Niektoré bioodpady sa hodia pre bioplynové stanice viac, iné menej. Rozhoduje viacero faktorov (píše Marek Hrabčák)

V súvislosti s vojnou na Ukrajine zrazu zo dňa na deň padlo príliš veľa paradigiem. Nielen politických (mierumilovné Rusko), ale aj ekonomických (stabilné dodávky plynu cez Nord Stream). Rímskym klubom už dávno predpovedaný „ropný zlom“ tak konečne dorazil do EÚ. Avšak z inej strany, ako sme ho čakali. Nedošla nám síce ropa ani zemný plyn, ale len politická vôľa ich nakupovať u nášho doterajšieho dominantného dodávateľa.

Vzhľadom na paniku, ktorá zavládla v celej EÚ, naši politici zrejme žiadny záložný plán pre riešenie následnej energetickej krízy doteraz nemali. Asi nikdy nečítali Taleba a jeho Čiernu labuť. Niektorí z nich sa zmohli aspoň na sebakritické konštatovanie: „Všetci sme sa mýlili.“ Ide o slová Wolfganga Schäubleho, bývalého predsedu Bundestagu a spolkového ministra financií. Nevieme však, či sa mýlili len v zahraničnej politike, alebo sa mýlili celkovo – aj v energetike, napríklad v prípade Energiewende.

Preto je na mieste najvyššia opatrnosť, pokiaľ sa hneď objavia z úst tých istých politikov nové, veľkolepejšie a ambicióznejšie plány na „zelenú energetiku.“ Náhrada uhlia, ropy a plynu ako doterajších dominantných energetických surovín novou energiou vyrábanou zo slnka a vetra. Pritom je zrejmé, že prechod na vyššie využívanie slnečnej a veternej energie povedie k oveľa väčšej spotrebe ďalších surovín a prvkov.

Okrem klasickej ocele, cementu a betónu (veterné turbíny), oveľa viacej vzrastie aj spotreba celej škály stopových a vzácnych zemín (REE). Ako konštatuje minuloročná správa Medzinárodnej agentúry pre energiu, štandardné elektroauto vyžaduje asi šesťkrát viac surovinových vstupov ako konvenčné spaľovacie auto. A veterná elektráreň vyžaduje na jednotku elektrického výkonu deväťkrát viac prvkov ako klasická plynová. O solárnej už ani nehovoriac.

Zdroj: Manhattan Institute

Paradoxom je skutočnosť, že zatiaľ čo pri plyne bola EU závislá na Rusku „len“ z 45 %, pre REE existuje jediný dominantný svetový výrobca a vývozca, a to Čína, ktorá sa na celkovej produkcii podieľa až 95 %. Ak by sa skutočne naplnila vízia Elona Muska s výrobou dvoch miliónov elektromobilov, budeme potrebovať desaťnásobne zvýšiť ťažbu a produkciu REE. Závislosť na Číne by tak významne vzrástla. 

A nejde len o REE. Ako sa dozvedáme z „Akčného plánu pre kritické suroviny“, ktorý Európska komisia (EK) predložila v septembri 2020, prakticky od roku 2000 došlo v EÚ k uzavretiu skoro všetkých rudných baní a následne aj mnohých spracovateľských hutníckych kombinátov. Jednoznačne prevládol import surovín z krajín mimo EÚ a pokleslo využívanie vlastných domácich zdrojov. Dôsledkom toho je takmer úplná závislosť EU na dovoze väčšiny rúd (kovov), palív a priemyselných minerálov, ktoré sa už v EÚ.

A pritom ešte ani poriadne neuschli výtlačky „Nového plánu pre cirkulárnu ekonomiku“, ktorý EK vydala vo februári 2020. V tomto strategickom dokumente ešte z čias hojnosti sa uvádza, že „množstvo komunálnych odpadov by sa malo do roku 2030 znížiť na polovicu. Podobne aj naše využívanie surovín a materiálov by malo poklesnúť na polovicu“.

Ako však chce EK znížiť našu surovinovú spotrebu na polovicu, keď nás čaká obrovská úloha náhrady našich uhoľných a plynových elektrárni za nové - veterné a slnečné zariadenia - je zatiaľ záhadou. Zrejme tomu rozumie len Greta („Neviem, čo máme robiť, ale musíme to urobiť hneď!“) a zopár piatkových Rebelistov. V tom normálnom – reálnom svete platia určité zákonitosti, ktorých neznalosť alebo zámerne ignorovanie sa často kruto vypomstia. Klasickí ekonómovia tvrdia, že keď začnete tlačiť veľa papierikov a rozhadzovať „helicopter money,“ napríklad miliardy eur na Green Deal, čoskoro sa dočkáte hyperinflácie. Zdá sa, že sa nemýlili.

Zdroj: Manhattan Institute

Aj nový plán EK nazvaný REPowerEU, ktorého cieľom je sa odtrhnúť od energetickej závislosti na Rusku vsádza na OZE. Pre náhradu zemného plynu sú navrhované nové „obnoviteľné plyny,“ medzi ktorými dominantné miesto zaujíma biometán a vodík. Len produkcia biometánu v EÚ by mala do roku 2030 vzrásť viac ako desaťnásobne. Podľa vyjadrenia H. Dekkera, predsedu Európskej bioplynovej asociácie: „Cieľová hodnota biometánu predstavuje viac než 20% súčasného dovozu plynu z Ruska do EÚ. Do roku 2050 sa tento potenciál môže strojnásobiť na cca 100 miliárd metrov kubických a môže pokrývať 30 – 50 % dopytu po plyne v EÚ.“

Bude teda biometán nová superhviezda EÚ a nahradí plyn z Ruska? Alebo je to len jedna z možností energetického mixu? Či dokonca len ďalší zo solárnych tunelov vďaka sľúbeným eurodotáciam? A vyriešia bioplynky aspoň naše problémy s bioodpadmi?

Politici zvyčajne vyžadujú od odborníkov jednoduché odpovede aj na svoje niekedy zložité otázky. Tu sa dá sarkasticky poznamenať, že dnes už žijeme v digitálnej dobe a preto jednoduché „analógové“ odpovede typu „áno / nie“ už nie sú k dispozícií.

Často spomínané „low hanging fruits“ už dávno odpadlo. Na každú otázku je potrebné komplexné a medziodborové posúdenie so zohľadnením všetkých externalít. Preto sa aj v tomto texte najprv musím najprv pozrieť na terminológiu, potom na procesy anaeróbneho rozkladu biohmoty (a bioodpadov) a nakoniec aj na dáta o produkcii bioodpadov na Slovensku. Len tak sa dá zodpovedne posúdiť, aký prínos môžeme od biometánu na Slovensku očakávať.

Biometán – bioplyn – bioodpad: terminus technicus

Na marcovej diskusii EE Club, ktorú denníky Energie-portal.sk a Odpady-portal.sk zorganizovali práve s témou biometánu, sa jeden z diskusných vstupov venoval práve pojmom a termínom.

Ako bolo veľmi dobre vysvetlené, pohybujeme sa na rozhraní viacerých sektorov či odvetví, a každé z nich nám môže svojou legislatívou nastaviť niektoré obmedzujúce prekážky.

© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.