Bernhard Hager: Žaloby pomáhajú vyjasniť vzťahy

Ako a kedy ste sa dostali k zriadeniu advokátskej kancelárie na Slovensku?

Od roku 2000 som pracoval v rakúskej advokátskej kancelárii, ktorá rozširovala svoje pôsobenie aj do tzv. postkomunistických krajín, najmä do Česka a Slovenska, Maďarska, či Chorvátska. Našimi klientmi boli predovšetkým medzinárodné spoločnosti, ktoré podnikali aktivity na Slovensku. Moja zodpovednosť spočívala v koordinácii poradenskej činnosti a komunikácie so slovenskými kolegami. Neskôr som pôsobil v ďalšej rakúskej kancelárii, v ktorej som bol od roku 2005 zodpovedný za vybudovanie pobočky v Bratislave. Túto pobočku sme neskôr s partnerom odkúpili a v roku 2006 sme založili  NH Hager - Niederhuber Advokáti.

Vaša firma však pôsobí vo viacerých krajinách.

Áno, partner vedie kanceláriu vo Viedni, ja v Bratislave. Svoje zastúpenie máme aj v Prahe a v Bukurešti.

Aké sú prioritné oblasti, ktorým sa venujete?

Pracujeme najmä pre klientov, ktorí podnikajú v priemysle, najmä v produkcií produktov ako sú stavebné materiály, v energetike, v odpadovom hospodárstve a v infraštruktúre – stavebníctvo a dodávanie tovarov a služieb pre stavebníctvo, ďalej v odvetví vodární a kanalizácií a podobne.

Ide však o rôzne oblasti práva, ako tzv. „právo životného prostredia“, teda právo odpadového hospodárstva, vodného hospodárstva, obalov, či lesné právo. Ďalej stavebné právo, integrované povolenia, energetické právo, regulácia v oblasti emisií, verejné obstarávanie, ale aj „normálne“ právo ako obchodné či pracovné.

Vo Vašej kancelárii pracujú zväčša slovenskí právnici, ale nemčina je de facto druhým „úradným jazykom“. V čom spočíva Vaša jazyková komparatívna výhoda?

Výhodou je najmä arzenál informačných zdrojov. Napríklad v oblasti odpadového hospodárstva je najmä v Nemecku vysoký pretlak autorov, ktorí píšu právne analýzy odpadového práva. Keďže predpisy EÚ sú základom pre všetky zákony z oblasti odpadového a obalového práva, ktoré majú byť rovnako uplatnené vo všetkých štátoch, ukazuje sa nemecká, ale aj iná zahraničná literatúra pri výklade slovenských noriem ako veľmi užitočná.

Nemecko je oveľa väčšia krajina. Nie je to však spôsobené aj tým, že podnikatelia na Západe častejšie využívajú právne služby?

Určite áno. Keď má podnikateľ v Rakúsku alebo Nemecku problém s rozhodnutím verejnej správy, tak podá žalobu. Na Slovensku sa podnikatelia snažia s úradníkmi skôr inými spôsobmi dohodnúť.

Čím si to vysvetľujete? Je v tom korupcia?

Podľa Transparency International je korupcia na Slovensku dosť rozšírená, ale „riešenia“ takýchto situácii sa uskutočňujú bez účasti advokátov. Skôr tam vidím menej odvahy, čo sa však dá vysvetliť tým, že slovenské prostredie nie je na riešenie sporov týmto spôsobom veľmi zvyknuté. Navyše podnikatelia málo dôverujú vo vymožiteľnosť práva na Slovensku, zdá sa im to preto ako zbytočná a nákladná operácia. Možno majú aj obavu z možnej „pomsty“ zo strany verejnej správy, napríklad opakovanej prísnej kontroly.

Na druhej strane mám dojem, že úradníci na Slovensku berú žalobu voči orgánu verejnej správy veľmi osobne. Toto v Rakúsku nefunguje, práve naopak. Úradníci často sami odporúčajú podnikateľom, aby sa sťažovali, pretože sami nemajú istotu vo výklade niektorých ustanovení zákona. Súd je správna inštancia na vysvetlenie nejasností.

V odpadovom hospodárstve na Slovensku podnikatelia mnohokrát prejavujú verejný nesúhlas s niektorými krokmi verejnej správy alebo s ustanoveniami zákona o odpadoch. Poriadajú tlačovky, ale nesúdia sa. Čo Vás napadá ako prvé, spomedzi týchto známych sporov, pri ktorých by sťažnosť alebo žaloba mohla uspieť?

