Rozsudok nevyjasnil povoľovací proces,
neobsahuje žiaden výrok k oprávnenosti povolenia skládky, ani
nekonštatuje závažné zlyhanie slovenských úradov. Súdny dvor totiž
podľa svojich kompetencií a v rámci zverenej úlohy iba zodpovedal
otázky Najvyššieho súdu, ktoré sa týkajú niekoľkých procesnoprávnych
aspektov.
Dňa 15.1.2013 vydal Súdny dvor EÚ (ďalej SDEÚ) dlho očakávané
rozhodnutie v právnej veci C-416/10 - Križan a i., hovorovo „pezinskej
skládky“. Rozhodnutie neobsahuje žiadne výroky k oprávnenosti projektu
skládky. Obsahuje však mnohé hodnotné výroky k vyjasneniu vzťahu medzi
slovenským právom a právom EÚ.
Rozhodnutie dvora bolo očakávané
s veľkými nádejami. Média bezodkladne informovali o zlyhaní úradov,
úspechu občanov a podobne. Kto však nie je detailne oboznámený
s európskym súdnym systémom a prečíta si toto rozhodnutie, bude
pravdepodobne sklamaný.
Rozsudok totiž nevyjasnil povoľovací
proces, neobsahuje žiaden výrok k oprávnenosti povolenia skládky, ani
nekonštatuje závažné zlyhanie slovenských úradov. Súdny dvor totiž podľa
svojich kompetencií a v rámci zverenej úlohy iba zodpovedal otázky
Najvyššieho súdu, ktoré sa týkajú niekoľkých procesnoprávnych aspektov.
Keďže však ide iba o druhý rozsudok SDEÚ proti Slovensku, ktorý vzišiel z prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ[i],
mal by ho prečítať každý bez ohľadu, či sa ho pezinská skládka týka
alebo nie, kto sa zaujíma o vzťah medzi slovenským právom a právom EÚ.
Úloha súdneho dvora
Úlohou
dvora nie je preverovať schvaľovací proces a rozhodovať o schvaľovaní
projektov v konečnej inštancii. V rámci prejudiciálneho konania nie je
úlohou SDEÚ ani súdiť a sankcionovať štáty a ich úrady. Dvor má iba
odpovedať na otázky položené vnútroštátnymi súdmi alebo úradmi.
Hoci
dvor občas otázky nepatrne preformuluje, alebo ich odmietne z dôvodu,
že sú čisto hypotetické alebo nevykazujú žiaden vzťah k právu EÚ,
v zásade zodpovie na položené otázky.
Preto je úlohou jednotlivých
súdov, aby položili rozsiahle a fundované otázky, ktoré sa skutočne
týkajú konkrétneho prípadu, aby od SDEÚ obdržali „užitočné“ rozhodnutie,
ktoré prispeje k vyjasneniu právneho sporu.
Povinnosť položiť prejudiciálnu otázku pri nejasnostiach
Zásada,
že právo EÚ má prednosť pred vnútroštátnym právom, a to aj v prípade
ústavného práva, je všeobecné uznané pravidlo. Preto aj predpisy
slovenského procesného práva nemôžu brániť vnútroštátnemu súdu, aby sa
obrátil na dvor s návrhom na začatie prejudiciálneho konania
v ktoromkoľvek okamihu počas konania, ktorý považuje za vhodný[ii].
Už
v roku 1982 SDEÚ stanovil v známom rozhodnutí „CILFIT“ tzv. "CILFIT
pravidlo", z ktorého vyplýva, že súdy poslednej inštancie nie sú len
oprávnené, ale nezávisle od návrhov alebo podaní strán konania úradne
povinné požiadať dvor o výklad predpisov EÚ pri nejasnostiach.
Vzhľadom
k tomu, že počas deviatich rokov členstva SR v EÚ napriek mnohých
otázok boli podané iba dve žiadosti o výklad, je smutné, že slovenské
súdy si očividne túto povinnosť neplnia.
Iba skutočné obchodné tajomstvo je chránené
Označiť
podklady a celú žiadosť ako obchodné tajomstvo a tým zabrániť prístupu
ostatných účastníkov konania a verejnosti je zlou slovenskou tradíciou.
Konania sú potom mnohokrát fraškou, pretože účastníci nemajú možnosť
relevantne argumentovať proti rozhodnutiu bez prístupu k údajne utajeným
dokumentom.
Hoci podľa SDEÚ môžu členské štáty stanoviť, že
žiadosť o prístup k informáciám sa zamietne, ak by ich zverejnenie mohlo
nepriaznivo ovplyvniť dôvernosť obchodných alebo priemyselných
informácií, keď takéto dôverné zaobchádzanie stanovuje vnútroštátne
právo alebo právo EÚ s cieľom ochrany oprávneného hospodárskeho záujmu,
o takýto prípad nejde v prípade rozhodnutia, ktorým verejný orgán povolí
zriadenie skládky vzhľadom na uplatniteľné pravidlá územného plánovania[iii].
Tým
pádom posúdenie, či a v akom rozsahu bude dokument skutočne obchodným
tajomstvom, ktoré môže byť ostatným účastníkom utajené, v zásade
prináleží úradom a nie je v dispozícii žiadateľa.
Podklady môžu byť za určitých okolností sprístupnené aj v priebehu druhostupňového správneho konania
V zásade všetky relevantné podklady majú byť čo najskôr predložené
stranám konania.
