Hana Nováková: Obce nemožno zo systému nakladania s odpadmi vynechať

ENVI-PAK oslavuje tohto roku desiate výročie od získania štatútu oprávnenej organizácie. Firma bola prvou oprávnenou organizáciou na Slovensku. Boli ste pri vzniku spokojní s legislatívnym nastavením systému?

V prvých dvoch rokoch existencie spoločnosti som pôsobila v jej predstavenstve, preto si veľmi netrúfam posúdiť praktické problémy fungovania systému v jeho úplných začiatkoch. Samozrejme, že naším prvoradým cieľom bolo vybudovať efektívny a transparentný systém nakladania s odpadovými obalmi.

Priamy legislatívny cieľ sa týkal pôsobenia Recyklačného fondu. V roku 2003 nebolo ešte možné odpočítavať zhodnotené množstvá obalov od poplatku do fondu.

Primárna snaha v oblasti legislatívy preto bola odstrániť túto reguláciu, čo v našom ponímaní znamená, zaviesť aj na Slovensku funkčný systém rozšírenej zodpovednosti výrobcov podľa štandardných pravidiel.

Čo znamená rozšírená zodpovednosť výrobcu prakticky?

Zodpovednosť výrobcu starať sa o obal svojho výrobku od fázy jeho vývoja, cez jeho výrobu, predaj, ale aj v čase, keď sa z obalu stane odpad, až po jeho zhodnotenie. Vo fáze, keď z obalu vzniká odpad, je potrebné mať vytvorený efektívny systém, ktorý je v rámci rozšírenej zodpovednosti výrobcov financovaný a kontrolovaný výrobcami. To je hlavný predpoklad, aby bol systém efektívny a nákladovo optimálny.

Hoci majú oprávnené organizácie súkromných zakladateľov, nie v každej krajine sa podarilo vytvoriť lacný systém. Aj na Slovensku boli ceny pre klientov spočiatku podstatne vyššie než v súčasnosti.

Treba povedať, že v počiatkoch existencie oprávnenej organizácie išlo o kvázi dobrovoľnú dohodu, pretože nebola povinnosť plniť limity. Snahou bolo ukázať ministerstvu, že sme pripravení prevziať zodpovednosť za plnenie limitov, ktoré štátu ukladá európska legislatíva.

Čo sa týka platieb povinných osôb do systému, tie sú síce na Slovensku pomerne nízke, ale hovoríme o systéme, ktorý má z hľadiska evidencie a výkazníctva odpadov obrovské diery a umožňuje vykazovať jeden odpad i viackrát. Upozorňujeme na to už veľa rokov.

Nie je však príčinou vyšších cien všeobecne najmä nedostatok konkurencie? Za veľmi nákladný je považovaný napríklad nemecký systém. Mnoho rokov ho zabezpečovala iba jedna organizácia, DSD (Duales System Deutschland - pozn. red.). Vyššie ceny sú aj v Česku, kde plnenie limitov zabezpečovala dlhé roky opäť výhradná servisná organizácia EKO-KOM.

Tento faktor je bezpochyby tiež významný. Vyplýva z legislatívneho nastavenia v jednotlivých krajinách, teda z rozhodnutia vlád. Na druhej strane to umožnilo systémom investovať do budovania infraštruktúry tak, aby sa zvýšila miera zhodnocovania obalov. Našou cestou však nie je budovať takýto nákladný systém.

Keď sa pozriete po Európe, ktorú krajinu považujete z hľadiska pôsobenia oprávnených organizácií za vzorový príklad?

Nadnárodné spoločnosti, ktoré pôsobia v celej Európe, vyhodnocujú veľmi dobre napríklad Belgicko.

Ich systém je teda lacný?

Otázkou je, čo znamená lacný, v pomere k čomu?  V rámci Európy je pri porovnaní výsledkov recyklácie materiálov a nákladov vysoko efektívny a nákladovo optimálny.  Ak porovnáme nemecký pluralitný trh a belgický monopolný trh, tak belgický model je lacnejší. Cena nie je jediné podstatné kritérium, na základe ktorého veľké spoločnosti vyhodnocujú kvalitu systému. Pre ne je veľmi dôležité aj to, aby systém fungoval, bol transparentný a stabilný z dlhodobého pohľadu.

V čom stabilný?

