Takže jeden sľub voličom je už splnený. Máme opäť ministerstvo
životného prostredia a uspokojili sa tým túžby verejnosti, ktorá
je presvedčená, že bez ministra životného prostredia vo vláde zahynie
slovenský ľud. Svet je zachránený. A čo ďalej? Možno by stálo za
to vynaložiť drobné úsilie, aby sa v tej krajine dalo trochu
žiť.
Ohrozená príroda je novodobý fetiš etatistov. Odkedy sa
zorientovali v problematike a zistili, že iracionálny
strach dokáže i tu roztočiť kolieska biznisu, vrhli sa na vec.
Odvtedy je hospodárstvo krajín založené na princípoch „sociálne
a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky“, čo
v preklade znamená, že si politici vytvorili ďalší priestor, na
ktorom berú občanom peniaze a možnosti zarobiť si ich poctivou
prácou.
Ja kúpim, vy zaplaťte
Environmentálna politika nie je ničím iným, než nepretržitým
procesom nových rozhodnutí vlády, ktoré občanom – v porovnaní
so situáciou pred rozhodnutím vlády – buď znížia možnosť
získania príjmov zo svojho majetku, alebo zvýšia ich výdavky.
Povedzme to ešte jednoduchšie: každé sprísňovanie ochrany
životného prostredia niečo stojí a platia to občania. Môžeme
viesť siahodlhú diskusiu o mechanizmoch dosiahnutia
„environmentálneho poriadku“, ale bola by dosť zbytočná,
lebo pravidlá hry už určuje Európska komisia a slovenskí
úradníci majú na ich formovanie veľmi malý vplyv. Platíme ich pre
niečo iné. Majú preniesť tieto pravidlá tak, aby ochrana životného
prostredia fungovala menej draho a efektívnejšie, aby sa
zastavilo okrádanie občanov, ktoré kvôli zle nastaveným
enviroreguláciám dosiahlo už gigantické rozmery.
Daň pre podnikateľov
Pravidlá regulácií sa dajú pomerne ľahko zahmlievať, lebo väčšina
z nich sa netýka rozpočtu verejnej správy. O dobývaní
renty, napríklad cez vynútené nákupy, sa u nás takmer vôbec
nehovorí. Občania totiž neodvádzajú dane iba štátu, ale
i podnikateľom, ktorí si takúto „zdaňovaciu“
povinnosť vybavili vo vláde. O tom je dnešné odpadové
hospodárstvo na Slovensku.
Typickým príkladom je fungovanie „štátno-neštátneho“
Recyklačného fondu. Ak by vláda nezaviedla poplatky, ktoré do neho
plynú, a neurčila zlé pravidlá ich rozdeľovania, tak môžeme
dôvodne predpokladať, že dnes by občania platili za odpady oveľa
menej a s oveľa vyššou mierou recyklovania. Fond totiž
monopolizoval trh spracovateľov odpadov. Pre jeho zrušenie existuje
mnoho ďalších zásadných dôvodov, fond totiž výrazne prispieva
k neprehľadnosti materiálového toku, zaťažuje a obmedzuje
tiež prvky motivácie vo financovaní zhodnocovania odpadov. Uhádnuť
výsledok rozhodovania vlády vo veci fondu je však, žiaľ, v tomto
prípade asi ľahšie ako prečítať osud z kávy.
To sa týka aj ďalších problémov v odpadovom hospodárstve. Ak
by vláda nebránila (v rozpore so základnými pravidlami EÚ)
vývozu odpadu na zhodnotenie do krajín EÚ, občania by kupovali
lacnejšie výrobky. Ak by vláda nediskriminovala výrobcov a dovozcov
bateriek cez vysokú daň do Recyklačného fondu, mohli mať dôchodcovia
lacnejšie baterky do svojich rádií.
Nerozumiem, splnomocním
Platí to aj pre ostatné oblasti v rezorte. Treba povedať, že
existuje aj zopár originálnejších príbehov dejín byrokracie než je
snaha vytvárať na úrade vlády post splnomocnenca pre každý problém,
ktorý sa vyhodnotí ako významný. Protipovodňová ochrana potrebuje
systémovú zmenu, najmä reformu financovania systému a zásadné
prekopanie „hniezda chorej vrany“, ktorým je monopolný
Slovenský vodohospodársky podnik, smerom k transparentnosti.
