Čo sa učíme z rozhodnutia SDEÚ vo veci „pezinskej skládky“?

Dňa 15.1.2013 vydal Súdny dvor EÚ (ďalej SDEÚ) dlho očakávané rozhodnutie v právnej veci C-416/10 - Križan a i., hovorovo „pezinskej skládky“. Rozhodnutie neobsahuje žiadne výroky k oprávnenosti projektu skládky. Obsahuje však mnohé hodnotné výroky k vyjasneniu vzťahu medzi slovenským právom a právom EÚ.

Rozhodnutie dvora bolo očakávané s veľkými nádejami. Média bezodkladne informovali o zlyhaní úradov, úspechu občanov a podobne. Kto však nie je detailne oboznámený s európskym súdnym systémom a prečíta si toto rozhodnutie, bude pravdepodobne sklamaný.

Rozsudok totiž nevyjasnil povoľovací proces, neobsahuje žiaden výrok k oprávnenosti povolenia skládky, ani nekonštatuje závažné zlyhanie slovenských úradov. Súdny dvor totiž podľa svojich kompetencií a v rámci zverenej úlohy iba zodpovedal otázky Najvyššieho súdu, ktoré sa týkajú niekoľkých procesnoprávnych aspektov.

Keďže však ide iba o druhý rozsudok SDEÚ proti Slovensku, ktorý vzišiel z prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ^[i], mal by ho prečítať každý bez ohľadu, či sa ho pezinská skládka týka alebo nie, kto sa zaujíma o vzťah medzi slovenským právom a právom EÚ.

Úloha súdneho dvora

Úlohou dvora nie je preverovať schvaľovací proces a rozhodovať o schvaľovaní projektov v konečnej inštancii. V rámci prejudiciálneho konania nie je úlohou SDEÚ ani súdiť a sankcionovať štáty a ich úrady. Dvor má iba odpovedať na otázky položené vnútroštátnymi súdmi alebo úradmi.

Hoci dvor občas otázky nepatrne preformuluje, alebo ich odmietne z dôvodu, že sú čisto hypotetické alebo nevykazujú žiaden vzťah k právu EÚ, v zásade zodpovie na položené otázky.

Preto je úlohou jednotlivých súdov, aby položili rozsiahle a fundované otázky, ktoré sa skutočne týkajú konkrétneho prípadu, aby od SDEÚ obdržali „užitočné“ rozhodnutie, ktoré prispeje k vyjasneniu právneho sporu.

Povinnosť položiť prejudiciálnu otázku pri nejasnostiach

Zásada, že právo EÚ má prednosť pred vnútroštátnym právom, a to aj v prípade ústavného práva, je všeobecné uznané pravidlo. Preto aj predpisy slovenského procesného práva nemôžu brániť vnútroštátnemu súdu, aby sa obrátil na dvor s návrhom na začatie prejudiciálneho konania v ktoromkoľvek okamihu počas konania, ktorý považuje za vhodný^[ii].

Už v roku 1982 SDEÚ stanovil v známom rozhodnutí „CILFIT“ tzv. "CILFIT pravidlo", z ktorého vyplýva, že súdy poslednej inštancie nie sú len oprávnené, ale nezávisle od návrhov alebo podaní strán konania úradne povinné požiadať dvor o výklad predpisov EÚ pri nejasnostiach.

Vzhľadom k tomu, že počas deviatich rokov členstva SR v EÚ napriek mnohých otázok boli podané iba dve žiadosti o výklad, je smutné, že slovenské súdy si očividne túto povinnosť neplnia.

Iba skutočné obchodné tajomstvo je chránené

Označiť podklady a celú žiadosť ako obchodné tajomstvo a tým zabrániť prístupu ostatných účastníkov konania a verejnosti je zlou slovenskou tradíciou. Konania sú potom mnohokrát fraškou, pretože účastníci nemajú možnosť relevantne argumentovať proti rozhodnutiu bez prístupu k údajne utajeným dokumentom.

Hoci podľa SDEÚ môžu členské štáty stanoviť, že žiadosť o prístup k informáciám sa zamietne, ak by ich zverejnenie mohlo nepriaznivo ovplyvniť dôvernosť obchodných alebo priemyselných informácií, keď takéto dôverné zaobchádzanie stanovuje vnútroštátne právo alebo právo EÚ s cieľom ochrany oprávneného hospodárskeho záujmu, o takýto prípad nejde v prípade rozhodnutia, ktorým verejný orgán povolí zriadenie skládky vzhľadom na uplatniteľné pravidlá územného plánovania^[iii].

Tým pádom posúdenie, či a v akom rozsahu bude dokument skutočne obchodným tajomstvom, ktoré môže byť ostatným účastníkom utajené, v zásade prináleží úradom a nie je v dispozícii žiadateľa.

Podklady môžu byť za určitých okolností sprístupnené aj v priebehu druhostupňového správneho konania

V zásade všetky relevantné podklady majú byť čo najskôr predložené stranám konania.

Zmeškanie tejto povinnosti však môže byť napravené v priebehu druhostupňového správneho konania, pod podmienkou, že sú ešte otvorené všetky možnosti a riešenia a že náprava v tomto štádiu konania umožní dotknutej verejnosti mať vplyv na výsledok rozhodovacieho konania. Overovanie, či tieto podmienky boli splnené, prináleží vnútroštátnemu súdu.

