Únia potrebuje novú politiku elektroodpadov, hovorí šéf SEWA. Ciele sú odtrhnuté od reality (ROZHOVOR)

V rozsiahlom rozhovore s Jozefom Kozákom sa dozviete:

• prečo rastie produkcia elektroodpadov na Slovensku aj v EÚ,
• aké problémy vznikajú s boomom fotovoltického odpadu,
• ako sa mení nakladanie s batériami po nástupe lítiových článkov,
• či pretrváva problém s free-ridermi,
• ako by sa mala zmeniť európska politika v oblasti elektroodpadov,
• aké projekty na zvýšenie zberu realizuje organizácia zodpovednosti výrobcov SEWA.

Ostatné dva roky zaznamenávame pokles produkcie komunálneho odpadu na Slovensku, ako aj vo viacerých iných krajinách. Je to podobné aj v prípade elektrozariadení?

Naopak, predaj a spotreba rastie a dokonca čoraz rýchlejšie rastie aj zber starého elektra. Kým napríklad v roku 2020 predaj nových elektrozariadení bol približne 16 kilogramov na osobu, minulý rok to bolo 17,5 kg na osobu. V zbere išlo v daných obdobiach o približne 8,5 kg a 11 kg na osobu, to znamená, že objem elektroodpadu rastie rýchlejšie.

Elektroodpad patrí k tým druhom odpadov, ktorých objem sa prejaví často až po niekoľkých rokov od predaja, teda až po vyradení spotrebiča. Obzvlášť to platí pre fotovoltiku, v ktorej nastane v dohľadnej dobe boom odpadov, keďže veľké inštalácie sa zrealizovali približne v roku 2010. Cítite už začiatok nárastu?

Jednoznačne. Poviem to na našom príklade: minulý rok sme vyzbierali a zrecyklovali približne 4 tony fotovoltických panelov, ale tento rok odhadujeme, že to bude stonásobne viac. Fotovoltické panely budú v najbližšej budúcnosti tvoriť významnú komoditu. Podobne aj tepelné čerpadlá. Vidíme to aj na dátach uvedenia na trh. Z tých 17,5 kilogramov na obyvateľa tvoria podstatnú časť fotovoltické panely. Je to spôsobené nielen tým, že od roku 2010 končí ich životnosť, ale aj súčasnou politikou re-poweringu.

Priemysel spracovania fotovoltických panelov je však úplne na chvoste. K tomu, aby vznikali nové technológie a stala sa z toho hromadná záležitosť, potrebuje objemy. Tie doteraz neboli veľké.

Výzvou je recyklácia panelov, ktoré sú bezrámové. Pri tých s rámom vieme zabezpečiť recykláciu.

Ilustračné foto: Odpady-portal.sk

A čo financovanie? Istý čas neboli výrobcovia zaradení do systému rozšírenej zodpovednosti.

Historické panely nikto nikdy nezaplatil. My poskytujeme službu recyklácie pre našich klientov, ale sú tisíce panelov, ktoré boli uvedené na trh, za ktoré nikto nezaplatil recyklačný poplatok a tie firmy, ktoré ich uvádzali na trh, možno už dnes ani neexistujú.

Podobnou témou sú aj nové typy batérií ako sú lítiové batérie, ktoré sa teraz dostávajú vo veľkom na trh. Veľa je ich aj v smartfónoch alebo batériových úložiskách, ktoré sa stanú témou o veľa rokov. V súčasnosti sa rieši aj možný zákaz jednorazových elektronických cigariet, ktoré obsahujú miniatúrne batérie, ktoré podľa recyklátorov spôsobujú problémy v prevádzkach. Naše ministerstvo zdravotníctva ich chce úplne zakázať. Ako sa na to pozeráte?

Z hľadiska ochrany životného prostredia vítame tento krok, lebo lítiové batérie sú ľahko vznietiteľné a výbušné. V súčasnosti sa však nachádzajú už vo väčšine domácich spotrebičov. Pomer lítiových batérií v zberoch začína narastať. Užívateľsky sú populárne, lebo sa rýchlejšie nabíjajú, majú dlhšiu výdrž aj životnosť. Ich recyklácia je však komplikovaná a nákladná, vyžadujú si špeciálne nakladanie.

S lítiovými batériami rastie aj riziko tzv. free-riderov, teda firiem, ktoré sa vyhýbajú systému rozšírenej zodpovednosti výrobcov. Môže ísť napríklad o firmy, ktoré dovážajú výrobky z Ázie a neplatia za ne recyklačné poplatky. Evidujete tento problém aj v prípade elektrozariadení?

