nižších cien za nakladanie s odpadmi. Lacnejšie služby uvoľňujú spotrebiteľom väčšie disponibilné zdroje, ktoré následne môžu použiť pre vlastný úžitok, resp. môžu byť viazané (pri zachovaní fixného podielu povinných výdavkov v prospech verejných financií) na účel, ktorý môže významnejším spôsobom zlepšiť kvalitu života a životného prostredia obyvateľov. Prostriedky pôvodne viazané na zhodnocovanie odpadov môžu byť použité napríklad do zdravotníctva, základného školstva alebo inej oblasti, ktorá spadá pod prirodzené kompetencie vlády.

Zásadné spochybňujúce argumenty sa týkajú i údajných ekologických aspektov zhodnocovania odpadov. Environmentálne regulácie sa opierajú o koncept tzv. negatívnych externalít, teda vedľajších efektov nejakej činnosti na nezúčastnenú stranu. Skládkovanie je vo verejnosti nepopulárne najmä z dôvodu obáv z hluku, zo znečistenia ovzdušia a znečistenia životného prostredia po skončení doby životnosti skládky.

Problémom konceptu započítania nákladov (tzv. internalizácie externalít) je najmä fakt, že rozhodnutie o tom, čo je negatívnou externalitou, nikdy nemôže priniesť uspokojivé výsledky. Takmer každá činnosť človeka v krajine spôsobuje negatívne externality, avšak pdobne spôsobuje i externality pozitívne – napríklad pozitívne vplýva na zamestnanosť v regióne, na príjmy samosprávy a celkový blahobyt obyvateľov regiónu. Vyššie príjmy obyvateľov majú zásadný vplyv i na zlepšenie kvality ich zdravia a životného prostredia. Skúsenosť naznačuje, že tieto pozitívne externality obvykle nebývajú predmetom kalkulácie „započítavačov“. Čo sa týka negatívnych externalít, skúsenosť opäť naznačuje, že započítavané sú mnohé náklady, ktoré postrádajú racionálne argumenty a zvyšujú spoločenské napätie. Typickým príkladom je podstata sporu v kauze novej pezinskej skládky: na jednej strane sporu je preukázateľný klientelizmus a snaha obštrukciami obchádzať zákon, na strane druhej je verejnosť, ktorá postráda argumenty o možných negatívnych dopadoch skládky na zdravie a životné prostredie. Za „negatívnu externalitu“ sa v tomto prípade nepovažuje zdravotný dopad skládky, ale len nesúhlas verejnosti, ktorý nie je racionálne zdôvodnený. Paradoxné je, že nebyť preukázateľného klientelizmu, sila argumentov by napokon zrejme obstála na strane budovateľov skládky...

Treba spomenúť ešte jeden osobitný dôvod, pre ktorý má snaha o obmedzovanie skládkovania veľkú popularitu. Je ním obava z vyčerpateľnosti prírodných zdrojov, teda tiež istá forma negatívnej externality, ktorú vraj ponecháva súčasná generácia budúcim. Práve táto obava bola podstatnou hybnou silou pre vznik regulačnej politiky v oblasti odpadov. Mnohí ekonómovia sa však domnievajú, že táto obava postráda ekonomické argumenty, nakoľko prírodné zdroje – ako preukázala historická skúsenosť – sú ekonomicky nevyčerpateľné (nemýliť si s fyzickou vyčerpateľnosťou, pozn. aut.). Vývoj spotreby zdrojov totiž reaguje na ich vzácnosť, to znamená, že spolu s rastom ceny prírodného zdroja vzniká prirodzený dopyt po vývoji alternatívnych zdrojov. K vyčerpaniu prírodného zdroja teda fyzicky môže dôjsť, avšak ekonomické poznatky vyvracajú mylné presvedčenie, že k nemu môže dôjsť v takom časovom horizonte, o ktorom má zmysel uvažovať (napr. niekoľko storočí).

Podľa ekonomického pohľadu, ktorý v súčasnosti na riešenie odpadov prevláda, však je potrebné negatívne externality započítať do trhovej ceny, tak, že vláda zasiahne do cenotvorby. To znamená, že vláda spôsobí vyrovnanie ceny zhodnocovania odpadov k jeho skládkovaniu. Najrozšírenejším vládnym mechanizmom patrí dotovanie procesu zhodnocovania z verejných alebo súkromných zdrojov, k menej rozšíreným patrí zavedenie tzv. skládkovej dane.

Takéhoto opatrenie však deformuje podnikateľské prostredie, ktoré sa následne neformuje podľa prirodzených pravidiel ponuky a dopytu, ale podľa neustále sa meniacich vládnych príkazov. Skúsenosť potvrdzuje, že v momente, keď vláda vstúpi do tvorby nejakého trhu, dostáva sa pod veľký tlak „dobyvateľov renty“, teda spoločností, ktoré sa snažia zvýšiť mieru regulácií vo svoj prospech. Výsledkom tohto procesu je v prípade slovenského trhu s odpadmi mnoho zavedených dotačných, kontrolných, preventívnych a zákazových mechanizmov, ktoré trh s odpadmi zahlcujú, predražujú a činia neefektívnym. Jeho dôsledkom je i zaostávanie v cieľoch politiky, ktorá bola práve pre ich plnenie založená.

(Graf - zdroj: http://epp.eurostat.ec.europa.eu)

© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.