Čo ukázali vystúpenia aktivistiek proti CEZO: Emócie, skratky a tvrdenia bez dôkazov

Na verejnom stretnutí iniciatívy STOP SPAĽOVNI 11. marca 2026 v Bratislave vystúpili aj občianske aktivistky Sabina Barborjak, Eva Grejtáková a Ivana Nemethová. Ich vystúpeniu sa spravodajsky venujeme v samostatnom článku.

V tomto texte analyzujeme kvalitu argumentov, ktoré zazneli vo verejnom vystúpení troch rečníčok proti zámeru CEZO. Cieľom nie je hodnotenie zámeru zariadenia na energetické využitie odpadov, ale kvality argumentácie vo verejnom priestore.

Pri analýze sme využili umelú inteligenciu ako pomocný nástroj pri triedení argumentov a identifikovaní ich problémových častí. Konečný výber, verifikácia súvislostí a hodnotenie sú výsledkom redakčnej práce.

Kontext podujatia

Išlo o verejné stretnutie bez prizvania zástancov projektu, ako potvrdili organizátori v diskusii, teda o formát, v ktorom zaznievali stanoviská iba strany odporcov zámeru. Takáto forma je sama osebe legitímna, no zároveň zvyšuje pravdepodobnosť, že na mieste zaznejú tvrdenia, ktoré nikto bezprostredne nespochybní, nedoplní alebo nekonfrontuje protiargumentom. Aj to je dôvod, prečo si takýto typ podujatia pýta dodatočný fact-check a oddelenie overiteľných údajov od hodnotení a mobilizačných sloganov.

Z verejnej diskusie 11. marca 2026 v Bratislave | Foto: Denník ODPADY-PORTAL

V nasledujúcom prehľade nerozoberáme, či je projekt CEZO dobrý alebo zlý. Zameriavame sa na to, ako tri rečníčky argumentovali a kde ich vystúpenia prekračovali hranicu medzi vecným sporom a spornou argumentáciou. Zároveň platí, že ak bolo hlavnou témou stretnutia posúdenie zdravotných a environmentálnych vplyvov spaľovne, potom tvrdenia o „zbytočnosti“ projektu, o hierarchii odpadového hospodárstva či o tom, aký typ riešenia je politicky vhodnejší, predstavujú inú rovinu sporu. Tá sa týka preferovaného smerovania odpadovej politiky, nie priamo otázky, aké vplyvy by mala konkrétna stavba na zdravie a životné prostredie.

Sabina Barborjak: silná mobilizačná reč, minimum dôkazov

Sabina Barborjak sama na začiatku upozornila, že „nie som odborník v téme“ a chce hovoriť najmä ako obyvateľka a matka. Už tým nastavila skôr občiansky než analytický rámec svojho vystúpenia. Jej prejav sa navyše len voľne dotýkal hlavnej deklarovanej témy stretnutia, teda zdravotných a environmentálnych dopadov projektu, a vo veľkej miere sa opieral o mobilizačné a hodnotiace výroky.

Keď hovorí o „nehanebnom, absurdnom, arogantnom a drzom nápade“ alebo o tom, že aktivisti „nedovolia genocídu Bratislavčanov“, ide o klasickú hyperbolu, teda zveličenie, ktoré má mobilizovať publikum, nie presne pomenovať realitu. Pojem genocída má presný právny a historický význam; v tomto kontexte ide o očividne nadsadený slogan, nie o vecne udržateľný opis projektu.

Podobne funguje aj tvrdenie, že spaľovanie je „tou najhoršou alternatívou“ spracovania odpadu. V takejto formulácii ide o paušalizáciu. Rečníčka neukazuje, podľa akého kritéria je to „najhoršia“ alternatíva: či z hľadiska emisií, nákladov, hierarchie odpadového hospodárstva alebo iného parametra. Bez definície kritéria je to slogan, nie argument. Zároveň nejde priamo o tvrdenie o zdravotných alebo environmentálnych dopadoch konkrétneho projektu, ale o všeobecnú preferenciu v tom, ako má spoločnosť nakladať s odpadmi.