Nemusí to byť vždy nevyhnutne žaloba. Často by postačovalo donútenie orgánov verejnej správy vyhotoviť záväzné stanovisko pre zvýšenie právnej istoty.

Napríklad obmedzenia prepravy nebezpečných odpadov na zhodnotenie do iných krajín EÚ. Nazdávam sa, že v ustanovenie slovenského zákona o odpadoch je v tomto prípade v príkrom rozpore s pravidlami EÚ. Úradníci viac nesmú používať ustanovenia zákona o odpadoch.

Často sa stáva sporným, či pri jednej veci ide o odpad alebo o tovar. Pri spaľovaní odpadov to orgány verejnej správy často nepovažujú za zhodnocovanie, ale za zneškodňovanie. Pri zariadeniach na spracovanie odpadov je často sporné, ktoré časti sú skutočne súčasťou zariadenia na spracovanie odpadov alebo IPKZ-zariadenia a musia teda podliehať prísnym predpisom, a ktoré nimi nie sú.

Sporné sú ďalej práva susedov a mimovládnych organizácii (kľúčové slovo „Aarhus Convention“). Na jednej sprane nemôžeme obmedzovať práva oprávnených osôb, na strane druhej nie je nutné robiť všetko, čo si prajú susedia alebo mimovládne organizácie. V tejto otázke vládne v orgánoch verejnej správy často neistota. Samozrejme, zaujímavý je aj celý komplex problémov okolo Recyklačného fondu.

Je ich tam viacero. Napadá ma napríklad ustanovenie paragrafu sedem, podľa ktorého musí mať každý podnikateľ s viac ako 100 kg nebezpečných odpadov ročne súhlas orgánu štátnej správy. Je to zbytočné zaťažovanie podnikateľov, pretože títo majú zmluvy s autorizovanými spoločnosťami, ktoré im tento odpad pravidelne odoberajú. Takéto zaťažujúce opatrenie v Rakúsku nemáme.

A čo autorizácia spracovateľov odpadov?

Zmyslu tohto ustanovenia zákona vôbec nerozumiem, ide o zbytočné zaťažovanie podnikateľov. Právne je však nenapadnuteľné.

Aj v novom zákone o odpadoch, ktorého verzie sa objavujú v odborných kruhoch, by sa našli rôzne podivné regulácie. Napríklad povinnosť mať odpadového hospodára.

Áno. Toto je ďalšie opatrenie, ktoré smernica nevyžaduje.

Spomenuli ste už problém Recyklačného fondu. Mnohí podnikatelia nesúhlasia s platbami do fondu, namietajú, že fond nerozdeľuje prostriedky efektívne a transparentne. Vaša kancelária spracovala na tému Recyklačného fondu i právnu analýzu, ktorej čiastkové výstupy ste prezentovali na konferencii pred dvomi rokmi. Skúmali ste najmä skutkový stav, či fond poskytuje štátnu pomoc.

Nazdávam sa, že v súčasnom stave fond neposkytuje štátnu pomoc, lebo nie je štátny, pričom je na základe objednávok zo strany ministrov sporné, či je fond skutočne v zmysle komunitárneho práva neštátnym. Fond však je v zmysle práva EÚ v každom prípade verejný podnik a štát nesie zodpovednosť za to, aby tento podnik fungoval v súlade s európskym právom. Fond rozdeľuje veľa peňazí a zasahuje tým do súťaže. Za toto Slovenská republika zodpovedá. Ak jeden podnikateľ dostane dotáciu a druhý nie, mohol by so žalobou uspieť.

Čo by sa stalo, ak by sa Recyklačný fond transformoval na štátny fond a vyberal opäť poplatky od priemyslu?

V tom prípade by to bola jednoznačne štátna pomoc.

Iné fondy však tiež poskytujú dotácie súkromným subjektom, napríklad Environmentálny fond. Nehovoriac o štrukturálnych fondoch.

Podľa európskeho práva je štátna pomoc zakázaná, pokiaľ nie je povolená. Každý fond, ktorý poskytuje štátnu pomoc, by mal v zmysle týchto ustanovení patriť pod určitý dotačný program, so súhlasom EÚ. Recyklačný fond však nebol podľa mojich informácií nikdy z hľadiska európskeho práva posudzovaný a žiadne takéto povolenie nemá.

Máte klientov, ktorí majú záujem podnikať právne kroky voči Recyklačnému fondu?

© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.