Environmentálnu politiku treba založiť znovu

Ohrozená príroda je novodobý fetiš etatistov. Odkedy sa zorientovali v problematike a zistili, že iracionálny strach dokáže i tu roztočiť kolieska biznisu, vrhli sa na vec. Odvtedy je hospodárstvo krajín založené na princípoch „sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky“, čo v preklade znamená, že si politici vytvorili ďalší priestor, na ktorom berú občanom peniaze a možnosti zarobiť si ich poctivou prácou.

Ja kúpim, vy zaplaťte

Environmentálna politika nie je ničím iným, než nepretržitým procesom nových rozhodnutí vlády, ktoré občanom – v porovnaní so situáciou pred rozhodnutím vlády – buď znížia možnosť získania príjmov zo svojho majetku, alebo zvýšia ich výdavky.

Povedzme to ešte jednoduchšie: každé sprísňovanie ochrany životného prostredia niečo stojí a platia to občania. Môžeme viesť siahodlhú diskusiu o mechanizmoch dosiahnutia „environmentálneho poriadku“, ale bola by dosť zbytočná, lebo pravidlá hry už určuje Európska komisia a slovenskí úradníci majú na ich formovanie veľmi malý vplyv. Platíme ich pre niečo iné. Majú preniesť tieto pravidlá tak, aby ochrana životného prostredia fungovala menej draho a efektívnejšie, aby sa zastavilo okrádanie občanov, ktoré kvôli zle nastaveným enviroreguláciám dosiahlo už gigantické rozmery.

Daň pre podnikateľov

Pravidlá regulácií sa dajú pomerne ľahko zahmlievať, lebo väčšina z nich sa netýka rozpočtu verejnej správy. O dobývaní renty, napríklad cez vynútené nákupy, sa u nás takmer vôbec nehovorí. Občania totiž neodvádzajú dane iba štátu, ale i podnikateľom, ktorí si takúto „zdaňovaciu“ povinnosť vybavili vo vláde. O tom je dnešné odpadové hospodárstvo na Slovensku.

Typickým príkladom je fungovanie „štátno-neštátneho“ Recyklačného fondu. Ak by vláda nezaviedla poplatky, ktoré do neho plynú, a neurčila zlé pravidlá ich rozdeľovania, tak môžeme dôvodne predpokladať, že dnes by občania platili za odpady oveľa menej a s oveľa vyššou mierou recyklovania. Fond totiž monopolizoval trh spracovateľov odpadov. Pre jeho zrušenie existuje mnoho ďalších zásadných dôvodov, fond totiž výrazne prispieva k neprehľadnosti materiálového toku, zaťažuje a obmedzuje tiež prvky motivácie vo financovaní zhodnocovania odpadov. Uhádnuť výsledok rozhodovania vlády vo veci fondu je však, žiaľ, v tomto prípade asi ľahšie ako prečítať osud z kávy.

To sa týka aj ďalších problémov v odpadovom hospodárstve. Ak by vláda nebránila (v rozpore so základnými pravidlami EÚ) vývozu odpadu na zhodnotenie do krajín EÚ, občania by kupovali lacnejšie výrobky. Ak by vláda nediskriminovala výrobcov a dovozcov bateriek cez vysokú daň do Recyklačného fondu, mohli mať dôchodcovia lacnejšie baterky do svojich rádií.

Nerozumiem, splnomocním

Platí to aj pre ostatné oblasti v rezorte. Treba povedať, že existuje aj zopár originálnejších príbehov dejín byrokracie než je snaha vytvárať na úrade vlády post splnomocnenca pre každý problém, ktorý sa vyhodnotí ako významný. Protipovodňová ochrana potrebuje systémovú zmenu, najmä reformu financovania systému a zásadné prekopanie „hniezda chorej vrany“, ktorým je monopolný Slovenský vodohospodársky podnik, smerom k transparentnosti.

To je dôležitá úloha, avšak určená pre ministra, ktorého za plnenie takých úloh budeme opäť platiť. Kým je ministerstvo paralyzované prevodom kompetencií, v úrade splnomocnenca sa už pripravujú prvé analýzy a návrhy na ochranu proti povodniam, ktoré by pri praktickej realizácii potvrdili známe heslo, že riešenie bude síce horšie, ale podstatne drahšie.