Barborjak používa aj apel na strach. Spája projekt s „najväčšou zásobárňou pitnej vody v strednej Európe“, s „extrémne zaťaženou časťou Bratislavy“ a s ľuďmi, ktorí „extrémne trpia zdravotnými problémami a extrémnym smradom“. To všetko môžu byť relevantné témy, ale v prejave chýbajú konkrétne dáta, ktoré by ukázali mieru, príčinnú súvislosť a priamy vzťah k samotnému projektu CEZO. Bez takéhoto prepojenia zostáva argument postavený hlavne na vyvolaní obavy.

Keď rečníčka hovorí, že ide o spaľovňu „pre ich súkromný zisk“, používa útok na motív. Komerčný záujem investora môže byť relevantnou súčasťou verejnej diskusie, ale sám osebe ešte nedokazuje, že projekt je technicky alebo environmentálne neobhájiteľný.

Súčasne tvrdí, že navrhované riešenie sa „k mestskej spaľovni technologicky ani nepribližuje“. To je potenciálne overiteľné tvrdenie, lenže v prejave nie je doložené žiadnym technickým porovnaním. V tejto podobe ide o nepodložené konštatovanie, nie o rozvinutý argument.

Eva Grejtáková: najvecnejší prejav, ale aj tu sa miešajú fakty so širšími závermi

Spomedzi troch vystúpení bolo vystúpenie Evy Grejtákovej najviac založené na číslach a parametroch projektu. Uvádza kapacitu spaľovne, podiely druhov odpadu, denné objemy aj množstvo škváry a popolčeka. To sú vecné body, ktoré sa dajú samostatne overovať. Aj v jej prípade sa však objavujú argumentačné problémy a významná časť vystúpenia sa posúva od otázky zdravotných a environmentálnych dopadov k širšiemu politickému sporu o tom, či Bratislava takýto typ zariadenia vôbec chce.

Prvým problémom je preskok od možnosti k istote. Keď povie, že projekt „by mohol mať významný negatívny dopad“ na životné prostredie a zdravie, je to legitímna hypotéza v rámci procesu EIA. Keď však neskôr v súhrne už tvrdí, že výstavba „predstavuje vysoké riziko“ a preto má byť zámer zamietnutý, robí krok od možnosti k pevnejšiemu záveru, než aký v samotnom prejave dokladá.

Z verejnej diskusie 11. marca 2026 v Bratislave | Foto: Denník ODPADY-PORTAL

Sporné je aj jej porovnanie s Prahou. Grejtáková uvádza, že v Prahe má veľká spaľovňa kapacitu 330-tisíc ton odpadu pre mesto s miliónom obyvateľov, a preto je porovnanie s Bratislavou „neporovnateľné“. To je rétoricky silné, ale analyticky neúplné. Ide o slabú analógiu: porovnanie kapacít medzi mestami bez širšieho kontextu ešte samo osebe nedokazuje, že projekt v Bratislave je neprimeraný. Chýbajú údaje o spádovej oblasti, priemyselnom profile, existujúcich zariadeniach či štruktúre odpadových tokov.

Dôležitý je aj kontext výroku, že „Bratislava nepotrebuje spaľovňu“. Toto tvrdenie sa netýka priamo zdravotných alebo environmentálnych dopadov zariadenia. Ide o tvrdenie, ktoré samo osebe nepreukazuje zdravotný alebo environmentálny dopad, ale vyjadruje názor na potrebnosť projektu. Inými slovami ide o osobnú politickú preferenciu, ako má byť odpadový systém nastavený, či má byť takáto investícia vôbec súčasťou odpadovej infraštruktúry mesta a regiónu. Rovnako to platí aj pri odkaze na hierarchiu odpadového hospodárstva: tá je relevantným politickým cieľom a v súčasnosti aj na úrovni EÚ, ale regulačný rámec jej výstavbu nevylučuje. Hierarchia sama osebe nie je argumentom ani o zdravotnom vplyve konkrétnej stavby.

