NATUR-PACK

Ako sa uplatňuje rozšírená zodpovednosť výrobcov v rôznych štátoch?

V uplatňovaní rozšírenej zodpovednosti výrobcov zašla v porovnaní so zvyškom sveta najďalej Európa. Aj tu však existujú medzi jednotlivými štátmi značné rozdiely.

Ako sa uplatňuje rozšírená zodpovednosť výrobcov v rôznych štátoch?

Rozšírenú zodpovednosť výrobcov definuje OECD ako nástroj environmentálnej politiky, ktorý rozširuje zodpovednosť výrobcu za výrobok aj na post-konzumentskú fázu v životnom cykle výrobku. Inými slovami: výrobca zodpovedá za nakladanie s výrobkom i potom, čo sa výrobok stane odpadom.

EPR začala pri obaloch

Rozšírená zodpovednosť výrobcov sa v Európe začala stávať realitou na začiatku 90. rokov a priekopníkmi sa v tomto smere stali Švédsko a Nemecko. Motiváciou bola predovšetkým snaha dať výrobcom stimul, aby sa sami usilovali zohľadňovať pri svojich produktoch aj ich environmentálnu záťaž.

V legislatíve Európskeho spoločenstva sa EPR objavila o dva roky neskôr, keď Smernica (94/62/ES) o obaloch a odpadoch z obalov stanovila členským štátom ciele pre triedenie a recykláciu odpadu, ako i požiadavky na dizajn obalov. Smernica však výrobcom nepriniesla povinnosť financovať zber a recykláciu odpadu – tá vyplývala iba z legislatív jednotlivých štátov.

Úspešnosť štátov je veľmi rozdielna

Po tom, čo štáty postupne zaviedli EPR v oblasti odpadov, viaceré z nich ju začali rozširovať i na batérie a domáce spotrebiče. Na európskej úrovni nasledovala smernice(2000/53/EC) o vozidlách po dobe životnosti v roku 2000 a o dva roky neskôr smernica WEEE (2002/96/EC), ktorá sa vzťahovala na elektrické a elektronické zariadenia. V roku 2006 sa potom k týmto kategóriám WEEE pridali ešte batérie a akumulátory a niektoré členské štáty na národnej úrovni pridali pod EPR i ďalšie druhy odpadov.

rozsirena zodpovednost firiem

Okrem toho, aký rozsah má EPR v jednotlivých štátoch, krajiny sa líšia i v úspešnosti s akou sa v nich jednotlivé kategórie odpadu zbierajú a opäť využívajú. V prípade batérii sa úspešnosť pohybuje dokonca v rozmedzí od 5 % na Malte až po 72 % vo Švajčiarsku, uvádza Európska komisia vo svojej správe Development of Guidance on EPR. Najnižšiu priemernú výšku poplatku, ktorý výrobca uhrádza za tonu batérii uvedených na trh, našla komisia vo Francúzsku: 240 eur, najvyššiu v Belgicku: 5 400 eur.

V kategórii olejov sa úspešnosť štátov podľa komisie pohybuje od 3 % v Bulharsku až po 61 % v Belgicku. Vyššiu úspešnosť štáty dosahujú v kategórii obalov – tá sa pohybuje od 29 % na Malte po 84 % v Dánsku. Priemerná výška poplatku pre firmy za jednu tonu obalového odpadu (pre domácnosti) sa takisto výrazne líši - kým v Spojenom kráľovstve dosahuje necelých 20 eur, v Rakúsku je to až desaťkrát viac.

EPR sa rozširuje i v USA

Po inšpirácii v Európe začali podobnú legislatívu zavádzať i ďalšie štáty. V súčasnosti existuje EPR aspoň v určitom rozsahu i v troch najväčších ekonomikách sveta, Spojených štátoch a Číne a Japonsku. Okrem toho je EPR implementovaná i v Kanade, Austrálii a viacerých juhoamerických štátoch, informuje materiál INSEAD a European Recycling Platform.

Celý obsah článku je prístupný pre predplatiteľov.

Ak máte záujem o predplatné, pokračujte prosím kliknutím na tlačidlo nižšie.

Predplatné obsahuje:

  • Prístup ku všetkým článkom v denníku Energie-portal.sk (ISSN 1338-5933)
  • Prístup ku všetkým článkom v denníku Odpady-portal.sk (ISSN 1338-1326)
  • Prístup ku všetkým článkom v denníku Voda-portal.sk (ISSN 2585-7924)

Diskusia(0)