Štát nezaistí triedený zber lepšie ako výrobcovia, hovorí šéf medzinárodnej asociácie OZV (rozhovor)

Odvetvie obalového priemyslu a rozšírenej zodpovednosti výrobcov zažíva turbulentné časy. Výrobcovia musia reagovať na nové nariadenie o obaloch a odpadoch z obalov i ďalšie požiadavky európskej legislatívy. Na Slovensku je zas horúcou témou vstup štátu do systému. Ako sa na to všetko pozerá expert so širokým medzinárodným rozhľadom?

Joachim Quoden už 12 rokov vedie Alianciu rozšírenej zodpovednosti výrobcov (EXPRA), ku ktorej členom patrí aj slovenská organizácia zodpovednosti výrobcov (OZV) ENVI - PAK. Na Slovensko pricestoval na dve významné podujatia a pri tejto príležitosti poskytol exkluzívny rozhovor pre Odpady-portal.sk.

Šéfa EXPRA sme sa pýtali:

• ako sa musia pod tlakom legislatívy zmeniť obaly,
• ktorí výrobcovia obalov by mali spozornieť,
• aké obaly budú na trhu o pár rokov,
• na čo si budú musieť zvyknúť spotrebitelia,
• v akých rôznych modeloch funguje rozšírená zodpovednosť výrobcov,
• čo hovorí na vstup štátu do slovenského systému,
• aké oblasti môže rozšírená zodpovednosť výrobcov pokryť v budúcnosti.

Nariadenie vytlačí nerecyklovateľné obaly

Na Slovensko ste prišli vystúpiť na dvoch podujatiach. Prvým bola konferencia Enviromangement, ktorej sme boli mediálnym partnerom. Aké dojmy ste si odniesli z Vysokých Tatier? Aké postrehy ste tam počuli a aké ste priniesli vy?

Musím povedať, že väčšina výziev a problémov, ktorým čelí Slovensko a ostatné štáty EÚ, je veľmi podobná. Takže keď sa v diskusii stretli hlasy z Nemecka, Rakúska, ale aj zo Švajčiarska či Spojeného kráľovstva a Slovenska, pohľady sa naozaj podobali.

Jednou z veľkých tém boli napríklad požiare v triediacich centrách. Niektorí ľudia nesprávne triedia odpad, batérie a akumulátory končia v triedenom odpade a vybuchujú v triediacich a recyklačných závodoch. Všetkých nás prekvapuje, aká pomalá je reakcia politikov, ale rovnako a aj niektorých mimovládok, ktoré silno presadzujú zálohovanie PET fliaš. Pokiaľ viem, PET fľaše nie sú nebezpečné a batérie predstavujú skutočné nebezpečenstvo. Prečo teda toľko ľudí bojuje za fľaše, ale batérie nezaujímajú?

Veľkou témou konferencie boli tiež obaly a výzvy spojené s PPWR (nariadenie o obaloch a odpadov z obalov – pozn. red.), čo s ním príde do praxe, čo vieme a čo stále nevieme. Hoci text PPWR je extrémne dlhý, má niekoľko stoviek strán, zakaždým, keď ho čítam, mám množstvo nevyjasnených otázok. Ako to správne chápať? A ak tomu rozumiem správne, ako to zaviesť v praxi? Podobný pohľad mali kolegovia z Česka a tiež zo slovenskej OZV ENVI - PAK.

Ak je v novej obalovej legislatíve EÚ stále mnoho nevyjasnených otázok, ako sa potom dostáva do praxe a ako na ňu reagujú výrobcovia obalov?

Celý obalový sektor je pripravený urobiť ďalší krok a implementovať z nariadenia viac, ale ak presne neviete ako na to, radšej vyčakávate. Lenže dôležité termíny sa blížia a veľa vyjasnia až delegované a vykonávacie akty, preto sa pohľady teraz sústreďujú na Európsku komisiu.