Zmeškanie tejto povinnosti však môže byť napravené
v priebehu druhostupňového správneho konania, pod podmienkou, že sú ešte
otvorené všetky možnosti a riešenia a že náprava v tomto štádiu konania
umožní dotknutej verejnosti mať vplyv na výsledok rozhodovacieho
konania. Overovanie, či tieto podmienky boli splnené, prináleží
vnútroštátnemu súdu.
Nakoľko podľa slovenského procesného práva má
odvolací orgán rozsiahlu rozhodovaciu právomoc a môže celé konanie
preskúmať, predložiť podklady a v celej veci samostatne rozhodnúť, je
podľa môjho názoru možné napraviť zmeškanie predloženia územného
rozhodnutia jeho predložením v druhom stupni rozhodovacieho konania.
V tejto
súvislosti je však potrebné poukázať na to, že nedostatočný prístup
k územnému rozhodnutiu predstavuje procesnú chybu. Tá sa stane
podstatnou v momente, kedy nemožno vylúčiť, že ak by sa táto chyba
nestala, nastal by iný výsledok.
Nakoľko bolo územné rozhodnutie
vydané v skoršom samostatnom konaní, ktoré nie je súčasťou konania IPKZ
a pravidlá obsiahnuté v územnom rozhodnutí sú sotva použiteľné zo strany
zainteresovanej verejnosti v rámci IPKZ konania, je podľa mňa otázne,
či v tomto prípade skutočne ide o podstatnú procesnú vadu (chybu). To je
nutné ozrejmiť zo strany slovenských úradov resp. súdov.
Úrady musia mať právomoc nariadiť predbežné opatrenia
Štáty
sú v zmysle účinnosti práva EÚ povinné zabezpečiť dodržiavanie zásady
ekvivalencie a efektivity tým, že vnútroštátny súd konajúci vo veci,
ktorá sa riadi právom EÚ, musí mať možnosť nariadiť predbežné opatrenia
s cieľom zabezpečiť úplnú účinnosť súdneho rozhodnutia o existencii práv
vyplývajúcich z práva EÚ[iv].
Vnútroštátne
predpisy procesného práva majú byť vykladané tak, že súd alebo úrad má
právo pozastaviť účinnosť rozhodnutia, napr. povolenia na výstavbu
a prevádzku skládky odpadov, pokým nedôjde k objasneniu všetkých
právnych otázok.
Právo EÚ neoprávňuje neobmedzené zásahy do vlastníctva
Ani
pri uplatňovaní zákonov, ktoré boli prijaté pri vykonávaní právnych
predpisov EÚ, nie je povolené neobmedzene zasahovať do vlastníctva,
nakoľko je chránené rôznymi právnymi predpismi, predovšetkým však
článkom 17 Charty základných práv Európskej únie.
Avšak vlastnícke
právo, ako konštatuje aj SDEÚ v predloženom rozhodnutí, nie je právom
absolútnym, ale musí byť zohľadnené so zreteľom na jeho funkciu
v spoločnosti. Preto možno prijať obmedzenia pri výkone tohto práva pod
podmienkou, že tieto obmedzenia účinne zodpovedajú cieľom všeobecného
záujmu, pričom nie sú s ohľadom na sledovaný cieľ neprimeraným
a neznesiteľným zásahom do samotnej podstaty práva, ktoré je takto
zaručené[v].
Platí
teda zásada proporcionality, pričom Súdny dvor EÚ predpokladá, že
požiadavky na zásah do vlastníckych práv stanovené v smernici
o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia
sú v zásade primerané a tým pádom prípustné. Teda rozhodnutie zrušujúce
povolenie vydané v rozpore s ustanoveniami uvedenej smernice nemôže samo
osebe predstavovať nedôvodný zásah do vlastníckeho práva
prevádzkovateľa zakotveného v článku 17 Charty základných práv Európskej
únie[vi].
Záver
Predmetným
rozhodnutím došlo k objasneniu niekoľkých dôležitých otázok o účinnosti
a uplatňovaní právnych predpisov EÚ na Slovensku. Teraz je na
príslušných súdoch a úradoch, aby vysvetlili, ako to ovplyvní
prebiehajúce súdne konanie. Hoci existujú procesné chyby, podľa môjho
názoru - na rozdiel od viacerých prezentácií výkladu v médiách -
nepredstavujú “veľké zlyhanie slovenských úradov”.
Je otázne, či v tomto prípade vôbec ide o podstatné (zásadné) procesné vady.
Bolo
by žiaduce a pre právnu kultúru prospešné, ak by si úrady a súdy plnili
svoju povinnosť a v prípade neistoty oslovovali SDEÚ s prejudiciálnou
otázkou v zmysle článku 267 ZFEÚ.
V prípade SDEÚ je však nutné
zdôrazniť, že SDEÚ zodpovedá iba jemu položené otázky . Kvalita
a užitočnosť rozhodnutia SDEÚ bude preto závisieť od otázok, ktoré budú
položené slovenskými sudcami, ktorí musia poznať princípy a súvislosti
v príslušných právnych predpisoch EÚ.
Mag. Bernhard Hager, LL.M.
NH Hager Niederhuber Advokáti s.r.o.
[i]
Prvé rozhodnutie vzišlo z konania vo veci C-599/10 SAG ELV Slovensko
a.s. a iní proti Úradu pre verejné obstarávanie dňa 29. marca 2012
[ii] Právna vec C-416/10 - Križan a i., Rz. 71
[iii] Právna vec C-416/10 - Križan a i., Rz. 81, 82
[iv] Právna vec C-416/10 - Križan a i., Rz. 81, 82
[v] Právna vec C-416/10 - Križan a i., Rz. 113
[vi] Právna vec C-416/10 - Križan a i., Rz. 116
© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.