Je to večný problém, hoci v prípade dovozu elektrických a elektronických zariadení sa situácia trochu zlepšila. To neznamená, že problém nie je významný, nakoľko na trh vstúpili e-shopy, najmä z Ázie. Odhadujeme, že pätina až štvrtina objemu prichádza na trh cez free-riderov.

Čo by tomu pomohlo? Na európskej úrovni sa diskutuje o tom, že by mala vzniknúť celoeurópska databáza výrobcov, čím by sa systém sprehľadnil.

Harmonizácia podmienok by jednoznačne prispela k tomu, aby boli pre výrobcov jednoduchšie podmienky vstupu na trhy jednotlivých krajín. To by motivovalo výrobcu plniť predpisy.

Výrazne by však pomohlo aj presunutie zodpovednosti z jednotlivých výrobcov na online platformy, teda e-shopy. Tie by boli zodpovedné za plnenie povinnosti za svojich dodávateľov, čo by veľmi odbremenilo najmä malých dodávateľov. Oni celkom pochopiteľne nemajú kapacity na to, aby sa registrovali v desiatkach krajín EÚ.

Jozef Kozák | Foto: Odpady-portal.sk

Podobný problém s free-ridermi komunikujete aj v súvislosti s druhým koncom reťazca, pri zbere elektroodpadu.

Veľká časť z neho mizne neformálnymi kanálmi, u tzv. kožkárov. Odhadujeme, že vyzbierajú až tretinu elektroodpadu. Ide o tisícky ton odpadu, ktorý mizne a časť z neho končí na nelegálnych skládkach, v rozpore s akoukoľvek legislatívou.

O menšie a lacné elektrospotrebiče zrejme až taký záujem nemajú. Veľa menších elektrospotrebičov však stále končí “na sklade” v domácnostiach. V Nemecku schválili minulý rok novelu zákona, ktorou zavádzajú spätný odber elektrospotrebičov s dĺžkou hrany menšou ako 50 centimetrov. Ako je to u nás?

Podobne. Pri drobných elektroodpadoch do 25 centimetrov je predajňa povinná bez naviazania na kúpu prevziať ich späť. Myslím, že na Slovensku sme dokonca v tomto aj trochu ďalej, lebo predajne v rámci vychádzania v ústrety zákazníkom zoberú často aj väčšie zariadenia bez naviazania na kúpu.

Treba však povedať aj to, že trh vygeneroval aj iné formy zberu, napríklad dobrovoľné rôzne zberové kampane, ktoré pomáhajú spätnému odberu nad rámec zákona. Problém teda nie je ani tak v možnostiach, ako skôr v motivácii spotrebiteľa.

Predstavme si, že by Komisia navrhla rozšíriť zálohovanie napríklad aj na niektoré elektrospotrebiče, ktoré obsahujú napríklad vzácne kovy. Napríklad smartfóny. Súhlasili by s tým výrobcovia?

Nemôžem hovoriť za výrobcov. Nepríde mi to však ako efektívny nástroj, lebo návratnosť nebude stopercentná, takže to spôsobí opäť zvýšenie nákladov a cien bez zásadnejšieho pozitívneho výsledku.

Foto: SEWA

Zároveň by sa takéto zálohovanie muselo spustiť vo všetkých krajinách EÚ, aby sa do systému nedostávali nezálohované zariadenia.

Bezpochyby. Bez spoločného prístupu by spotrebiteľ, ktorý je veľmi citlivý na cenu, začal nakupovať v zahraničí. Začali by sa roztvárať nožnice medzi množstvami, ktoré sú uvedené na trh, a ktoré sú vyzbierané.

So zvyšovaním nákladov súvisí aj ďalšia téma, ktorá rezonuje v problematike elektroodpadov: právo na opravu. Čiastočne a vo vágnejšom znení je to už zapracované v zákone o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol vo vláde. Ako to vnímate?

Z časti negatívne, lebo výrobcom neustále narastajú nové administratívne povinnosti, podobne aj v celom distribučnom reťazci. Z tohto hľadiska sa na to pozerám skepticky.

Z hľadiska environmentálnych cieľov to bude bezpochyby mať niektoré benefity. Zníži sa obrátkovosť a zvýši miera opraviteľnosti, výrobky budú mať dlhšie využitie. Túto zmenu schvaľujem, ale mali by sme zohľadniť aj to, koľkým zmenám sa budú musieť výrobcovia prispôsobiť a v akom čase. Ak sa trh bude regulovať samými novými povinnosťami, tak prestane byť konkurencieschopný, lebo výrobcovia budú musieť vyhovieť opatreniam, zatiaľ čo okolitý svet nie.

