NATUR-PACK

Rozšírená zodpovednosť výrobcov – pohľad spoza oceánu

Nová štúdia washingtonskej poradenskej spoločnosti SAIC, ktorú vypracovala pre združenie Grocery Manufacturers Association (GMA), prináša prekvapivé zistenia: povinné EPR programy (z anglického „extended producer responsibility“ - rozšírená zodpovednosť výrobcu) nemusia byť najefektívnejším riešením. Alternatívne prístupy k rozšírenej zodpovednosti výrobcu dosiahnu rovnakú mieru recyklácie za rozumnú cenu a zároveň riešia širší okruh odpadov.

Rozšírená zodpovednosť výrobcov – pohľad spoza oceánu
redakcia (ilustr.)

SAIC študoval povinné EPR programy pre obaly v Európe a Kanade a dobrovoľné aktivity v USA. Výsledky štúdie dokazujú, že povinné EPR programy pre obaly alebo výrobky na konci svojej životnosti nemusia nutne zvýšiť mieru recyklácie ani stimulovať zmeny v dizajne obalov a taktiež tieto programy nemusia byť ekonomicky efektívnejšie.

Rozšírená zodpovednosť výrobcov je politický prístup, ktorý posúva náklady (sčasti alebo úplne) na správu výrobkov po spotrebe, resp. obalov, z miestnych vlád a samospráv na výrobcov týchto produktov. Niektoré zákony vyžadujú, aby výrobca fyzicky zodpovedal za svoj výrobok počas celej doby jeho životnosti a aj počas jeho likvidácie. V Amerike sa v súčasnosti rozbieha diskusia o tom, do akej miery má byť táto rozšírená zodpovednosť výrobcu povinná alebo dobrovoľná.

Zástancovia EPR argumentujú, že rozšírená zodpovednosť výrobcu má niekoľko výhod:

  1. núti výrobcov k zmene veľkosti a hmotnosti výrobkov, resp. obmedzuje používanie obalov

  2. poskytuje ďalšie finančné prostriedky na programy recyklácie

  3. zlepšuje účinnosť recyklačných programov, čo vedie k nižšej cene a vyššej efektívnosti

  4. je to spravodlivejší systém, lebo náklady prenáša len na konzumenta výrobku a nie na celú spoločnosť

Ad 1 – EPR reguluje produkciu obalov

Pokiaľ ide o prvé tvrdenie, obhajcovia povinnej EPR najčastejšie poukazujú na makroekonomické dáta z EU15 a tzv. „decoupling“, t.j. oddelenie rastu produkcie obalov a odpadov od rastu HDP. Autori štúdie preto skúmali tieto dáta pre Spojené štáty za rovnaké obdobie ako v Európe, ktoré znázornili v spoločnom grafe:


(Zdroj: SAIC)

Tento graf jednoznačne poukazuje na to, že v období rokov 1998 – 2008 v Spojených štátoch – aj napriek výraznejšiemu rastu HDP ako v Európe – došlo len k minimálnemu rastu obalov, na rozdiel od EU15, kde tento rast obalov je významný. Nemožno teda tvrdiť, že povinné EPR má vplyv na veľkosť či množstvo obalov.

Ad 2 – EPR má vplyv na dosiahnutie vysokej miery recyklácie prostredníctvom zvýšeného financovania

Autori štúdie zistili, že povinná EPR môže dosiahnuť vysoký stupeň recyklácie pre vybrané druhy odpadov či obalov (napr. v EÚ je recyklovaných 62% obalov, v kanadských provinciách Manitoba, Ontario a Quebec sú obaly z papiera recyklované na úrovni 65-68 %, v USA je to pre obaly z papiera 48-52%). Avšak v komplexnom pohľade, ktorý skúma celkový objem komunálneho odpadu, sú rozdiely medzi povinnými EPR (EÚ a Kanada) a dobrovoľnými aktivitami (USA) minimálne – za rok 2008 bola priemerná úroveň recyklácie v EU27 23%, v Kanade 18% a v USA 24%.


(Zdroj: Eurostat)

Naviac, krajiny EU27 sa riadia smernicou o skládkach, ktorá vyžaduje, aby sa odpad pred skládkovaním upravil (MBÚ), alebo termicky zhodnotil (WtE). Krajiny ako Rakúsko, Belgicko, Holandsko, Dánsko, Nemecko či Švédsko prijali zákaz skládkovania pre surový neupravený komunálny odpad a naopak, skoro polovicu svojho komunálneho odpadu spaľujú.

Okrem toho mnohé krajiny EÚ zaviedli progresívnu skládkovú daň na znevýhodnenie skládkovania, ktorá je rádovo vyššia ako podobné poplatky v niektorých štátoch USA. Všetky tieto vládne politiky (zákaz skládkovania, podpora WtE) prispievajú síce k vyššej recyklácií, ale tento fakt sa nedá zároveň spájať aj s povinnou EPR. Inými slovami povedané – samotná povinná rozšírená zodpovednosť by bez zákazu skládkovania či podpory WtE v niektorých krajinách EU27 tak vysoké percenta recyklácie nedosiahla.