Ale netreba zabúdať, že každý krok v Bruseli musia odsúhlasiť členské štáty. Z praxe vieme, že členské štáty na to v momente prijatia zabudnú a za všetko zlé potom vinia Brusel. Ale schválili si to predsa samy. Nezriedka vidíte, že zástupcovia národných vlád v Bruseli fyzicky sedia, ale pochybujem, či s nimi dorazil aj „mozog“ z domova. Nič nepovedia, nepýtajú sa. A keď sa ich potom spýtate, či pochopili, k čomu sa zaviazali, povedia, že nie. A o týždeň nato sa začnú sťažovať na to, čo sami odsúhlasili. Ak v Bruseli súhlasia, mali by jednoducho všetko implementovať a nie doma frflať. Tým sa potom všetko len komplikuje a vývoj legislatívy je menej predvídateľný.

To je problém, ktorý dôverne poznáme aj na Slovensku, ale zostaňme ešte pri obalovom nariadení. Aké sú najbližšie míľniky? Čo bude treba implementovať už v roku 2026?

Narazíme na prvý veľký problém, na ktorý akoby nikto nemyslel. Nové povinnosti reportingu nadobudnú účinnosť uprostred roka. Zvyčajne sa reportuje na začiatku alebo na konci roka a množstvá výrobkov „uvedených na trh“ sa hlásia spravidla raz ročne, len niektoré veľké firmy to robia častejšie, aby vedeli a aby sme aj my vedeli, koľko obalov za rok uviedli na trh.

Teraz však príde zlom: 12. augusta 2026 nadobudnú účinnosť nové povinnosti s podrobnejším reportovaním. A pri niektorých obaloch sa zmení aj zodpovedný subjekt, takže do 12. augusta 2026 bude zodpovedný niekto iný než po tomto termíne. Spôsobí to množstvo komplikácií a, samozrejme, nákladov.

Momentálne sa spolu s viacerými členskými štátmi snažíme požiadať Komisiu o úpravu, aby to bolo prakticky zvládnuteľné. Neovplyvní to environmentálne termíny, ide čisto formalitu. Lenže Komisia sa obáva otvárať PPWR, takže hľadá spôsob, ako to vyriešiť bez formálneho otvorenia textu. Viac sa možno dozvieme už o pár dní na ďalšom stretnutí Skupiny expertov pre odpady s Komisiou 15. októbra.

Ešte dôležitejší však bude rok 2030, keď vstúpia do platnosti usmernenia pre dizajn na recykláciu. Všetky obaly sa budú kategorizovať podľa miery recyklovateľnosti - stupnicou A až D, pričom C znamená viac než 70 % recyklovateľnosť. Ak ste pod 70 %, nebudete môcť byť na trhu. To bude skutočná trhová bariéra. Myslím, že mnohí výrobcovia to zatiaľ úplne nepochopili.

Ktorí výrobcovia obalov by mali spozornieť? Akých obalov sa to podľa vás v praxi hlavne dotkne?

Typickým príkladom sú miniatúrne balenia mlieka, aké niekedy dostanete ku káve. Aj keby sme ich vedeli vyzbierať, nevieme ich vytriediť. Takéto obaly sú prakticky nerecyklovateľné. To znamená, že výroba obalu je do štyroch rokov mimo hry. Ale uvedomuje si to výrobca? Upozornili ľudia z oddelené udržateľnosti svojich manažérov? Vlani v novembri som sa na veľkej konferencii v Amsterdame, kde boli stovky firemných expertov na udržateľnosť, spýtal: „koľkí ste na to upozornili svojho COO alebo CEO?“ Zdvihlo sa len veľmi málo rúk.

