Zo starého oblečenia môžu byť handry. S legislatívou to tak ale byť nemusí.
Keď na prelome rokov 2021 a 2022 ministerstvo vnieslo nový tón do debaty o odpadovom šatstve a textile, mohlo sa zdať, že Slovensko bude v tejto téme premiantom. Kým legislatíva EÚ vyžadovala povinné triedenie textilného odpadu od roku 2025, slovenský envirorezort si termín posunul už na rok 2024.
„Ideálne by bolo urýchliť tento deadline, ktorý určila Európska komisia, aspoň o jeden rok. Ak budeme pripravení, Slovensko môže pokojne začať so zberom aj v roku 2024,“ povedal vtedajší minister životného prostredia Ján Budaj v novembri 2021.
Nasledovalo niekoľko krokov, ktoré pozorovateľa mohli držať v domnienke, že štát to s ambíciou myslí vážne.
Ako však ukázala už diskusia s rôznymi zainteresovanými stranami, vrátane recyklátorov, OZV či „zberačov,“ ktorú sme zorganizovali v máji 2022, otáznikov viselo vo vzduchu mnoho.
Kľúčové otázky mala rozlúsknuť štúdia, ktorú si ministerstvo k tejto téme objednalo a začiatkom roka 2023 aj zverejnilo. Komplexný materiál zmapoval situáciu v odvetví a navrhol možné cesty. Ako optimálne riešenie zo štúdie vzišlo zavedenie rozšírenej zodpovednosti výrobcov. Teda modelu, vďaka ktorému sa Slovensku podarilo splniť viacero odpadových cieľov v obaloch či elektroodpade už v predstihu.
Obce dostali povinnosť
Čas sa však postupne krátil, do toho prišli s úradníckou vládou a s parlamentnými voľbami v roku 2023 dve personálne výmeny v čele rezortu a začínalo byť čoraz zrejmejšie, že pôvodný deadline zostane na papieri. A odporúčania expertov v šuflíku.
Koncom roka 2023 ministerstvo ohlásilo dlho očakávanú novelu zákona o odpadoch, ktorá mala novú povinnosť ošetriť. Celá téma spojená s obrovským množstvom výziev a praktických problémov sa však scvrkla do jedného slova. Zavedenie novej povinnosti ministerstvo odbavilo tým, že medzi triedené zložky komunálu pridalo ako novú povinnosť samospráv aj textil.
Znenie zákona o odpadoch, ktoré nadobudlo účinnosť od 1. januára 2025, v § 81 ods. 7 písm. c) po novom stanovuje, že obec je povinná „zabezpečiť zavedenie a vykonávanie triedeného zberu komunálnych odpadov pre papier, plasty, kovy, sklo, kompozitné obaly na báze lepenky a textil.“
Mestá a obce sa tak ocitli v situácii, kedy na ich plecia štát po kuchynskom odpade priložil ďalšiu odpadovú povinnosť, aby zadosťučinil požiadavkám EÚ. Ale tým sa počin ministerstva skončil.
Päť mesiacov pred nadobudnutím účinnosti novej povinnosti následne ministerstvo vydalo „metodickú príručku,“ teda nezáväzný nelegislatívny materiál, ktorý sa objavil na webe rezortu a mal samosprávam s novou požiadavkou pomôcť. Efekt bol opačný a reakcie samospráv ostré: dokument podľa nich iba zavádzal a miatol.
Ani pridanie jedného slova do zákona, tobôž vydanie metodickej príručky, totiž nijako nepohlo so základnými otázkami: ako má systém fungovať v praxi, čo s vytriedenými materiálmi a kto to všetko zaplatí. Mestá a obce sa dozvedeli, že môžu textil a šatstvo zbierať, trebárs, cez zberné dvory alebo kontajnery, a že systém môžu financovať, trebárs - nevedno ako.
Triedenie povinné, koncovky neznáme
Výsledok sa dal tušiť. Keď sme v denníku ODPADY-PORTAL prednedávnom zmapovali dáta o triedení šatstva a textilu z 15 najľudnatejších slovenských miest, ukázalo sa, že v prvom roku novej povinnosti sa týchto odpadov vytriedilo zhruba rovnako veľa ako v predošlom roku 2024, kedy triedenie textilných odpadov ešte povinnosťou nebolo. V Trnave, Martine, Michalovciach či Bratislave vytriedené množstvo dokonca medziročne kleslo o desiatky percent.
Samotný zber je pritom v rámci celého reťazca opätovného použitia a recyklácie iba prvým krokom. Pokiaľ prácne vyzbieraný materiál nie je kam umiestniť a výsledkom triedenia má byť iba samotné triedenie, model nedáva zmysel. Spolu s textilom sa kopia i problémy.
Aj skúsenosti z ďalších krajín EÚ pritom ukázali, že zavedenie povinného triedenia v celej Únii prehĺbilo nerovnováhu na trhu. Mnohé krajiny sa – na rozdiel od Slovenska – síce pochlapili v lepšom triedení, ale pre obrovské množstvá materiálu chýbajú koncovky. A väčšie objemy textilného odpadu, paradoxne, skomplikovali využívanie opätovne využiteľných zložiek.
„Celý systém sa zadrháva. V násobnom množstve vytriedeného nekvalitného odpadového textilu sa stratil aj textil vhodný pre charitu a pre núdznych,“ konštatoval napríklad šéf Českej asociácie odpadového hospodárstva.
Slovenské ministerstvo do toho vstúpilo so zámerom „zoštátniť“ rozšírenú zodpovednosť výrobcom a práve textil sa mal stať pre Environmentálny fond pokusným laboratóriom. Plán (našťastie) zamrzol a spolu s ním (nanešťastie) skončilo aj angažovanie rezortu v textilnej téme.
Jedno slovo nestačí
Použité šatstvo a textilný odpad sú naozaj tvrdým orieškom. Je to silne heterogénny prúd, kde sa často v rámci jedného výrobku mieša množstvo materiálov, čo je zásadnou komplikáciou pre recykláciu. Východiská, napríklad v podobe izolačných materiálov, existujú, ale sú stále drahé a kapacity na ich produkciu nedostatočné. Slovensko je aj podľa dát envirorezortu exemplárnym príkladom.
Pridať jedno slovo do zákona bez toho, aby v systéme existovali najzákladnejšie ekonomické motivácie, nestačí. A rojčenie o skoršom zavedení povinnosti pred tým, ako sa vôbec rozbehne poctivá debata v odvetví, pri spätnom pohľade vyznieva skôr komicky než vizionársky.
Nepotrebné šatstvo a odpadový textil sú materiály, ktoré v domácnosti rieši každý a okrem posunutia do second-handu sa často ešte dajú elegantne využiť. Niektorý kúsok môže poslúžiť, napríklad, ako handra. Odbaviť množstvo nezodpovedaných otázok jedným slovom v zákone, sa však ako elegantné ani udržateľné riešenie nejaví.
Radovan Potočár
šéfredaktor Odpady-portal.sk
Text je názorovým príspevkom.
© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.