AD 3 – EPR má vplyv na zvýšenú účinnosť a zníženie nákladov recyklačných programov

Tento argument obhajcov EPR je taktiež diskutabilný. Svojou povahou legislatívne vynútenie na zavedenie a dodržiavanie EPR prináša špecifické náklady kontrolných orgánov (štátu) ako aj samotných výrobcov, ktoré nemusia byť kompenzované zlepšením efektivity (mzdové náklady na pracovníkov, správa a údržba systému evidencie, hlásenia, výkazy, kontrola dodržiavania predpisov...). Okrem toho, väčšina miest v USA ma svoju miestnu maloobchodnú daň, pričom lokálne služby väčšinou nie sú zdaňované. V okamihu prechodu z dobrovoľných lokálnych recyklačných programov na povinné celoštátne EPR by bol každý výrobok resp. obal navyše zdanený  v priemere o 6,8%.

Samotné porovnanie nákladov na EPR programy medzi jednotlivými krajinami je potom veľmi obtiažne a ťažko porovnateľné. Ako príklad úspešnej povinnej EPR sa uvádza Belgicko (128 kg/obyv.) s nákladmi 74 €/t, kanadská Manitoba (59 kg/obyv.) s nákladmi 125 €/t či Ontário (67 kg/obyv.) s 152 €/t. Pritom dobrovoľné aktivity v Minnesote (74 kg/obyv) vykazujú podobné náklady okolo 117 €/t. Aj keď belgické náklady sú skoro o polovicu nižšie, je potrebné si uvedomiť špecifické sociálne a demografické faktory tejto krajiny (Be=340 obyv/km2 oproti Mi = 26 obyv/km2).

AD 4 – EPR je vo svojej podstate spravodlivejšie, lebo náklady znáša len pôvodca

Toto tvrdenie je síce pravdivé, ale aj iné – nie EPR politiky – môžu tento stav dosiahnuť ešte lepšie (napr. pay–as-you-throw). Jadrom debaty o EPR je totiž porovnanie efektivity povinných a dobrovoľných recyklačných aktivít. Akékoľvek politické nástroje, ktoré stimulujú recykláciu, či dotujú používanie druhotných surovín, môžu dosiahnuť rovnaké výsledky. Inými slovami povedané – otázka neznie, či je lepší model EU27 (povinné EPR) alebo USA (dobrovoľné programy), ale kto to zaplatí.

V konečnom dôsledku totiž všetky tieto náklady na tovary po životnosti a obaly zaplatia občania, či už prostredníctvom verejných poplatkov za odpady alebo priamo v cene výrobku.

Nie vlády, nie samosprávy, ani výrobcovia, ale občan.

Kľúčové zistenia

Kľúčové zistenia tejto štúdie sú nasledovné:

  • EPR nemusí nutne viesť k vyššej celkovej miere recyklácie. Priemerná miera recyklácie MSW odpadu v USA (24 %), kde nie je EPR, je vyššia ako v Kanade (18%) či EU (23%), kde je EPR povinné

  • EPR neovplyvňuje zmeny v designu obalov. Napriek rýchlo rastúcemu HDP v Amerike, množstvo obalov klesalo výraznejšie, než v EU.

  • EPR nemusí byť efektívnejšie alebo mať nižšie náklady ako iné programy. V skutočnosti EPR zvyšuje vládne a administratívne náklady.

  • Štáty aj samosprávy už majú dostatok nástrojov a politik, ktoré sú účinné a efektívne pokiaľ ide o zvyšovanie miery recyklácie aj bez nadbytočných nákladov a administratívnej záťaže, ktorú EPR prináša.

Poznámka autora prekladu

V krátkej dobe je to už symbolicky druhá facka, ktorú udelila „trhová“ Amerika „smernicovej“ Európe. V máji tohto roku totiž Medzinárodná agentúra pre energiu (IEA) zverejnila správu, že emisie CO2 klesli za posledných päť rokov v USA o 450 000 000 t, čo je najhlbší pokles medzi krajinami, ktoré IEA sleduje (vrátane EU27).

Spojené štáty pritom neratifikovali Kjotsky protokol a taktiež sa nezapojili do systému obchodovania s emisnými povolenkami. Za všetkým stojí obrovský nárast ťažby bridlicového plynu za posledných 5 rokov, ktorý viedol k jeho prebytku na trhu a následne k poklesu jeho cien.

V roku 2010 USA predbehli v ťažbe plynu Rusko a stali sa sebestačnými. Prebytok plynu a výhodne ceny hneď využili americké elektrárne, ktoré masovo prešli od uhlia na plyn. Plynové elektrárne vypúšťajú totiž na jednotku energie len asi polovicu emisii v porovnaní s uhoľnými elektrárňami.

Neviditeľná ruka trhu sa efektívnejšie vysporiadala s ochranou environmentu ako direktívne riadené politiky.

(Spracované podľa Environmental Expert a „Evaluation of Extended Producer Responsibility for Consumer Packaging“)


Diskusia(3)