Foto: Odpady-portal.sk

Najbližších štyri - päť rokov bude nesmierne rušno. Musíme urobiť všetky obaly recyklovateľnými. Je to fér, pretože viac ako 20 rokov tu máme smernicu o obaloch, mali sme čas, takže bolo jasné, že raz príde aj takýto zásadný krok. Mnohé firmy však radšej nepozerali dopredu a fungovali po starom. Samozrejme je to aj úloha pre nás a pre naše členské OZV. Ak naši členovia povedia, že treba nájsť riešenie pre určitý typ obalu, musíme vyzbierať potrebné prostriedky a riešenie nájsť.

Čo konkrétne tým myslíte? Ako sa dá nájsť pre nerecyklovateľný obal riešenie?

Vezmime si teoretický príklad. Čierne nepriehľadné obaly sú dnes prakticky nerecyklovateľné, pretože čierna farba neodráža lúče a roboty na triediacich linkách ich nevedia vytriediť. Ak by sa priemysel rozhodol, že chce riešenie a čierne obaly chce zachovať, museli by sa urobiť investície, upraviť obaly aj triediace linky, ale riešenie by sa dalo nájsť.

Zároveň musíme viesť diskusiu, aké flexibilné obaly chceme v budúcnosti používať. Nemôžeme pokračovať so stovkami variantov a viacvrstvovými kombináciami. Flexibilné obaly vieme používať aj ďalej, ale v štandardizovanom režime. Toto je teraz na našich pleciach. Inak sa sklamú aj spotrebitelia a povedia si, že Brusel nejaké obaly zakázal, hoci pravda bude taká, že výrobcovia obalov nehľadali riešenie.

Predstavme si, že tu sedíme o štyri roky, povedzme v roku 2029. Na jednu stranu stola dáme obaly z roku 2025 a na druhú stranu tie, ktoré sa budú používať o štyri roky. Čo uvidíme? V čom sa budú obaly líšiť?

Videli by sme tu nové riešenia. Napríklad spomínané miniatúrne balenie mlieka do kávy v roku 2029 na stole nebude, ale namiesto neho sa bude používať možno opakovane použiteľná nádoba alebo nejaké väčšie balenie, o ktoré sa budú deliť viacerí.

Pri flexibilných obaloch už obalový priemysel urobil za ostatné roky viacero veľkých krokov. Existuje napríklad projekt CEFLEX, ktorého cieľom je uzatvoriť cyklus flexibilných obalov v celom hodnotovom reťazci. A zapojení sú aj výrobcovia lepidiel, lebo sú dôležití pre recyklovateľnosť. Keď sme projekt pred pár rokmi začínali, podiel monomateriálových flexibilných obalov bol pod 40 %, dnes je okolo 80 % z toho, čo sa uvádza na trh. Čiže za relatívne krátky čas piatich rokov sme ten podiel zdvojnásobili. A trend bude pokračovať. O štyri roky tu na stole uvidíme oveľa viac recyklovateľných riešení.

Joachim Quoden | Foto: Odpady-portal.sk

Zatiaľ sme hovorili hlavne o recyklovateľnosti, teda že obaly budú musieť byť recyklovateľné. Ďalšou požiadavkou ale bude, aby obaly obsahovali recyklovaný materiál, teda aby sa recyklát povinne dostával do obehu. Nebude toto ešte väčšou výzvou?

Určite to bude výzvou. Využívanie recyklátov pri výrobe obalov si vyžaduje iné konštrukcie obalov. Možno si budeme musieť zvyknúť na menej „krištáľovo čisté“ materiály a v niektorých segmentoch sa skončia časy úplne číreho PET či PP. Na trhu budú trochu tmavšie, menej priehľadné materiály, ktoré budú obsahovať recyklát.

Okrem technologických zmien vo výrobe si to si vyžiada aj vhodné komunikačné kampane. Domácou úlohou výrobcov aj OZV bude šíriť osvetu medzi spotrebiteľmi a pomôcť ľuďom, aby si zvykli na iný vzhľad obalov. Tie budú rovnako bezpečné ako dnes, ale nový dizajn môže narážať na vžité spotrebiteľské návyky. Bez dostatku informácií môžu niektorí ľudia novým obalom nedôverovať.

