Komentár: Spor PMÚ vs. ENVI-PAK je v línii kontroverznej podstaty protimonopolnej politiky

Prirodzené monopoly

K najčastejším argumentom zástancov protimonopolnej politiky patrí obava, že ak niektorý tovar alebo služby získajú dominanciu na trhu, môžu tí, ktorí tieto tovary alebo služby poskytujú, cenovo „zdierať“ tých, ktorí dotyčné tovary alebo služby potrebujú, najmä ak sú pre život nevyhnutné. Za typický príklad považujú najmä sieťové odvetvia, ktoré sú takzvaným prirodzeným monopolom. Ide napríklad o prepravcov vody, elektriny, plynu, tepla, či ropy, alebo „majiteľov“ diaľníc.

Podľa týchto „skeptikov trhu“ nie je možné vybudovať alternatívu voči monopolnému poskytovateľovi siete, nakoľko to neumožňujú „fyzicko-geografické“ predpoklady krajiny. Jednoducho, nie je vraj možné ponúkať vodu z iného vodného toku, než ktorý tečie práve dotyčným územím. V prípade siete vysokého napätia je vraj nemožné, alebo aspoň príliš nákladné budovať paralelnú sieť.

Je to však naozaj tak? Historická skúsenosť potvrdzuje, že v prípade, ak sú v spoločnosti dobre definované a chránené vlastnícke práva, tak obavy z monopolov sú celkom zbytočné. Vždy totiž existuje možnosť výberu alebo náhrady jedného tovaru inou alternatívou. Tak, ako existuje možnosť nahradiť jeden zdroj energie druhým (namiesto dreva kúriť uhlím, plynom, či elektrinou, podľa toho, ktorý zdroj vykazuje dlhodobejšie najlepšiu cenu), existuje aj možnosť vyrábať si svoju vlastnú lokálnu elektrinu, alebo dodávať svoju pitnú vodu z lokálneho zdroja.

Žiaľ, mnohé krajiny, ktoré majú rozvinutú ekonomiku i systém ochrany vlastníctva a vymáhateľnosti práva – vrátane Európskej únie – robia dnes mnohokrát všetko pre to, aby vlastníctvo a súťaž zničili. Ich cieľom nie je rozvinúť ich, ale zlikvidovať. Vláda je totiž ten vlastník so zbraňou, ktorý sa zmocnil práva vlastniť ako jediný vodné zdroje. Je to vláda, ktorá si uzurpovala právo ovládať poskytovanie zdrojov a následne predstierať, že je to nevyhnutné, pre ochranu občana potrebné, ale že proti tomu bojuje protimonopolnou politikou, ktorú, mimochodom, sama založila a ovláda.

„Zneužívanie“ dominantného postavenia

Ešte bizarnejšia sa javí politika ochrany spotrebiteľa voči „zneužívaniu“ postavenia na takom trhu, ktorý je flexibilný, ktorý poskytuje nespočetný výber alternatívnych služieb a umožňuje komukoľvek dohnať i takú konkurenciu, ktorá má pred nimi veľký náskok.

Nedávny prípad rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veci žaloby ENVI-PAK voči Protimonopolnému úradu je len jedným z mnohých podobných, ktoré sa týkajú pôsobenia firiem na celkom flexibilnom trhu. Rozhodnutia sa opierajú o principiálne nesprávnu protimonopolnú politiku. K tým celosvetovo najznámejším patria spory, v ktorých vystupujú firmy poskytujúce dominantný internetový vyhľadávač, sociálnu sieť, kancelársky balík a operačný systém, alebo výrobcovia mobilných telefónov. Príznačné je, ako často sa stáva, že v jednej krajine súdy rozhodnú v tej istej veci v ich neprospech a v druhej celkom naopak.

Ak to trochu zjednodušíme, zistíme, že podstata týchto známych sporov je neuveriteľne absurdná, že súdy môžu rozhodovať napríklad o tom, či producent vajíčok môže s vajíčkami predávať i papierové vreckovky. Podľa úradníkov získava ten, kto k vajíčkam pribalí vreckovky, dominantné postavenie na trhu, lebo rozdáva vreckovky „zadarmo“. Bolo by to celkom na smiech, pretože je jasné, že nič nie je zadarmo, takže aj za papierové vreckovky niekto nesie náklady.

Žiaľ, ekonomická naivita tých, ktorí vo verejnej správe rozhodujú, je zdraviu škodlivá a nemá konca.

© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.