Tarabov úradník obhajoval štátnu OZV, riešenie však slabo odôvodnil (ANALÝZA)

Generálny riaditeľ sekcie obehového hospodárstva MŽP SR Adrián Grolmus vystúpil tento týždeň na konferencii Odpadové hospodárstvo 2026, ktorú organizuje spoločnosť Poradca podnikateľa, s dvomi prednáškami, ktoré sa týkali rozšírenej zodpovednosti výrobcov a snahy štátu vstúpiť do nej prostredníctvom Environmentálneho fondu, ktorý by sa mal stať štátnou organizáciou zodpovednosti výrobcov.

Ako obstál z hľadiska kvality argumentov? Z dôsledného prepisu jeho vystúpení, vrátane účasti v panelových diskusiách, sme pripravili argumentačnú analýzu. 

Pri analýze sme využili umelú inteligenciu ako pomocný nástroj, najmä pri triedení argumentov a identifikovaní ich problémových častí. Konečný výber, verifikácia súvislostí a hodnotenie sú výsledkom redakčnej práce.

Na úvod

Pre kontext je potrebné uviesť, že nový generálny riaditeľ sekcie nenesie zodpovednosť za autorstvo návrhu nového zákona o Environmentálnom fonde, ktorý vytvára podmienky pre vstup štátu do systému rozšírenej zodpovednosti výrobcov, keďže vedenie sekcie prevzal až po zverejnení tohto návrhu. Funkcie sa ujal s vedomím, že jeho úlohou bude aj obhajovať už pripravený materiál bez ohľadu na jeho nedostatky, ktoré mu odborná verejnosť vyčíta. Treba oceniť, že sa aktívne zúčastňuje odborných konferencií a verejných diskusií, kde je ochotný čeliť vecným argumentom a kritike odbornej verejnosti.

V hlavnej úlohe „podfinancované” zberovky

Grolmus otvoril reálnu tému: či dnešný konkurenčný model organizácií zodpovednosti výrobcov (OZV) nevytvára tlak na nízke ceny a spory s obcami. Sám systém opísal ako formálne trhový, s cenou vznikajúcou v konkurencii OZV, a ako riziká pomenoval rast cien služieb, nestálosť cien druhotných surovín a tlak na podhodnocovanie nákladov. To je vecne konzistentné a ako opis možných problémov to nie je nelogické.

Jeho argumentácia sa začala lámať v okamihu, keď z týchto výhrad začal vyvodzovať konkrétne riešenie v podobe štátnej OZV.

1. Zo sťažností robí dôkaz systémovej poruchy

Najčastejší Grolmusov argument znie takto: na ministerstvo, do kancelárie ministra aj na výjazdové rokovania vlády chodia opakované podnety od obcí a recyklátorov, preto bolo potrebné otvoriť možnosť, aby Environmentálny fond fungoval ako jedna z OZV. Túto líniu zopakoval vo vystúpení aj v diskusii viackrát.

Toto je však argumentačne slabé. Opakujúce sa sťažnosti môžu byť dôležitý signál, ale samy osebe ešte nedokazujú:

• rozsah problému,
• jeho systémovosť,
• ani to, že práve štátna OZV je primeraným riešením.

Šéf sekcie nepredložil počet dotknutých obcí, pomer problémových zmlúv k celému trhu ani porovnanie, či ide o výnimočné spory alebo bežný stav. Aj v druhej diskusii povedal len to, že „nemyslí si, že je to jedno percento obcí“, čo je skôr dojem než dôkaz. Zvyšuje to podozrenie, že ministerstvo v tejto veci nepracuje s dátami, ale plní politickú objednávku.

Táto línia je argumentačne slabá a dôkazne nepostačuje.

2. Príklad s 18,30 eura verzus 14 eur je ilustrácia, nie dôkaz

Grolmus viackrát použil ten istý príklad: združenie obcí vyčíslilo náklady na triedený zber na 18,30 eura, no OZV nechcela ísť nad 14 eur. Rozdiel podľa neho zostal na obci, čo označil za nesprávne.