Pred zhruba 20 rokmi prešiel podobným príbehom aj toaletný papier. Kým dovtedy pochádzal výlučne z primárnych vlákien, dnes je väčšina toaletného papiera na trhu aspoň s čiastočným podielom recyklátu. A vidieť to - spravidla je trochu sivší, nie celkom biely. Toto je cesta, ktorá teraz čaká mnohé obaly a našou úlohou bude adekvátne o nej komunikovať.

Na vývoji nových obalových riešení pracujú hlavne veľké spoločnosti. Nedostávajú sa tým do nevýhody malí výrobcovia, ktorí nemajú kapacitu napríklad na vlastný výskum a vývoj a nedokážu samy vo veľkom inovovať?

Ako aliancia sa práve preto chceme na malé firmy viac zamerať a pomáhať im. Na druhej strane treba povedať, že malí podnikatelia profitujú zo všeobecného vývoja obalov. Keď budú nové riešenia na trhu pár rokov, zlacnejú a budú dostupné aj im. Výrobcovia obalov dlhodobo nebudú vyrábať „špeciálne“ a lacné obaly len pre malých hráčov. Zmenia portfólio ako celok. Aj pre menšie spoločnosti je podstatné, kam sa pohne celé odvetvie.

Štát nedokáže suplovať OZV

Rozšírená zodpovednosť výrobcov sa v jednotlivých krajinách uplatňuje rôzne. Aliancia EXPRA združuje členov z viac ako 30 štátov a systém má všade svoje špecifiká, napríklad na Slovensku pôsobí viacero obalových OZV, ktoré si konkurujú, v Česku je iba jedna. Niekde do systému vstupujú štátni aktéri, inde celý systém stojí čisto na súkromných. Vidíte v tomto smere nejaký trend? Posilňuje aktuálne niektorý z týchto prístupov na úkor iných?

Priemysel preberá v mnohých krajinách čoraz väčšiu zodpovednosť, a preto logicky žiada aj väčšie zapojenie do OZV, či už je systém monopolný alebo konkurenčný. Veľké nadnárodné firmy sa zapájajú viac, lebo chápu, že nestačí zaplatiť a nechať veci tak. Musia byť pri dizajne a prevádzke systému, aby vzniklo riešenie.

Diskusia o tom, či je lepší monopol alebo konkurenčný model, je tak trochu vecou „vierovyznania.“ Každý model má svoje silné i slabé stránky a konsenzus nenájdeme, preto treba z daného modelu vyťažiť maximum. Súťaž vždy vytvára veľmi užitočný tlak na efektívnosť, na druhej strane v konkurenčnom prostredí je dôležité zosúladiť aktivity tak, aby neostávali neobslúžené územia, aby sme sa nevyhýbali zberu určitých obalov a aby bolo postarané o všetko.

Vidíme však aj krajiny, ktoré nie sú s fungovaním rozšírenej zodpovednosti výrobcov spokojné a myslia si, že to štát zvládne lepšie. To však podľa mňa a ani podľa bežného chápania už nie je rozšírená zodpovednosť výrobcov, ale daňový systém. A to je to v rozpore so smernicami o odpadoch a o obaloch.

Nemyslím si, že vláda dokáže robiť prácu OZV rovnako dobre. Úradníci sú úradníci, experti z priemyslu sú experti z priemyslu. Na to, aby rozšírená zodpovednosť výrobcov fungovala dobre, potrebujete rozumieť praxi v rôznych rovinách: čo robia výrobcovia obalov, baliči, obchodníci, spotrebitelia, ako funguje odpadové hospodárstvo. Iba tak viete robiť správne rozhodnutia v správny čas.

