Nálepka „bio“ môže zavádzať. Textílie prezentované ako biologicky odbúrateľné sa v oceáne nerozkladajú, ukázal experiment

Vedci z Oceánografického inštitútu na Kalifornskej univerzite v San Diegu po prvýkrát skúmali biologický rozklad prírodných, umelých aj zmesových tkanín priamo v oceáne. Hlavná autorka štúdie Sarah-Jeanne Royer vykonala experiment, v ktorom zistila, že prírodné textílie aj textílie na báze celulózy sa rozložili v priebehu mesiaca.

Naopak umelé textílie, medzi ktoré patria aj takzvané kompostovateľné plastové materiály, napríklad z kyseliny polylaktovej (ďalej PLA – pozn. red.), či syntetické zložky zmesových tkanín, nevykazovali žiadne známky rozkladu ani po roku máčania sa v oceáne.

„Táto štúdia ukazuje, že je potrebné štandardizovať testy, ktoré by overovali, či sa materiály, ktoré sa prezentujú ako kompostovateľné alebo biologicky odbúrateľné, skutočne v prirodzenom prostredí rozkladajú,“ vysvetľuje Royer.

„Ak sa niečo rozloží v priemyselných podmienkach, nemusí sa to automaticky rozložiť aj v prirodzenom prostredí a v konečnom dôsledku môže dôjsť k znečisteniu oceánu alebo inej časti životného prostredia,“ dodáva vedkyňa.

Skúmali desať druhov textílií

Približne 62 % textílií sa dnes vyrába z plastových vláken a plastových zmesí, ktoré môžu v životnom prostredí, napríklad aj na skládkach, kde neraz končia, pretrvať desiatky až stovky rokov. Zo syntetických textílií sa navyše nosením a praním uvoľňujú mikrovlákna, ktoré prispievajú k znečisteniu, keďže sú príliš drobné na to, aby ich zachytili filtre, a tak z výpustu z práčky môžu preniknúť až do oceánu.

Problém plastového znečistenia oceánov by potenciálne mohli pomôcť vyriešiť bioplasty, ktoré sa vyrábajú z prírodných obnoviteľných zdrojov, napríklad z kukuričného škrobu alebo cukrovej trstiny. Vedci sa preto rozhodli skúmať polymér kyseliny polylaktovej, ktorý má dnes široké využitie ako náhrada materiálov na báze ropy.

Foto: redakcia

Okrem neho zahrnuli do štúdie deväť ďalších druhov tkanín, ktoré sa často používajú v textilnom priemysle, vrátane materiálov na báze celulózy z dreva, medzi ktoré patrí lyocell či viskóza, prírodnej celulózy, akým je bavlna, plastové materiály na báze ropy, napríklad polyetylén tereftalát a polypropylén, a zmesové tkaniny, ktoré sa vyrábajú napríklad kombináciou lyocellu s polyestrom alebo polypropylénom.

Vzorky nechali namočené takmer rok

Vzorky textílií vložili vedci do nádob, cez ktoré voľne prúdila voda a ktoré umiestnili na hladinu oceánu aj na dno v hĺbke približne desiatich metrov. Každých sedem dní vzorky kontrolovali, fotografovali a z duplicitných vzoriek odoberali časti, ktoré následne analyzovali v laboratóriu.

Pomocou rastrovej elektrónovej mikroskopie skúmali vlákna vo vysokom rozlíšení a takzvaná Ramanova spektroskopia im umožnila získať informácie o chemickom zložení a molekulárnej štruktúre vláken. Vzorky po kontrole vrátili do oceánu, pričom v nádobách na morskej hladine textílie nechali 231 dní a na morskom dne 196 dní.

© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.