Čo povedal minister Taraba v parlamente a v čom zavádzal (+fact-checking)

Minister životného prostredia Tomáš Taraba predložil začiatkom októbra na rokovanie vlády návrh nového zákona o Environmentálnom fonde. Bez pripomienkového konania ho následne pretlačil do parlamentu v skrátenom konaní. Na októbrovej schôdzi národnej rady sa mu však návrh nepodarilo prerokovať, prerokovaný bol len návrh na skrátené legislatívne konanie. Bod sa tak presunul na novembrovú schôdzu, ktorá začína v utorok 25. novembra.

V rozprave ku skrátenému legislatívnemu konaniu vystúpil minister dňa 23.10.2025 od 9:00 ráno s dlhým prejavom, v ktorom sa však venoval dôvodom pre skrátené konanie len okrajovo, vo väčšine prejavu sa venoval návrhu zákona.

Z prejavu sme vybrali desať kľúčových tvrdení, ktorými odôvodňuje snahu o vstup štátu do systému rozšírenej zodpovednosti výrobcu. Všetkých desať sme identifikovali ako nepravdivých, manipulatívnych, alebo obsahujúcich falošné argumenty.

Ilustračné foto: Denník ODPADY-PORTAL

Výrok 1: Nechce zoštátniť

Tomáš Taraba sa v úvode svojho vystúpenia ohradil voči podozreniam, že chce zoštátniť systémy rozšírenej zodpovednosti výrobcu. „Nikde ani slovom nikto o tom nepovedal, ani ten zákon o žiadnom zoštátňovaní nehovorí.”

Minister v tomto prípade odvádza pozornosť. Zákon totiž nemôže pojednávať o zoštátnení, keďže taký pojem nepozná Ústava SR, ale o vyvlastnení. Výrobcovia však ani nepodozrievajú ministerstvo zo snahy vyvlastniť organizácie zodpovednosti výrobcov (OZV), ale z toho, že návrh zákona vytvára mechanizmus, ktorým môže rezort vytlačiť OZV z trhu a vytvoriť monopolný štátny systém. Mechanizmu, akým to z návrhu zákona vyplýva, sme sa venovali v samostatnom texte.

O tom, že minister tak naozaj urobiť chce, svedčí aj fakt, že práve urýchleným vstupom štátu zdôvodňoval v druhej polovici prejavu skrátené legislatívne konanie: „Áno, potrebujeme spustiť čo najrýchlejšie vstup štátu aj do oblasti, ktorá urobí poriadky tak, ako sme urobili poriadky s vodárenskými spoločnosťami…”

V rozpore s tvrdeniami ministra návrh zákona vytvára podmienky pre zoštátnenie systému.

Výrok 2: Jedenásť OZV, prirážka k cene

Podľa ministra Tarabu si jedenásť OZV účtuje na Slovensku „prirážku k cene”. „Existuje jedenásť organizácií zodpovednosti výrobcov. … Drvivá väčšina produktov dnes, ktoré sú balené, ktoré sú baterky, ktoré sú neviem, čo všetko, tak majú určitú prirážku k tej cene a tá prirážka spôsobuje vlastne to, že ona ide do súkromných firiem, tých je teraz jedenásť a tieto súkromné firmy majú sa nejakým spôsobom starať o ten odpad.”

Tomáš Taraba mal pravdepodobne na mysli OZV pre obaly. Tých však v súčasnosti nie je jedenásť, ale deväť; rovnaký počet je OZV pre elektrozariadenia, ako aj pre batérie, v prípade pneumatík ide o štyri a vozidiel jednu. Minister uviedol nepresné údaje.

Čo sa týka „prirážky”, zákon nepozná tento pojem. Minister mal pravdepodobne na mysli zisk týchto organizácií. Zákon odpadoch upravuje nakladanie so ziskom OZV pomerne striktne v § 28, že účelom organizácie zodpovednosti výrobcov nie je dosahovanie zisku a tiež, že OZV je povinná - ak nepoužije zisk na plnenie povinností vyplývajúcich zo zákona - vyplatiť zisk všetkým zastúpeným výrobcom a výrobcom.