Výborným príkladom je Spojené kráľovstvo, kde mali 20 rokov systém obchodovateľných certifikátov a všetci súhlasili, že nefunguje dobre. Prvou reakciou vlády bol zámer vytvoriť štátny systém. Len čo však PackUK začal, vláda otvorene priznala, že sám štát to nezvládne a potrebuje na palube priemysel. V Británii preto teraz nastavujú systém nanovo v réžii výrobcov a smerujú k novému modelu s víziou, že PackUK sa z operátora postupne stane kontrolným orgánom a ostrovy sa vrátia ku klasickému fungovaniu rozšírenej zodpovednosti výrobcov.

Úrady majú vo všeobecnosti dosť práce s dohľadom, vymáhaním a úpravou regulácie. Nie vždy sa im úlohy darí plniť. Treba im k tomu pridávať ešte aj operatívu? Zatiaľ sme nevideli, že by to fungovalo.

Úplne opačným smerom ide slovenské ministerstvo životného prostredia, ktoré najnovšie presadzuje vstup štátu do rozšírenej zodpovednosti výrobcov tým spôsobom, že štátny Envirofond by sa de facto stal jednou z OZV. Ako to vnímate?

Systém bez zapojenia priemyslu z podstaty veci nedáva zmysel. Inak však môžem, našťastie, skonštatovať, že ostatné krajiny skôr investujú do svojich súčasných systémov rozšírenej zodpovednosti, aby ich posilnili a vylepšili. Spolupráca samospráv a priemyslu prináša úžitok aj úradom, nie len výrobcom.

Joachim Quoden | Foto: Odpady-portal.sk

Rozšírená zodpovednosť výrobcov by sa v EÚ mala stať riešením aj pre textil. Na Slovensku tento model odporučila aj štúdia, ktorú si pred zavedením triedeného zberu textilu dalo spracovať ministerstvo. Ďalším segmentom by mohli byť hračky. Kde všade vidíte pre rozšírenú zodpovednosť výrobcov potenciál?

Okrem textilu, ktorý je asi najhorúcejšou témou, a hračiek sa uvažuje aj o matracoch či nábytku, teda o ďalších prúdoch výrobkov a odpadov, s ktorými si obce nevedia dať rady alebo na ne nemajú zdroje. Dáva zmysel zapojiť tých, čo produkty vyrábajú. Ak rátate s recykláciou od začiatku, navrhnete výrobok inak, napríklad, aby sa dal rozobrať.

Vo všeobecnosti, a to nielen v Európe, sa rozšírená zodpovednosť výrobcov považuje za veľký úspech. Rozdiel oproti dani je v tom, že zostávate zapojení. Ak len zaplatíte do systému a potom odídete, je to daňový systém: zaplatíte a máte pokoj. Pri rozšírenej zodpovednosti výrobcov zostávate zapojení, a preto systém prináša lepšie výsledky.

Maďarsko malo roky daňový model a priznali, že zlyhal. Šli však úplne inou cestou a vybrali koncesionára (téme sme sa na Odpady-portal.sk podrobne venovali – pozn. red.), no pointa je v tom, že aj tam vláda musela uznať, že to nezvládla. Peniaze sa jednoducho „strácali,“ pričom 60 - 70 % vybraných daní končilo vo všeobecnom rozpočte a na pôvodne zamýšľaný účel zostávalo málo.

Podobnú skúsenosť má aj Holandsko. Pred 15 či 20 rokmi prešli z dobrovoľného systému rozšírenej zodpovednosti výrobcov na daňový model a do dvoch rokov si povedali, že je to obrovská záťaž. Úlohy vrátili priemyslu. Mrzí ma a frustruje, že Slovensko si možno bude musieť tiež najprv popáliť prsty ako trojročné dieťa, aby pochopilo, čo mu mama hovorí.

Ako ste už rozobrali, výrobcovia musia kvôli novému nariadeniu upravovať výrobné procesy a dizajny obalov. Čo to znamená pre financovanie systémov? Môžu systémy rozšírenej zodpovednosti výrobcov nejakým spôsobom pomôcť inováciám, napríklad tým, že by sa časť prostriedkov vracala do odvetvia na podporu nových obalových riešení?

