Obhliadnutie za kongresom Deň odpadového hospodárstva 2012 | II. časť

V druhej časti obhliadnutia za lanským kongresom Deň odpadového hospodárstva si pripomeňme niektoré z ďalších zaujímavých príspevkov, ktoré odzneli na tomto podujatí.

Elektroodpad

Peter Valent, generálny riaditeľ spoločnosti Envidom, sa kriticky pozrel na uplatňovanie princípu rozšírenej zodpovednosti výrobcov v slovenských podmienkach. Podľa jeho názoru nie je v SR dostatočne rozvinutý legislatívny rámec na plnú aplikáciu uvedeného princípu, dôsledkom čoho výrobcovia nedisponujú primeranými právomoci, aby mohli reálne obsiahnuť celý životný cyklus výrobku.

---

Čítajte: Obhliadnutie za kongresom Deň odpadového hospodárstva 2012 | I. časť

---

Pri rozšírenej zodpovednosti výrobcov ide totiž o politiku výrobku a nie politiku odpadu, ako sa mnohí domnievajú.

Výrobcovia môžu zodpovedať len za ten odpad (výrobok, z ktorého sa stal odpad), ktorý prevezmú pred jeho spracovaním. Pohľad do nedávnej minulosti hovorí, že pokiaľ v 70. rokoch bola pozornosť európskych legislatívcov sústredená na samotný odpad (pre tento prístup je charakteristický princíp – „znečisťovateľ platí“), už v 90. rokoch sa záujem preniesol na výrobky a od začiatku nového tisícročia sa orientujeme na celý životný cyklus výrobkov, vrátane zodpovednosti za z nich vzniknutý odpad.

Postupné zavádzanie týchto systémových riešení je dobre čitateľné v jednotlivých komoditných smerniciach  (vozidlá, batérie, elektro, obaly). Prenesenie hlavnej zodpovednosti na  výrobcov nie je náhodné. U nich sa totiž stretávajú viaceré formy zodpovednosti, okrem iných aj zodpovednosť za samotný dizajn výrobku.

Je logické, že pri tomto princípe bude výrobca motivovaný, aby vyrábal jednoducho recyklovateľné výrobky s minimálnym dopadom na životné prostredie, z materiálov, ktoré sú dostupné na surovinovom trhu.

Princíp rozšírenej zodpovednosti namiesto tradičných regulácii určuje jasné ciele, presúva fyzickú i finančnú zodpovednosť z obcí, či posledných držiteľov odpadu na výrobcov, konkrétne identifikuje zodpovednú osobu, zavádza stimuly na dizajn nových výrobkov, dáva výrobcov právo rozhodnúť sa akým spôsobom si bude plniť povinnosti za celý životný cyklus výrobku, podporuje recykláciu a opätovné použitie a patrí k najúčinnejším nedaňovým nástrojom. 

Podľa Petra Valenta je potrebné v našich podmienkach i naďalej implementovať uvedený princíp. Podporíme tým nielen hospodársky rast, ale i ochranu životného prostredia a udržíme si zamestnanosť.

Stav konca odpadu

Stav konca odpadu bol hlavnou témou príspevku Christian Abla zo spoločnosti ecorec. Popasoval sa v ňom nielen so základnými atribútmi tohto, pomaly sa udomácňujúceho pojmu v odpadovom hospodárstve, ale aj s motiváciou na jeho uplatňovanie, pričom uviedol niekoľko príkladov a zahraničných skúseností.

Definícia tohto pojmu je jasná z článku rámcovej smernice 2008/98 ES o odpade (prevzala ho už aj slovenská legislatíva - §2b zákona č.343/2012). I keď určitý odpad výsledkom zhodnocovania stratí status odpadu a stane sa z neho látka alebo vec, musí spĺňať ďalšie podmienky.

Predovšetkým sa takáto vec musí bežne využívať, musí pre ňu existovať trh alebo dopyt a spĺňať technické podmienky a právne predpisy uplatniteľné na výrobky.

Samozrejme, že použitie takejto látky alebo veci musí byť bez environmentálnych a zdravotných rizík. Rámcová smernica o odpade umožňuje členským krajinám, aby v jednotlivých prípadoch sami rozhodli, či určitý druh odpadu prestal byť odpadom.

Takýmto postupom napr. v Rakúsku pristúpili k vypracovaniu Smernice pre alternatívne palivá. Palivo musí spĺňať prísne kvalitatívne parametre, vzorkovanie a  analýzy sa musia vykonávať v zmysle platnej technickej normy (CEN/TS/15358), príjemca musí obdržať správu a záznam o palive, výrobca paliva zasiela ročné hlásenie rezortu ŽP o kvalite a prijímateľoch. Prijímateľom môže byť iba zariadenie s tepelným výkonom väčším ako 2 MW.

Podobne postupovali i v Taliansku, kde ministerstvo životného prostredia podporuje výrobu alternatívnych palív z dôvodov, že tento spôsob nakladania s odpadmi znižuje emisie, množstvo ukladaného odpadu na skládkach i náklady na odpadové hospodárstvo.

Zároveň napomáha zvyšovať využitie biomasy v priemysle a „vystopovateľnosť“ tokov odpadu. Talianske úrady prísne kontrolujú celý proces už od vstupu použitých materiálov do výroby. Spracovateľské závody musia mať zavedený EMAS, vyžaduje sa deklarácia zhody a ročná previerka pred úradmi.

V samotnom závere však Christian Abl odhalil aj odvrátenu stranu takéhoto prístupu k stavu konca odpadu. V prípade alternatívnych palív totiž vyvstávajú viaceré nezodpovedané otázky.

Existuje index ich hodnoty na trhu, vzťahuje sa na ne vzhľadom na ich nehomogenitu  smernica REACH? Ako bude prebiehať ich cezhraničná kontrola?  Prečo majú spaľovne v EÚ prísnejšie emisné limity? Podporuje takýto prístup hierarchiu odpadového hospodárstva alebo skôr samotnú výrobu produktov?

© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.