Na prílišné regulácie upozorňujú výrobcovia aj v súvislosti s povinnými cieľmi zberu, ktoré majú členské krajiny dosiahnuť, hoci je to často technicky nemožné. V roku 2022 približne polovica krajín nesplnila ciele zberu a iba tri krajiny dosiahli ambicióznejší cieľ 65 percent. Medzi nimi aj Slovensko. Prečo sa to Slovensku darí?

Na to neexistuje jednoduchá odpoveď. Je to spôsobené viacerými okolnosťami. Predovšetkým je slovenská legislatíva veľmi prísna, lebo splnenie tohto cieľa prenáša priamo na jednotlivých výrobcov, alebo organizácie, ktoré to musia splniť. Čiže tie majú pri zbere veľkú zodpovednosť.

Ďalším špecifikom je to, že veľká časť elektroodpadu mizne pre nelegálny zber napríklad na šrotoviskách, v kovovom odpade, takže sme nútení spolupracovať aj s organizáciami na trhu, kde ten elektroodpad končí. Tretia vec súvisí s tzv. free-ridermi, teda obchodníkmi, ktorí do systému neprispievajú nahlásenými množstvami, ani financiami. Takže na vstupe nie sú zaznamenané všetky množstvá.

Foto: Odpady-portal.sk

Čo s tým?

Pri každej novele odpadovej legislatívy sa snažíme presadiť, aby boli ciele zberu na výrobcov zrušené, nakoľko všetok elektroodpad nejde len oficiálnymi kanálmi, ktoré majú pod kontrolou výrobcovia. Takže logicky nemôžu byť ciele zberu uvalené len na samotných výrobcov.

Je tu však ešte jeden problém. Organizácie zodpovednosti výrobcov zodpovedajú za všetok elektroodpad, ale ak je ho na trhu menej, než je cieľ zberu, tak čo potom? A ak je ho, naopak, viac? Preto sa snažíme dosiahnuť, aby boli ciele zrušené a aby výrobcovia boli zodpovední za všetok elektroodpad, ktorý majú k dispozícii. My nevieme dlhodobo bojovať s “kožkármi”, teda podomovými zberačmi, alebo zberačmi pred zbernými dvormi. Ani štát s nimi nevie dlhodobo bojovať. Ukazuje sa, že tie nástroje sú neefektívne a aj neformálni zberači by sa mali podieľať na cieľoch zberu.

Toto je jeden z dôvodov, pre ktorý profesijní zástupcovia výrobcov v rôznych európskych združeniach požadujú komplexnú reformu európskej politiky v oblasti elektroodpadov. Čo by mala podľa vás obsahovať?

V prvom rade zrušiť nominálne ciele, ktoré boli určené od stola, prípadne ich férovo rozdeliť medzi všetkých aktérov trhu. Výrobcovia, dovozcovia a ich OZV by mali byť zodpovedné za všetok elektroodpad, teda bez ohľadu na to, či sa v daný rok objaví na trhu 25, alebo 100 percent. Všetok elektroodpad by si mali podeliť a zabezpečiť jeho recykláciu v súlade s pravidlami.

Toto je základ. Aj v iných krajinách EÚ majú problém s elektroodpadom, ktorý “mizne” v šrote, či v komunálnom odpade, alebo ho zbierajú neformálni zberači. Niektoré krajiny započítavajú tieto množstvá, ktoré sa podarí zachytiť inými cestami, do plnenia voči Európskej únii. Nemali by sme si zatvárať oči pred problémom, ktorý tu je.

Niektoré štúdie dokonca poukazujú na to, že iba tretina elektroodpadu, ktorý sa vyskytne na trhu, ide cez oficiálne kanály, teda cez výrobcov a dovozcov, a až dve tretiny získavajú neoficiálni zberači. Vidíme, že dlhodobo s tým nevieme bojovať, že to je perpetuum mobile.

Vyzbieraný elektroodpad sa následne dostáva k spracovateľom. Priemysel často poukazuje na nedostatok ponuky spracovateľov odpadov, obzvlášť nebezpečných. Aká je situácia so spracovateľmi elektroodpadov na Slovensku? Existuje tu konkurencia?

Na trhu sa rokmi vyprofilovali partneri, s ktorými dlhodobo spolupracujeme. Objem elektroodpadu však neustále rastie, takže by sme privítali širšiu ponuku spracovateľov, vďaka ktorým by sme vedeli byť flexibilnejší aj voči našim klientom. Väčšia súťaž pochopiteľne generuje aj trhové ceny. V prípade chladničiek je na Slovensku bohužiaľ monopol.

Mnohí súčasní spracovatelia odpadov vznikli s podporou niekdajšieho “štátno-neštátneho” Recyklačného fondu. Ten však podporil aj veľa projektov, ktoré skrachovali. Istý čas ste pôsobili v jeho štruktúrach a kritizovali ho spolu s mnohými výrobcami. Zmenili ste názor?