Odpovedal by som v troch rovinách.

Prvou rovinou je „veľký obrázok“ na úrovni celej Európy. Intenzívne sa zapájame do priemyselných platforiem podľa materiálu. Spomenul som Sea Flex pre flexibilné obaly, pri skle zas existuje iniciatíva Close the Glass Loop, pri papieri Forever Green. Celý hodnotový reťazec spolupracuje a OZV, teda naši členovia, výrazne prispievajú. Na európskej úrovni pomáhame definovať usmernenia pre dizajn obalov na recykláciu z pohľadu odvetvia a radiť firmám, zvyčajne väčším, čo robiť, aby boli obaly recyklovateľnejšie.

Druhou rovinou je praktická pomoc firmám. Takmer všetci naši členovia majú vo svojich OZV expertov, ktorí upozorňujú, čo v legislatíve sa bude meniť a radia, ako inovovať obaly.

Treťou rovinou je modulácia poplatkov. Lepšie recyklovateľné obaly môžete zvýhodniť a tie problematické budú predstavovať o niečo väčší náklad. Máme teda viacero nástrojov, ako firmy motivovať, aby konali skôr a nečakali do poslednej chvíle.

Joachim Quoden | Foto: Odpady-portal.sk

ENVI Summit inšpiroval

V úvode rozhovoru ste sa podelili o postrehy z konferencie Enviromanagement, ktorou ste začali ste svoju cestu na Slovensku. V posledný deň ste boli súčasťou ďalšieho významného podujatia, ENVI Summit 2025, ktorý organizuje OZV ENVI - PAK. Aké témy ste otvorili svoj workshop?

Najprv som sa snažil porozumieť, čo vedia a čoho sa obávajú ľudia, ktorí si môj workshop vybrali – či je to dizajn pre recykláciu, recyklovaný obsah, alebo požiadavka optimalizovať veľkosť obalu k produktu. Následne sme v debate vedeli prejsť do detailov a rozobrať, čo prichádza s novou legislatívou, ako vieme výrobcom pomôcť a čo môžu urobiť, aby našli riešenie.

Na takmer každú otázku existuje riešenie, ale iba ak budete aktívni. Mnohé firmy strkajú hlavu do piesku a čakajú, kým búrka prejde. Lenže táto búrka neprejde, tieto zmeny nie sú počasím, ale novým stavom klímy. Našou úlohou je preto motivovať ich, aby konali, teda aby zo stavu obáv prešli do stavu aktívnych krokov.

V horizonte zhruba 10 rokov je pred naším odvetvím povinnosť, o ktorej sa zatiaľ veľa nehovorí. Rok 2035 pre mnohých, vrátane politikov, znie ako sci-fi, no realitou je, že v roku 2035 sa zmení rozsah recyklačných cieľov. Doteraz boli ciele na úrovni členského štátu. Ak štát cieľ nesplní, v najhoršom prípade zaplatí pokutu, ale firmy môžu ďalej podnikať. V roku 2035 bude rozhodovať európsky priemer recyklačnej výkonnosti a ak ho nedosiahneme, ten typ obalu jednoducho nebudeme môcť uvádzať na trh.

Pozornosť sa preto logicky oveľa viac sústredí na krajiny, ktoré zaostávajú. Maltu či Cyprus vybalansujeme ľahko, nič proti nim, ale sú to veľmi malé krajiny. Pri krajinách veľkosti Slovenska sa to s veľkým úsilím možno ešte bude dať, ale vybalansovať Rumunsko, Poľsko či Francúzsko, to nepôjde. Tlak na zaostávajúce krajiny bude do roku 2035 rásť každý rok. A posledné dva či tri roky to už bude panický režim.

Preto našim členom opakujem: skontrolujte, či ste pripravení na budúcnosť. Verím, že v roku 2035 pôjdem do dôchodku s „modrou oblohou“ nad celou Európou a hotovou prácou.

© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.