V mene verejnosti

Vo „verejnom záujme“ je možné presadiť čokoľvek, čo sa bude dostatočne dlho prezentovať ako problém verejnosti. V prípade schvaľovania chránených území NATURA 2000 sa ministerstvo správalo nie ako kupujúci, ale ako predávajúci na burze. Keďže aukcie sa zúčastnilo aj zopár hlasných aktivistov, tresli na stôl „hausnumero“ o tom, že vzácnych území (teda území, kde lesníci nebudú môcť normálne pracovať) máme presne toľko, koľko si myslia práve oni. Nezaťažujme sa často chabými argumentmi, ktoré o vzácnosti území predložili. Zjednodušene stačilo povedať, že na území veľkom ako desať Bŕn sa nachádza kŕdeľ vtákov, ktorý tvorí najmenej tri percentá populácie vtákov na území veľkom ako sto Bŕn. Takto sme „šupli“ do režimu ochrany všetko, čo sa dalo.

Chránené územia majú s ochranou vzácnych druhov dnes pramálo spoločné, pre niektoré mimovládne organizácie je to však skvelý biznis, napríklad cez Life+ projekty Európskej únie. Čím ich bude viac, tým lepšie. Horšie je to s vlastníkmi lesov, ktorí musia znášať mnohé nespočítateľné náklady za obmedzenia hospodárenia. Pre rozmary intelektuálov tak trpí zamestnanosť a boli sme svedkami i takých tragikomických príhod, ako tej, keď bol veľvyslanec USA Rodolphe Vallee pozvaný pozrieť si veľký projekt ochrany dropa na Sysľovských poliach, ale po dropovi sa zľahla zem.

Ochrana prírody potrebuje zásadnú reformu, aby bola rozpočtovo udržateľná a aby orgán ochrany disponoval silnými kompetenciami na územiach, ktoré mu budú patriť (alebo si ich bude prenajímať). Dá sa to urobiť celkom rýchlo, podmienkou je však politická vôľa počúvať aj ekonomické argumenty.

Nezaškodilo by vyhnúť sa pokušeniam zregulovať všetko, čo brnkne verejnosti po nose. Nad tým, čo sú politické strany schopné prisľúbiť vo „verejnom záujme“ vo svojich programoch, ostáva často rozum stáť. Ak chce verejnosť labzovať na bicykloch po súkromnom lese, tak im to vo verejnom záujme pokojne prisľúbia. Ak je verejnosť nespokojná so skládkou odpadov (na čo má zákonný nárok), tak jej sľúbia ďalšie pečiatky do povolenia pre výstavbu skládky. Vari najväčšie emisné vyrážky dnes spôsobuje verejnosti slovo spaľovňa, kvôli čomu hrozí, že ekologické a lacné energetické zhodnocovanie odpadu zhrnieme celkom zo stola.

Odznova

Environmentálnu politiku treba založiť odznovu. Pohromou pre životné prostredie môže byť minister, ktorý má „dobrý vzťah“ k životnému prostrediu ako to požadujú environmentálni aktivisti. Máme už dosť skúseností, že to môže znamenať ďalšiu „povodeň výdavkov“ pre verejné financie a daňovníkov v prospech tých, ktorí používajú environmentálnu nálepku pre svoj biznis.

V rezorte je potrebné čo najskôr odstrániť púšťanie žilou občanov: nastaviť korektné a finančne udržateľné pravidlá pre ochranu prírody, kompletne prepracovať financovanie vodného hospodárstva, zaviesť transparentné a súťažné princípy pre predaj emisných kvót, sprehľadniť finančné a materiálové toky v odpadovom hospodárstve, znížiť neefektívne výdavky ministerstva na niektoré príspevkové a rozpočtové organizácie. Privatizovať zbytočný majetok štátu, posilniť konkurenciu a súťaž.

Vyšlo v Konzervatívnych listoch č. 10/2010, krátené

© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.