Grejtáková tiež pracuje s technikou nahromadenia rizík. V rýchlom slede menuje emisie, toxický smog, dopravnú záťaž, skládku, dovoz odpadu zo zahraničia, skleníkové plyny, Ramsarskú lokalitu, potláčanie recyklácie aj nedostatočnú technológiu čistenia spalín. Samotné vymenovanie veľkého počtu rizík však ešte nenahrádza dôkaz, že každé z nich je v danom projekte rovnako pravdepodobné a rovnako závažné. Tento spôsob argumentácie môže vytvárať dojem kumulatívneho dôkazu aj tam, kde jednotlivé body ostávajú len na úrovni tvrdenia.

Podobný problém je pri výroku, že technológia čistenia spalín je „veľmi slabá a nevyhovujúca“. To by bol silný odborný záver, ale v prejave nie je doložený žiadnym posudkom, parametrom ani citáciou expertnej analýzy. Čitateľ má len uveriť formulácii „naši odborníci pracujú na tejto technológii“ (a hoci na nej ešte len pracujú, výsledok už poznajú). To je v zásade odvolávanie sa na autoritu bez predloženia autority.

Napokon, argument o tom, že nesúhlas prijali samosprávy a petíciu podpísalo viac ako 15 250 ľudí, je síce politicky významný, ale vecne nepreukazuje správnosť stanoviska. Ide o apel na popularitu: vysoký počet podpisov a uznesení ukazuje spoločenský odpor, nie technickú alebo právnu nesprávnosť projektu.

Ivana Nemethová: otvorene aktivistický prejav, veľa obvinení, málo doloženia

Ivana Nemethová svoju pozíciu pomenovala priamo: „už nebudem dávať také vedecké fakty“, pretože jej časť sa týkala najmä petície a kampane. Vo veľkej časti hovorila o organizovaní kampane a o politickom rozmere odporu, nie o samotných zdravotných a environmentálnych dopadoch spaľovne: prevažovali v ňom tvrdenia o komunikácii investora, o kampani, sociálnych sieťach, ministrovi a o širšom zápase okolo projektu.

Z verejnej diskusie 11. marca 2026 v Bratislave | Foto: Denník ODPADY-PORTAL

Najčastejšou črtou jej vystúpenia je označovanie tvrdení druhej strany za „klamstvá“ a „zavádzania“. Takéto výrazy zazneli opakovane pri komentovaní komunikácie Slovnaftu o skládkach, zachytávaní škodlivín, energetickom zmysle projektu či zhodnocovaní popola. Problém nie je v tom, že by tieto tvrdenia nemohli byť sporné, ale v tom, že v prejave chýba presné doloženie, ktorý konkrétny výrok, kedy, kto povedal a prečo presne je nepravdivý. Bez toho ide skôr o paušálne obvinenie než o vecný argument.

Nemethová tiež pracuje s cherry-pickingom, teda výberom len tých príkladov, ktoré podporujú jej tézu. Keď hovorí o spaľovni v Kodani, zdôrazňuje, že je predimenzovaná, neekonomická a že sa do nej dováža aj recyklovateľný odpad. Môže ísť o reálne problémy, ale v prejave nie je vysvetlené, prečo má práve tento jeden príklad predstavovať typický obraz spaľovní ako takých. Jednotlivý negatívny príklad ešte automaticky nevyvracia širší argument druhej strany.

Podobne funguje aj veta, že v Linzi „aj tí miestni obyvatelia tie spaľovne nevítajú s otvorenou náručou“ a že „v každom jednom meste majú tie spaľovne nejaké problémy“. Tu ide o anekdotický argument a zároveň o príliš široké zovšeobecnenie. To, že niektorí miestni obyvatelia nesúhlasia alebo že niekde existuje problém, ešte samo osebe nedokazuje, že rovnaký záver musí platiť univerzálne.

© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.