Podľa zisťovania denníka ODPADY-PORTAL významná časť OZV zisky nevypláca, ale používa na ďalšie plnenia povinností. Rovnako tak nie je vyplácaný zisk vydavateľstvu denníka, ktoré je tiež zazmluvneným výrobcom.

Minister v tvrdení, že zisk (“prirážka”) ide do jedenástich súkromných firiem, nehovorí pravdu.

Ilustračné foto: Denník ODPADY-PORTAL

Výrok 3: Prevažne 2-3 subjekty

Ďalšie tvrdenie sa týkalo sa počtu organizácií, ktoré v jednotlivých krajinách vykonávajú plnenia za výrobcov v rámci rozšírenej zodpovednosti: „Všade v Európe to robí poväčšine jeden-dva nejaké silné subjekty, v Maďarsku to je jeden, v Rakúsku, v Českej republike dokopy neni tých subjektov toľko, koľko je na Slovensku.”

Pravdou je, že v Česku aj Maďarsku pôsobí v obaloch jedna monopolná OZV, avšak v Rakúsku aktuálne pre obaly päť. V Európe však pôsobí rôzne veľa systémov, ktoré výborne dokumentuje mapa združenia EUROPEN. Vyplýva z nej, že v krajinách EÚ sú len dva monopolné „štátne” systémy a ďalších osem monopolných, ktoré sú však v správe výrobcov. Vo zvyšných pôsobí konkurencia viacerých OZV, napríklad v Nemecku by ich malo byť aktuálne desať, v Rumunsku okolo pätnásť, vo Veľkej Británii dvadsať a v Poľsku dokonca viac, než dvadsať.

Paradoxom je, že minister chváli systémy, v ktorých plnenia vykonávajú „jeden-dva silné subjekty”, pričom na Slovensku pôsobia v obaloch tiež dominantné dve, resp. ostatné roky tri OZV, podobne je tomu v množstve európskych krajín.

Aj v tomto tvrdení minister Taraba zavádzal.

Zdroj: EUROPEN

Výrok 4: Na východ nikto nechce

V ďalšom tvrdení minister Taraba naznačoval, že systém RZV na Slovensku nefunguje, lebo do niektorých lokalít nechcú OZV ísť. Prirovnal to situácii s mechanicko-biologickou úpravou odpadov:

“Napríklad máme lokality, ako je východ Slovenska, kde napríklad keď sme išli urobiť mechanicko-biologickú úpravu odpadu, tak tam bola taká pekná, veľká, šedá zóna. Keď sme si pozreli tú mapku, že vlastne, kto, kde je ako pripravený, tak východ pripravený nemohol byť, lebo to súkromné spoločnosti nezaujíma. Tí nám povedali, že, viete, tam žije málo ľudí, veľké vzdialenosti medzi obcami.”

V inej časti bol oveľa presnejší a priamo obvinil OZV, že do niektorých lokalít nejdú: „Máte lokality napríklad na východnom Slovensku, kde vám tieto OZV povedia, že ony tam nejdú, lebo tam je málo ľudí. Tam sú malé dediny, veľa vzdialeností, že tam veľa kilometrov najazdia a ich to tam nezaujíma.”

Aj v ďalšej časti prejavu sa k tvrdeniu opäť vrátil: „Štát musí mať nástroj, ako vie na tento trh vstúpiť v prípade, že napríklad budú niektoré lokality, o ktoré záujem nie je..”, tiež neskôr „Že máte lokality napríklad na Východnom Slovensku kde vám tieto OZV-éčka povedia, že ony tam nejdú, lebo tam je málo ľudí.”

Týmto prirovnaním Tomáš Taraba zavádza, v ďalších tvrdeniach nehovorí pravdu. OZV síce majú trhový záujem o lacnejšie/efektívnejšie samosprávy, ale zákon striktne upravuje, že ak na konci roka ostane nejaká lokalita bez zmluvy s OZV, potom Koordinačné centrum podľa § 31 zorganizuje zlosovanie a túto lokalitu niektorej OZV pridelí. Zákon tiež upravuje situáciu, kedy niektorá OZV zanikne, alebo príde o autorizáciu.