Nakoľko podľa slovenského procesného práva má odvolací orgán rozsiahlu rozhodovaciu právomoc a môže celé konanie preskúmať, predložiť podklady a v celej veci samostatne rozhodnúť, je podľa môjho názoru možné napraviť zmeškanie predloženia územného rozhodnutia jeho predložením v druhom stupni rozhodovacieho konania.

V tejto súvislosti je však potrebné poukázať na to, že nedostatočný prístup k územnému rozhodnutiu predstavuje procesnú chybu. Tá sa stane podstatnou v momente, kedy nemožno vylúčiť, že ak by sa táto chyba nestala, nastal by iný výsledok.

Nakoľko bolo územné rozhodnutie vydané v skoršom samostatnom konaní, ktoré nie je súčasťou konania IPKZ a pravidlá obsiahnuté v územnom rozhodnutí sú sotva použiteľné zo strany zainteresovanej verejnosti v rámci IPKZ konania, je podľa mňa otázne, či v tomto prípade skutočne ide o podstatnú procesnú vadu (chybu). To je nutné ozrejmiť zo strany slovenských úradov resp. súdov.

Úrady musia mať právomoc nariadiť predbežné opatrenia

Štáty sú v zmysle účinnosti práva EÚ povinné zabezpečiť dodržiavanie zásady ekvivalencie a efektivity tým, že vnútroštátny súd konajúci vo veci, ktorá sa riadi právom EÚ, musí mať možnosť nariadiť predbežné opatrenia s cieľom zabezpečiť úplnú účinnosť súdneho rozhodnutia o existencii práv vyplývajúcich z práva EÚ^[iv].

Vnútroštátne predpisy procesného práva majú byť vykladané tak, že súd alebo úrad má právo pozastaviť účinnosť rozhodnutia, napr. povolenia na výstavbu a prevádzku skládky odpadov, pokým nedôjde k objasneniu všetkých právnych otázok.

Právo EÚ neoprávňuje neobmedzené zásahy do vlastníctva

Ani pri uplatňovaní zákonov, ktoré boli prijaté pri vykonávaní právnych predpisov EÚ, nie je povolené neobmedzene zasahovať do vlastníctva, nakoľko je chránené rôznymi právnymi predpismi, predovšetkým však článkom 17 Charty základných práv Európskej únie.

Avšak vlastnícke právo, ako konštatuje aj SDEÚ v predloženom rozhodnutí, nie je právom absolútnym, ale musí byť zohľadnené so zreteľom na jeho funkciu v spoločnosti. Preto možno prijať obmedzenia pri výkone tohto práva pod podmienkou, že tieto obmedzenia účinne zodpovedajú cieľom všeobecného záujmu, pričom nie sú s ohľadom na sledovaný cieľ neprimeraným a neznesiteľným zásahom do samotnej podstaty práva, ktoré je takto zaručené^[v].

Platí teda zásada proporcionality, pričom Súdny dvor EÚ predpokladá, že požiadavky na zásah do vlastníckych práv stanovené v smernici o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia sú v zásade primerané a tým pádom prípustné. Teda rozhodnutie zrušujúce povolenie vydané v rozpore s ustanoveniami uvedenej smernice nemôže samo osebe predstavovať nedôvodný zásah do vlastníckeho práva prevádzkovateľa zakotveného v článku 17 Charty základných práv Európskej únie^[vi].

Záver

Predmetným rozhodnutím došlo k objasneniu niekoľkých dôležitých otázok o účinnosti a uplatňovaní právnych predpisov EÚ na Slovensku. Teraz je na príslušných súdoch a úradoch, aby vysvetlili, ako to ovplyvní prebiehajúce súdne konanie. Hoci existujú procesné chyby, podľa môjho názoru - na rozdiel od viacerých prezentácií výkladu v médiách - nepredstavujú “veľké zlyhanie slovenských úradov”.

Je otázne, či v tomto prípade vôbec ide o podstatné (zásadné) procesné vady.

Bolo by žiaduce a pre právnu kultúru prospešné, ak by si úrady a súdy plnili svoju povinnosť a v prípade neistoty oslovovali SDEÚ s prejudiciálnou otázkou v zmysle článku 267 ZFEÚ.

V prípade SDEÚ je však nutné zdôrazniť, že SDEÚ zodpovedá iba jemu položené otázky . Kvalita a užitočnosť rozhodnutia SDEÚ bude preto závisieť od otázok, ktoré budú položené slovenskými sudcami, ktorí musia poznať princípy a súvislosti v príslušných právnych predpisoch EÚ.

Mag. Bernhard Hager, LL.M.
NH Hager Niederhuber Advokáti s.r.o.

[i] Prvé rozhodnutie vzišlo z konania vo veci C-599/10 SAG ELV Slovensko a.s. a iní proti Úradu pre verejné obstarávanie dňa 29. marca 2012
[ii] Právna vec C-416/10 - Križan a i., Rz. 71
[iii] Právna vec C-416/10 - Križan a i., Rz. 81, 82
[iv] Právna vec C-416/10 - Križan a i., Rz. 81, 82
[v] Právna vec C-416/10 - Križan a i., Rz. 113
[vi] Právna vec C-416/10 - Križan a i., Rz. 116

© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.