Skládky nekončia. Pri metáne je rozhodujúce zasiahnuť včas, upozorňuje Marek Hrabčák

Európska odpadová politika tlačí na zvyšovanie recyklácie a odklon komunálnych odpadov od skládok. To však podľa experta na odpadové hospodárstvo Mareka Hrabčáka neznamená, že skládky prestanú byť súčasťou systému.

Na tradičnej júnovej konferencii ODPADY 2026, ktorú každoročne organizuje spoločnosť EKOS PLUS, poukázal na fyzikálne limity recyklácie, vznik rezíduí pri materiálovom aj energetickom zhodnocovaní a na technologický vývoj skládok od neriadených smetísk až po riadené bioreaktorové systémy a landfill mining.

Nulový odpad považuje za idealizovanú predstavu

Hrabčák svoju prezentáciu otvoril prirovnaním k energetike. Aj krajiny, ktoré masívne investovali do obnoviteľných zdrojov, potrebujú riaditeľné záložné kapacity. Podobne podľa neho neplatí, že rozvoj recyklácie automaticky odstráni potrebu bezpečného ukladania zvyškových odpadov.

Opieral sa pritom o názory uznávaných odborníkov, medzi ktorých zaradil profesora Raffaella Cossu, bývalého predstaviteľa nemeckého spolkového ministerstva životného prostredia Karla Biedermanna a profesora Rainera Stegmanna.

Cossu podľa neho upozorňuje na chybu, keď sa recyklácia automaticky označuje za najlepší spôsob nakladania s každým odpadom. Rovnako ako pri doprave závisí vhodný prostriedok od cieľa cesty, aj pri odpadoch treba posudzovať konkrétny materiál, technológiu a celkový environmentálny výsledok.

„Skládkovanie zohráva významnú úlohu aj dnes, v 21. storočí. Koncepcia nulového odpadu je idealistická,“ zhrnul Marek Hrabčák svoj pohľad po citovaní viacerých odborníkov.

Recyklácia má technologické aj fyzikálne hranice

Jednotlivé materiály nemožno recyklovať neobmedzene. Pri papieri sa opakovaným spracovaním skracujú vlákna, kvalita sa mení aj pri plastoch a textile. Každý recyklačný proces zároveň produkuje rezíduá.

Ďalším problémom je koncentrácia kontaminantov. Nežiaduce látky sa môžu hromadiť v zvyškoch z recyklácie alebo v samotnom recyklovanom materiáli. Práve preto ani vysoká vykazovaná miera recyklácie alebo energetického zhodnocovania neznamená, že systém nebude produkovať odpad určený na konečné uloženie.

Pri spaľovaní zostáva škvára a ďalšie zvyšky, pri mechanickej recyklácii vznikajú výmety. Krajina, ktorá vykazuje len niekoľkopercentné priame skládkovanie komunálneho odpadu, tak môže na skládky nepriamo ukladať podstatne väčší podiel materiálu.

„Pri každej recyklácii vznikajú nejaké zvyšky, rezíduá. Kto tvrdí, že možno dosiahnuť nulový odpad, nepochopil druhý termodynamický zákon – alebo vedome klame,“ uviedol Hrabčák pri zhrnutí argumentu profesora Rainera Stegmanna.

Hierarchiu treba uplatňovať spolu s pohľadom na životný cyklus

Rámcová smernica o odpade stanovuje poradie, v ktorom má prednosť predchádzanie vzniku odpadu, príprava na opätovné použitie a recyklácia. Hrabčák však pripomenul, že európska úprava umožňuje pri konkrétnych prúdoch odpadov zohľadniť životný cyklus a celkový environmentálny výsledok.

Za problém považuje, že európska diskusia sa sústreďuje najmä na percentuálne recyklačné ciele, kým samotná produkcia odpadov neklesá porovnateľným tempom.

„Ak je na vrchole hierarchie predchádzanie vzniku odpadu, my sme sa v skutočnosti zacyklili v recyklácii. Zvyšujeme percentá, ale oveľa menej hovoríme o tom, ako znížiť množstvo odpadu, ktoré vôbec vzniká,“ uviedol Marek Hrabčák.

Slovensko podľa neho zaostáva aj pre nízku mieru energetického zhodnocovania. Kým priemer EÚ sa v uplynulých desaťročiach posúval od skládkovania k kombinácii recyklácie a energetického zhodnocovania, slovenský podiel energetického využitia sa dlhodobo drží na nízkej úrovni 7 - 8 %.

Moderná skládka je riadená stavba

Verejnosť si pod pojmom skládka často predstaví neriadené smetisko. Hrabčák však zdôraznil, že súčasná inžinierska skládka je povoľovanou a kontrolovanou stavbou so spodným tesnením, drenážou, zachytávaním priesakovej kvapaliny, odplynením a následným uzatvorením a rekultiváciou.

Vývoj vo svete pokračoval aj ďalej. Bioreaktorové skládky pracujú s riadeným zvlhčovaním a urýchlením biologického rozkladu. Ich cieľom nie je odpad iba izolovať v „suchej hrobke“, ale kontrolovane stabilizovať organickú zložku a zvýšiť produkciu využiteľného skládkového plynu v kratšom čase.

Koncepcia udržateľnej skládky počíta s viacerými etapami. Po fáze ukladania a zachytávania plynu môže nasledovať prevzdušňovanie, stabilizácia materiálu a napokon jeho odťaženie.

Staré skládky sa môžu zmeniť na zdroj surovín

Landfill mining, teda ťažba skládok, sa podľa Hrabčáka v Európe zatiaľ presadzuje pomaly. V Ázii však už fungujú projekty, pri ktorých sa staré skládky odťažujú s cieľom získať kovy, plasty a palivovú frakciu alebo uvoľniť územie.

© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.