Vôbec nie. Máme dostatočnú skúsenosť doma aj v zahraničí s rôznymi štátnymi a pološtátnymi riešeniami, ktoré sú drahé, nesystémové a častokrát ani len nie sú riešenia. Prevádzky žijúce z nafúknutých dotácií sú z dlhodobého hľadiska neefektívne, vezmime si len ich náklady vyplývajúce z vysokých odpisov. Naopak prevádzky fungujúce bez takýchto dotácií sa rozvíjali v súlade s potrebami trhu a dodnes s nimi spolupracujeme. Vzhľadom na rastúci objem elektroodpadu a nové kategórie, ako sú napríklad fotovoltické panely, však dopyt výrobcov po týchto prevádzkach rastie.

S konkurenciou spracovateľov súvisí aj ďalšia horúca európska téma, ktorou sú nové pravidlá pre cezhraničnú prepravu odpadov. Ako sa to vplýva na výrobcov elektrozariadení?

Ich cieľom je zjednodušiť cezhraničnú prepravu, ale v skutočnosti sa nám javí, že ju sťažujú. Pre Slovensko, ktoré je malou krajinou, je to nevýhodné. Nemáme dostatočný trh na to, aby sme generovali spracovateľské technológie na všetky nové druhy odpadov, prípadne batérií. Musíme ich spracovávať v zahraničí v okolitých krajinách. Rozumiem dôvodom, pre ktoré chce Komisia zamedziť ilegálnym presunom odpadov, lenže s vaničkou vylieva aj dieťa. Slovensko nepotrebuje mať na recyklačnú technológiu na všetky odpady. Preto potrebujeme, aby sme mali možnosť niektoré druhy odpadov, ktoré na Slovensku nevieme recyklovať, recyklovať v okolitých krajinách.

Znamená to, že sa sťažila možnosť prepravy elektroodpadov v rámci EÚ?

Áno. V niektorých prvkoch bola snaha zjednodušiť administratívu, ale celkovo sa ešte viac nafúkla. Nemyslíme si, že výsledkom bude jednoduchšie spracovanie elektroodpadu v zahraničí.

SEWA oslavuje v júni 20 rokov od svojho vzniku, pričom vy ste jej riaditeľom 16 rokov. Aké sú vaše aktuálne výzvy?

Rozšírená zodpovednosť výrobcu funguje v prípade elektroodpadov veľmi dobre, ale okrem už zmienených legislatívnych nedostatkov sú aj ďalšie. Existujú produkty, ktoré sa síce dostávajú do zberu, ale už sa neuvádzajú na trh. Napríklad žiarivkové verejné osvetlenia. Nemá ich kto zbierať, lebo nie sú zaplatené. Legislatíva na to nestíha reagovať.

Našou hlavnou výzvou je však zvýšiť zber elektroodpadov. Tomu podriaďujeme množstvo vzdelávacích aktivít. Jednou z nich vzdelávame “triednych lídrov”, teda deti, ktoré ich spôsobom vysvetlia spolužiakom, ako treba nakladať s elektroodpadom.

Foto: Archív SEWA

V tejto oblasti sa neustále niečo mení. Problémom je nástup lítiových batérií, pre ktorý sme tento rok stiahli približne 6 800 kontajnerov zo škôl. Nechceli sme ich vystaviť vyššiemu riziku vzniku požiaru.

Pred dvomi rokmi sme sa pustili do projektu odvozu elektrospotrebičov z domácností.

Z projektu Pomôž odpadom máme veľkú radosť. Chceme ním nahradiť “kožkárov” tak, aby to bolo zmysluplné a mali sme elektroodpad pod svojou kontrolou. Preto do neho zapájame sociálne slabších ľudí, respektíve ľudí bez domova. Je to pre nás veľká výzva, ktorá prirodzene naráža na nestálosť ľudí, s ktorými pracujeme, ktorým týmto spôsobom sprostredkovávame pracovnú terapiu a možnosť zárobku. Pomáhame týmto projektom najmä starším ľuďom, ktorí majú obmedzené možnosti, ako sa legálne zbaviť elektroodpadu.

V konečnom dôsledku však tzv. kožkári, parafrázujúc citát zo známeho filmu, “nebudou mít co žrát”.

Áno (smiech). Podomoví zberači sú veľmi vynaliezaví. Stretávame sa aj s tým, že sa dozvedia, v ktorý deň máme akciu v ktorej časti Bratislavy alebo okolia, a vyzbierajú tam ulice deň pred nami. Nelegálny zber s pochybnou koncovkou spracovania však musí skončiť.

© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.