Tento príklad môže byť autentický. Problém je, že z jedného prípadu robí oporu pre širšiu zmenu systému. Bez metodiky výpočtu, bez porovnania s inými obcami a bez reakcie druhej strany nemožno z takéhoto príkladu vyvodiť, že celý model je systémovo zle nastavený. To je ukážkový prípad tzv. anekdotického dôkazu.

Takýto príklad nemožno použiť ako dôkaz o vážnej chybe v systéme RZV pre obaly.

3. Najväčší logický skok: z podnetov k štátnej OZV

Najslabšia časť vystúpenia spočíva v tom, že Grolmus najprv tvrdí, že systém je vystavený opakovaným podnetom a sporom, a následne z toho vyvodzuje, že „z tohto dôvodu vznikla možnosť“, aby Environmentálny fond pôsobil ako jedna z OZV.

Lenže medzi problémom a riešením chýba stredný článok. Ani pri plnom prijatí jeho premís nevyplýva, že najlepším riešením je práve vstup štátu na trh. Rovnako by z nich mohli vyplývať iné riešenia: napríklad viac kontrol, vynucovanie minimálnych štandardov, jasnejšia metodika nákladov, silnejšia úloha koordinačných centier, úprava pravidiel pri vypovedaní zmlúv, alebo tzv. rakúsky model zdieľaných nákladov, o ktorom bola aj prednáška na konferencii.

Adrián Grolmus navyše sám na priamu otázku priznal, že Environmentálny fond „nás nespasí“, bude sa potýkať s tými istými problémami a bude len „doplnkom v systéme OZV“. To prakticky oslabuje jeho vlastnú pôvodnú tézu, že práve táto zmena je odpoveďou na problém.

V tomto prípade ide o kľúčový logický skok, nepresvedčivo odôvodnené riešenie.

Adrián Grolmus na konferencii Odpadové hospodárstvo 2026 | Foto: Denník ODPADY-PORTAL

4. Rečník si v jadre odporuje

Vo vystúpení povedal dve veci, ktoré vedľa seba dlhodobo neobstoja.

Najprv tvrdí, že novela vznikla aj preto, že systém generuje opakované problémy a podnety, a že fond má byť možným stabilizačným prvkom. Zároveň však neskôr hovorí, že to, že „to, že vstúpi Environmentálny fond ako ďalší subjekt v rámci OZV, nebude aktuálne nič meniť na tom, ako to teraz funguje. Lebo ten systém máme zavedený, máme ho nejakým spôsobom funkčný a áno, dali sme alternatívu, ktorá je štátna, ale dali sme tú alternatívu.”

Ak má ísť o nástroj riešiaci opakované poruchy systému, tak niečo meniť musí. Ak naopak „nebude nič meniť“, potom nie je zrejmé, prečo bol prezentovaný ako odpoveď na taký vážny problém. V diskusii navyše dodal, že až prax ukáže, „či to bol šťastný alebo nešťastný nápad“. To je otvorené priznanie, že riešenie je skôr experiment než presvedčivo doložený model.

Argumentácia obsahuje vnútorné napätie až rozpor.

5. Falošná dilema: „stabilita alebo konkurencia“

Grolmus opakovane rámcoval spor ako otázku, či má byť prioritou stabilita alebo konkurencia.

To znie úhľadne, ale je to príliš úzka voľba. V reálnom regulačnom dizajne sa tieto ciele nevylučujú absolútne. Dá sa posilniť stabilita bez likvidácie konkurencie, napríklad prísnejšími pravidlami, transparentnosťou toku financií alebo vynútiteľnými štandardmi. Takto postavená otázka zjednodušuje priestor možných riešení a tlačí publikum k binárnemu výberu.

Je to rétoricky účinné, ale analyticky nepresné.

6. Právne riziká spomína, ale nevie ich obhájiť

Riaditeľ sekcie vo svojej prednáške uviedol, že „centralizačné prvky môžu vyvolávať otázky z pohľadu hospodárskej súťaže a súladu s právom Európskej únie”, ale keď dostal priamo otázku na riziká, ktoré na konferencii predtým pomenovala právnička Annamária Tóthová, priznal, že by potreboval čas, aby si pripravil argumenty, a že sa s tým „vysporiada“ odbor práva alebo legislatívy.

© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.