Bojkotom slamiek planétu nespasíme. Musíme upustiť od konceptu jednorazovosti

Zachránia kovové, bambusové alebo sklenené slamky planétu?

Odborníci sa na konferencii Samoška zhodli, že slamky tvoria v diskusii o plastovom znečistení len špičku ľadovca. Používanie plastových slamiek je do veľkej miery iba vecou našich návykov, pričom viac ako o hľadanie riešení likvidácie odpadu by sme sa mali snažiť o predchádzanie jeho vzniku a to predovšetkým upustením od konceptu jednorazovosti.

„Vo všeobecnosti je potrebné pozrieť sa na koniec výrobku, viac ako na začiatok,“ hovorí Peter Šimurka, riaditeľ Odboru odpadového hospodárstva a integrovanej prevencie z MŽP SR. Upozorňuje tiež na fakt, že aj papierová slamka je výrobkom na jedno použitie.

V diskusii o alternatívach plastových výrobkov na jedno použitie musíme brať do úvahy, že aj oni majú dopad na životné prostredie, hoci na prvý pohľad nemusí byť zjavný.

 „Aj bambus má nejakú uhlíkovú stopu a navyše sa má používať tam, kde rastie,“ dodáva prof. Ing. Pavel Alexy, PhD, vedúci oddelenia plastov, kaučuku a vlákien Ústavu prírodných a syntetických polymérov a vedúci výskumného tímu bioplastov na FCHPT STU. Vypestovať bambus na jednom mieste, vyrobiť z neho slamku na inom a potom ju dopraviť cez pol zemegule do Európy nie je riešením problému.

Úplne ideálna nie je ani nerezová alternatíva. Nato, aby sme vyrobili kovovú slamku, minieme približne jedna k jednej koks, z čoho plynie obrovská uhlíková stopa a nerez sa navyše nerozloží. Pavel Alexy tiež podotýka, že medzi recykláciou plastov a skla je obrovský rozdiel z energetického hľadiska. Kým na recykláciu plastov stačia teploty okolo 200 °C, sklo potrebuje približne 1000 °C.

„Ak sa nebudeme správať zodpovedne, tak nerezová slamka je presne taký istý problém ako všetky ostatné,“ konštatuje.

Slamka ja iba symbolom oveľa väčšieho problému

Plastová slamka sa stala symbolom boja proti plastovému znečisteniu oceánov. Viera, že najväčším problémom sú slamky, v spoločnosti prevláda kvôli štúdii Európskej komisie, v rámci ktorej na plážach dobrovoľníci zbierali plastový odpad. Práve slamky sa v nazbieraných odpadkoch vyskytovali najčastejšie.

Komisia však v štúdii nebrala do úvahy hneď niekoľko faktov, napríklad veľké množstvo nápojov so slamkami, ktoré sa na plážach predajú – je teda logické, že sa tam budú vyskytovať vo väčšej koncentrácii.

„Slamky sú iba marketing. Nejde o problém s odpadmi, nejde o problém s plastmi,“ myslí si Ivo Benda, konateľ spoločnosti Greiner Packaging Slušovice.

Vysvetľuje, že na plážach sa nachádza iba zhruba 1 % všetkých plastov, ktoré sú v oceánoch. V rámci desiatich plastových produktov, ktoré sa na plážach vyskytujú najčastejšie, je drvivá väčšina vyrobená z expandovaného polystyrénu, pretože ten pláva.

„Máme jediné šťastie, že PET fľaše neplávajú. Keby plávali, podľa tejto logiky by sme pravdepodobne zakázali aj tie. To by asi nebolo úplne dobré, keďže je preukázateľné, že PET-ky majú svoje opodstatnenie.“

Ak má byť slamka symbolom, ktorí nás prinúti zamyslieť sa nad problémom znečistenia plastmi alebo zmeniť naše správanie, tento marketing má význam. Je však naivné myslieť si, že bojkotom slamiek spasíme planétu.

„Je dobré, že sa začala táto diskusia, no nemali by sme problémy zjednodušovať,“ konštatuje Benda.

Prečo pristupujeme k zákazu jednorazových plastov?

Európska komisia sa netají tým, že samotná smernica o obmedzovaní jednorazových plastov vychádza zo spomínanej štúdie, v rámci ktorej dobrovoľníci pozbierali odpad z pláže a z ich analýzy vyplynulo, že najčastejšie sa tam vyskytuje konkrétnych desať plastových výrobkov, ktorých sa smernica týka, medzi nimi aj slamky. 

„Je to o tom, že tieto plasty na plážach vidíme. Vidíme to, takže to zakážeme,“ hovorí Peter Šimurka. V skutočnosti viac škody napáchajú iné druhy odpadu v oceáne, ktoré však nevidíme, takže na ne aplikujeme príslovie „čo oko nevidí, to srdce nebolí“.

