Ako fungujú OZV v zahraničí? Inštitút porovnal štyri krajiny

Systém rozšírenej zodpovednosti výrobcov funguje v zahraničí buď na monopolnom princípe v rámci jednej organizácie zodpovednosti výrobcov (OZV), alebo v situácii, kde ich na trhu pôsobí niekoľko a vzájomne si konkurujú. Momentálne neexistuje konsenzus, ktorý systém je lepší. Tvrdí to najnovšia analýza analytického útvaru Národnej rady SR, ktorej autorkou je Martina Hogenová.

Parlamentný inštitút, ktorý pôsobí ako organizačná zložka Kancelárie NR SR, sa vo svojej analýze, ktorú vydal minulý týždeň, venoval spôsobu fungovania organizácií zodpovednosti výrobcov.

Autorka sa sústreďuje na rozšírenú zodpovednosť výrobcov v jednom vybranom prúde odpadov, v obaloch, a porovnáva systémy RZV v štyroch krajinách: na Slovensku, v Česku, Rakúsku a Taliansku. Odkaz na materiál nájdete v závere článku.

Ku charakteru materiálu treba uviesť, že slúži pre poslancov NR SR a nemôže v plnej miere nahrádzať právne alebo iné odborné poradenstvo v danej oblasti. V inštitúte nepôsobia odborníci špecializovaní na odpadové hospodárstvo. Práca neprešla ani náležitým recenzným konaním, takže informácie v nej nemusia celkom presne reflektovať komplikovanosť systémov RZV.

Dva monopolné a dva súťažné systémy

Česi aj Taliani majú zavedený monopolný systém jednej OZV pre obaly, čo znamená, že jeden „fond“ zbiera poplatky za vyhradené produkty uvedené na trh, ktoré používa na financovanie ich triedeného zberu.

Rakúšania majú konkurenčný systém OZV, ktorý je založený na zdieľaní nákladov. Tým je podľa autorky zabezpečený triedený zber všetkých komodít bez ohľadu na to, akých výrobcov majú OZV zazmluvnené.

Slovensko je jedinou z týchto štyroch krajín, ktorá nemá zavedený zdieľaný systém nákladov OZV.

Dôvod, prečo v RZV nie je, na rozdiel od väčšiny bežných štruktúr v ekonomike, jednoznačne preferovaný konkurenčný model, je podľa autorky v rozdelení nákladov. 

„Keďže administratívne náklady OZV spravidla tvoria okolo 5 % nákladov celého systému, priestor na úspory sa nachádza najmä v systéme zberu, triedenia a spracovania odpadov. Medzi nevýhody konkurenčného modelu patria vyššie transakčné a administratívne náklady, dodatočná byrokracia, vyššie náklady na kontrolu či neefektívne náklady.”

Nevýhodou monopolného systému je riziko zneužívania postavenia na trhu a vzniku neopodstatnených nákladov, ktoré nie sú tlačené konkurenciou nadol. Ďalšou je tá, že v prípade nespokojnosti so službami, resp. cenami, nemôžu obce ani výrobcovia zmeniť OZV.

Kto za čo platí

Podstatné rozdiely medzi systémami sú aj v kompetenciách OZV a v tom, do akej miery uhrádzajú náklady za triedený zber. Kým na Slovensku platia OZV všetky náklady na triedený zber obalov, v Česku sa platí „príspevok” pre obce na triedenie a obce tendrujú zber zmesového aj triedeného odpadu. Obce tieto náklady aj priamo financujú, t. j. platia zberovým spoločnostiam.

© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.