Každá jedna samospráva na Slovensku má zmluvu s OZV.

Výrok 5: OZV nemajú ciele recyklácie

V ďalšom vyjadrení minister kritizoval, že OZV nemajú stanovené ciele recyklácie: „A to, čo je zaujímavé, že napríklad pri týchto organizáciách zodpovednosti výrobcov, na Slovensku neexistujú nejak jasné pravidlá, že koľko majú, v akej percentuálnej výške recyklovať, ako majú odmeňovať tých, ktorí recyklujú viac.” 

V tomto prípade je pravdou opak: v legislatíve existujú presné pravidlá, ktoré určujú, koľko majú OZV a v akej percentuálnej výške recyklovať. Tieto čísla vychádzajú z EÚ legislatívy a sú doplnené o ďalšie špecifické ukazovatele.

Konkrétne v Prílohe č. 3 zákona o odpadoch sú presne definované ciele zberu alebo záväzné limity pre jednotlivé prúdy odpadov. Podľa § 52 ministerstvo tiež vypočíta a zverejní každoročne na svojom webovom sídle ciele zberu pre OZV pre obaly. V tomto roku si ministerstvo túto povinnosť splnilo až po zákonom určenom termíne.

Okrem toho musí OZV pre obaly plniť osobitné parametre, ako sú napríklad štandardy triedeného zberu podľa Vyhlášky 371/2015, ktoré presne určujú, aká zberová kapacita má byť dostupná pre obyvateľov každej jednej samosprávy. Tento ukazovateľ je nastavený tak, že čím viac obec triedi, tým väčšiu zberovú kapacitu jej OZV poskytuje. Teda odmeňuje lepšie triediace samosprávy. Minister v tomto tvrdení nehovorí pravdu.

Ilustračné foto: Denník ODPADY-PORTAL

Výrok 6: Nie je záujem o textil a ohorky

Podľa ministra je potrebné vytvoriť nástroj na vstup štátu do RZV aj preto, lebo o niektoré prúdy odpadov nie je záujem na trhu. „Myslím si, že štát musí mať nástroj, ako vie na tento trh vstúpiť v prípade, že … niektoré typy odpadov, o ktoré záujem nie je, ako teraz napríklad veľký záujem neni o zbieranie textilu alebo zbieranie ohorkov a podobne, však komu by sa chcelo, samozrejme, zametať ulice. Takže to sú také menej výnosné činnosti, takže do toho sa nikto nehrnie a to, myslím, že už aj tu niekde lieta pozmeňováčik, ktorý si pripravili OZV-čká, že však tam nech len štát je, len v tejto oblasti.”

Čo sa ohorkov, na riešenie tohto prúdu odpadov vznikol dobrovoľný systém SPAK-EKO, ktorý založili výrobcovia a dobrovoľne platia obciam za zber cigaretových filtrov.

O textil sa zaujíma súkromný sektor, teda výrobcovia, OZV a zberači, už niekoľko rokov. Pôsobili aj v pracovnej skupine na MŽP, spolupracovali na analýze a založili za týmto účelom aj tri združenia: SATEX, SZOPROT a AVDTEX. Príprave na triedený zber textilu sme sa venovali v roku 2022 aj v diskusii EE CLUB.

Zber textilu dokonca funguje akurát, ale samosprávy si ho musia platiť zo svojich rozpočtov, keďže MŽP SR nenastavilo systém financovania. V júli 2024 pripravilo pre samosprávy metodiku, ktorú však samosprávy kritizujú ako zavádzajúcu a mätúcu. Výrobcovia majú evidentný záujem o riešenie ohorkov a textilu, ale už niekoľko rokov im toto úsilie brzdí práve ministerstvo.

Ani v tomto prípade minister Taraba nehovorí pravdu.