Peter Šimurka vidí v súvislosti s jednorazovými plastmi analógiu medzi energetikou a odpadovým hospodárstvom. Uvádza príklad biopalív, o ktorých sa vo veľkom hovorilo v predošlom desaťročí, no teraz o nich už počujeme málo.

Napríklad vo Švédsku sa tešili zo zelenej energie, no biopalivo sa pestovalo v Južnej Amerike na úkor dažďových pralesov. Presne tak je to podľa neho teraz s odpadom: pred pár rokmi tu tento problém vôbec nebol a zákony o obmedzovaní plastov sa začali navrhovať až vtedy, keď sa ázijské krajiny rozhodli prestať prijímať odpad z Európy.

„Kapacity boli nastavené na čistý materiál, ten sa tu používal. Zmiešaný odpad sa automaticky vozil do Ázie, kde niečo vedeli spracovať, no zvyšok skončil na skládke,“ vysvetľuje.

Čistý materiál v Európe sa používa predovšetkým na výrobu fliaš, ktoré majú zo zdravotných dôvodov iné požiadavky na kvalitu. Materiál spracovaný v Ázii sa používa najmä na výrobu vláken pre textilný priemysel.  

Keď Čína, Malajzia a Indonézia odmietli náš odpad, debata sa otvorila a bolo potrebné hľadať riešenia, ako s ním naložiť. „Stále je to o zakrývaní. Ten problém, ktorý sme si pred desiatimi rokmi mysleli, že máme vyriešený posielaním, máme teraz tu.“

Ďalším faktorom, ktorý v prijatí zákona o plastoch na jedno použitie mohol zohrať úlohu, je, že onedlho končí funkčné obdobie súčasného kolégia Európskej komisie, ktorá do smernice tlačila bez ďalších štúdií alebo debát, keďže súčasní členovia chceli zabezpečiť, aby smernica bola výsledkom ich pôsobenia.

Riaditeľ organizácie zodpovednosti výrobcov NATUR-PACK Michal Sebíň hovorí, že výrobcovia sa už teraz pripravujú na najbližších päť rokov, počas ktorých budú stúpať náklady na nakladanie s komunálnym odpadom a s odpadom z obalov.

„Súvisí to jednak so spomínanou smernicou, ale aj s revíziou odpadových smerníc, kde sa budú zvyšovať extrémnym spôsobom limity za odpady z obalov. Od roku 2021 budú členské štáty EÚ platiť daň za každú nezrecyklovanú tonu plastu, pribudne tiež systém zálohovania, ktorý zvýši náklady za plastové obaly, ktoré nebudú v systéme zálohovania.“

Jednorazovosť musíme obmedziť

 „Ja si myslím, že jednorazové použitie čohokoľvek, ak to nemusí byť jednorazové, je trestuhodné. Nechcem poprieť zákaz jednorazových plastov, ale ak jednorazové plasty nahradíme niečím iným jednorazovým, sme zase tam, kde sme boli,“ uvádza Pavel Alexy.

Podľa neho by sme mali zakázať jednorazové výrobky, ktoré nemusia byť jednorazové. Vadí mu však, že túto ideu sme zdegradovali na čisté plasty, navyše vyzbierané z jedného percenta odpadu v oceáne a nesúhlasí s tým, ako sa problém prezentuje, napríklad cez vatové tyčinky a slamky, ktoré sú iba zanedbateľnou časťou odpadu.

Päťdesiat percent všetkých odpadov z plastov produkuje obalový priemysel. V reťazcoch sme spoplatnili tenké tašky na jedno použitie a vymenili ich za hrubšie. Paradoxom však je, že do tejto tašky, ktorá predstavuje pár gramov z celého nákupu, naložíme jogurt v plastovom tégliku, mäso zabalené v PET, mlieko v tetrapaku a tak ďalej. 

„Stále ideme po minoritných veciach a pred tými majoritnými, ktoré sú najväčší problém, si zakrývame oči a neriešime.“ Prioritne by sme mali eliminovať napríklad stretch fólie, keďže ide o materiál na jedno použitie podstatne frekventovanejší ako napríklad spomínané slamky. Obrovské množstvo odpadu pochádza aj zo sekundárnych obalov.

Július Mazán zo spoločnosti Smurfit Kappa upozorňuje, že v súčasnosti sa recykluje iba 40 % z celkovej produkcie plastov, hoci výroba plastových obalov stále rastie. Od roku 1950 do roku 2000 bolo vyrobených toľko isto plastov na tony ako od roku 2000 do roku 2017, pričom tento trend nepoľavuje.

© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.