To je dôležitá úloha, avšak určená pre ministra, ktorého za
plnenie takých úloh budeme opäť platiť. Kým je ministerstvo
paralyzované prevodom kompetencií, v úrade splnomocnenca sa už
pripravujú prvé analýzy a návrhy na ochranu proti povodniam,
ktoré by pri praktickej realizácii potvrdili známe heslo, že riešenie
bude síce horšie, ale podstatne drahšie.
V mene verejnosti
Vo „verejnom záujme“ je možné presadiť čokoľvek, čo sa
bude dostatočne dlho prezentovať ako problém verejnosti. V prípade
schvaľovania chránených území NATURA 2000 sa ministerstvo
správalo nie ako kupujúci, ale ako predávajúci na burze. Keďže aukcie
sa zúčastnilo aj zopár hlasných aktivistov, tresli na stôl
„hausnumero“ o tom, že vzácnych území (teda území,
kde lesníci nebudú môcť normálne pracovať) máme presne toľko, koľko
si myslia práve oni. Nezaťažujme sa často chabými argumentmi, ktoré
o vzácnosti území predložili. Zjednodušene stačilo povedať, že
na území veľkom ako desať Bŕn sa nachádza kŕdeľ vtákov, ktorý tvorí
najmenej tri percentá populácie vtákov na území veľkom ako sto Bŕn.
Takto sme „šupli“ do režimu ochrany všetko, čo sa dalo.
Chránené územia majú s ochranou vzácnych druhov dnes pramálo
spoločné, pre niektoré mimovládne organizácie je to však skvelý
biznis, napríklad cez Life+ projekty Európskej únie. Čím ich bude
viac, tým lepšie. Horšie je to s vlastníkmi lesov, ktorí musia
znášať mnohé nespočítateľné náklady za obmedzenia hospodárenia. Pre
rozmary intelektuálov tak trpí zamestnanosť a boli sme svedkami
i takých tragikomických príhod, ako tej, keď bol veľvyslanec USA
Rodolphe Vallee pozvaný pozrieť si veľký projekt ochrany dropa na
Sysľovských poliach, ale po dropovi sa zľahla zem.
Ochrana prírody potrebuje zásadnú reformu, aby bola rozpočtovo
udržateľná a aby orgán ochrany disponoval silnými kompetenciami
na územiach, ktoré mu budú patriť (alebo si ich bude prenajímať). Dá
sa to urobiť celkom rýchlo, podmienkou je však politická vôľa počúvať
aj ekonomické argumenty.
Nezaškodilo by vyhnúť sa pokušeniam zregulovať všetko, čo brnkne
verejnosti po nose. Nad tým, čo sú politické strany schopné prisľúbiť
vo „verejnom záujme“ vo svojich programoch, ostáva často
rozum stáť. Ak chce verejnosť labzovať na bicykloch po súkromnom
lese, tak im to vo verejnom záujme pokojne prisľúbia. Ak je
verejnosť nespokojná so skládkou odpadov (na čo má zákonný nárok),
tak jej sľúbia ďalšie pečiatky do povolenia pre výstavbu skládky.
Vari najväčšie emisné vyrážky dnes spôsobuje verejnosti slovo
spaľovňa, kvôli čomu hrozí, že ekologické a lacné
energetické zhodnocovanie
odpadu zhrnieme celkom zo stola.
Odznova
Environmentálnu politiku treba založiť odznovu. Pohromou pre
životné prostredie môže byť minister, ktorý má „dobrý vzťah“
k životnému prostrediu ako to požadujú environmentálni
aktivisti. Máme už dosť skúseností, že to môže znamenať ďalšiu
„povodeň výdavkov“ pre verejné financie a daňovníkov
v prospech tých, ktorí používajú environmentálnu nálepku pre
svoj biznis.
V rezorte je potrebné čo najskôr odstrániť púšťanie žilou
občanov: nastaviť korektné a finančne udržateľné pravidlá pre
ochranu prírody, kompletne prepracovať financovanie vodného
hospodárstva, zaviesť transparentné a súťažné princípy pre
predaj emisných kvót, sprehľadniť finančné a materiálové toky
v odpadovom hospodárstve, znížiť neefektívne výdavky
ministerstva na niektoré príspevkové a rozpočtové organizácie.
Privatizovať zbytočný majetok štátu, posilniť konkurenciu a súťaž.
Vyšlo v Konzervatívnych listoch č. 10/2010, krátené
© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.