Tomáš Taraba počas vystúpnia v rozprave k návrhu zákona | Foto: Screenshot NR SR

Výrok 7: OZV nemajú kontrolu

V ďalšej časti rozpravy zdôvodňoval Tomáš Taraba ustanovenia návrhu tým, že organizácie zodpovednosti výrobcov by sa mohli navzájom dohodnúť na výške administratívnych nákladov: „No a problém tých firiem je ten, že dneska koľko si oni určia z peňazí, ktoré vyzbierajú, a povedia si, že potrebujú na administratívu systému 15 %, 20 %, 25 %, 30 %. Dnes nie je tej sily, ktorá by povedala, že viete čo, ale malo by to mať nejaké pravidlá. Dnes keď sa oni dohodnú a povedia si, že na obhospodarovanie toho toku odpadu si oni z jedného eura zoberú tridsať centov, tak si nechajú tridsať centov a štát sa na to pozerá a ľudia platia a firmy platia a poľnohospodári platia.”

Tieto tvrdenia obsahujú viacero argumentačných chýb. Minister predovšetkým berie ako fakt, že OZV bez obmedzení samy rozhodujú, koľko si vezmú na administratívu a že nad tým nie je žiadna kontrola.

1. Tvrdenie úplne ignoruje, že medzi OZV existuje súťaž, ktorá ich motivuje znižovať náklady, aby boli konkurencieschopní (a ktorú chce minister paradoxne zrušiť a tento efekt oslabiť), čo je argumentačná chyba.

2. Tvrdenie automaticky predpokladá, že OZV sa „medzi sebou dohodnú“, teda vytvoria kartel, pričom ignoruje fakt, že kartelová dohoda je legislatívou o ochrane hospodárskej súťaže zakázaná, kontrolovaná a postihovaná.

3. Tvrdenie „keď si povedia, že si nechajú tridsať centov, tak si nechajú tridsať centov” je tautológia, teda prázdna veta, ktorá nič nedokazuje.

V tomto prípade minister použil na podporu svojich argumentov manipulatívne tvrdenia, falošné argumenty.

Ilustračné foto: Denník ODPADY-PORTAL

Výrok 8: Štát je štatista

V ďalšej časti sa minister opäť vrátil k tézam, ktoré odporujú legislatívnej realite, že OZV si môžu ponechať (v zmysle na svoje účely, pozn. aut.) desiatky miliónov eur, pretože štát to nevie skontrolovať: „Zaujímavé, že tu v tomto systéme to nikdy nikoho nenapadlo, že tieto súkromné firmy, a mimochodom my sa bavíme približne o 130 mil. ročne, ktoré, keď si nechajú z toho 30 % každý jeden rok a nechajú si povedzme 40 mil., 30 mil., to je na nich, pretože štát je tam štatista, tak je zaujímavé, že prečo toto doteraz nikomu nevadilo, že sa neuplatnil ten istý princíp, ako sa uplatňuje pri všetkých zdravotných poisťovniach.”

Neskôr použil podobné tvrdenie o nemožnosti kontroly znovu: „Takto isto to funguje tu, že tie zaujímavé toky odpadov bez toho, aby boli kontrolované, aby tam boli vyhodnocované nejaké, nejaké jasné čísla…”

Okrem už vyššie spomenutých faktoch o prísnych pravidlách, na čo môžu OZV použiť prostriedky, odporuje ministrovi aj fakt, že MŽP SR má právo nominovať do dozorných rád OZV a koordinačných centier (KC) svojich zástupcov. Do OZV však podľa informácií, ktoré sme overili z viacerých zdrojov, nenominovalo ministertvo doposiaľ nikoho: súčasný ani predošlý minister. 

Podľa §28 ods. 12 písm. c) sa má orgán, ktorý kontroluje činnosť OZV, skladať z dvoch zástupcov štátu, ktorých navrhuje minister životného prostredia.

V prípade kontrolných orgánov KC zákon o odpadoch v §31 ods. 17 písm. d) ustanovuje, že zástupcovia štátu majú v každom z týchto orgánov tvoriť nadpolovičnú väčšinu. 

Tvrdenie ministra Tarabu o tom, že štát je v kontrole OZV štatistom, odporuje faktom.

Výrok 9: Nestavajú linky

© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.