V našom prípade to znamená, aby sme kontinuálne boli schopní plniť povinnosti, ktoré výrobcom ukladá národná legislatíva a  takýto systém mali dlhodobo pod kontrolou. Limity za zhodnotenie obalov totiž musí plniť členský štát, nie je to prioritná povinnosť výrobcu a dovozcu. Existuje preto riziko – podobne ako sa to stalo pri zakladaní Recyklačného fondu – že vláda bude chcieť organizovať tieto povinnosti vo vlastnej réžii, cez nejaké „štátne riešenie“. Toto by mohlo viesť k výrazne vyšším nákladom, na ktoré by doplatili nielen všetky povinné osoby, ale aj spotrebitelia. Našou prioritou je preto ukázať ministerstvu, že  vieme prevziať zodpovednosť za všetky obaly, ktoré sa na Slovensku vytriedia. K tomu je nevyhnutná spolupráca s obcami, na ktorej funguje napríklad aj úspešný belgický systém.

Ako tam fungujú finančné toky?

Zber zabezpečuje oprávnená organizácia tak, že buď vysúťaží konkrétnu zberovú spoločnosť, alebo ak chce obec zabezpečiť tieto služby sama, tak jej uhradí obvyklé náklady na zber a zvoz podľa podobných cenových relácií v danom regióne.

Určenie „obvyklej“ ceny, ako to navrhuje zákon, môže spôsobovať problémy. Kto určí, čo sú obvyklé náklady?

V súčasnosti je to veľmi nejasné, ale k tomu by mali nasledovať vykonávacie predpisy ministerstva.

Obce však nemajú v triedenom zbere žiadne významné, vládou vnútené kompetencie. Predstavme si, že by z celého systému úplne vypadli. Čo by sa stalo?

Obec by prišla o motiváciu zlepšovať vyťažiteľnosť obalov, teda to, čo im môže priniesť zníženie nákladov na komunálny odpad. Nehovoriac o tom, že mnohé obce už považujú triedenie odpadov za svoju „srdcovú“ záležitosť a je celkom prirodzené a sympatické, že v tom chcú zotrvať, pretože táto činnosť im prináša aj isté benefity. Stratila by sa kontinuita.

Dokážu pôvodcovia odpadu z priemyslu a obchodu poskytnúť dostatok obalov, aby Slovensko splnilo limity?

Veľmi ťažko. Pri optimálne nastavenom systéme by sa to možno podarilo v komodite plastov a papiera, ale v obalovom skle určite nie.

Úzka spolupráca výrobcov s obcami, ako ju navrhuje ministerstvo v novom zákone o odpadoch, však môže spôsobiť obmedzenie súťaže v systéme, nakoľko ENVI-PAK má v dlhoročnej spolupráci priamo s obcami bezpochyby náskok.

Doterajšie zmluvné vzťahy sa budú musieť na základe nového zákona meniť, preto dnešnú spoluprácu spoločnosti ENVI-PAK s obcami nevidím ako výhodu, ktorá by obmedzila súťaž. Štartovacia čiara bude pre všetkých rovnaká. Nespochybňujeme dôležitosť udržania princípu konkurencie v poskytovaní týchto služieb, mala by však byť na každej úrovni materiálového toku odpadu, teda od „kontajnera“ cez dotrieďovanie, balíkovanie až po odvoz materiálu recyklátorovi. Preto považujeme za optimálne riešenie také, v ktorom bude mať jednu obec na starosti vždy len jedna OZV. Tým sa zabezpečí jasné a transparentné preukázanie materiálového toku.

Kto by mal byť vlastníkom odpadu?

Toto je, žiaľ, veľmi zložitý právny problém. Odpad je opustená vec, preto nie je celkom správne hovoriť o vlastníctve, skôr o zodpovednosti za odpad. Zodpovednosť by mal prevziať výrobca. Zákon by však mal poskytnúť možnosť, aby sa organizácie zodpovednosti výrobcu dohodli s obcou na kompetenciách.

V čom spočíva hlavný problém súčasného nastavenia systému podľa terajších zákonných pravidiel?

Zákon hovorí o tom, že máme preukazovať materiálový tok od miesta zberu po miesto zhodnotenia. Nehovorí však o tom, kto ho má preukazovať. Takže ho môže preukazovať každý, kto má v materiálovom toku prístup k týmto informáciám. Toto nešťastné nastavenie zvyšuje riziko vzniku známych „zdvojených“ či „strojených“ potvrdení, takže vo výkazoch môže figurovať jeden odpad dvakrát až viackrát. Podľa nás by tým „bodom výkazu“ mala byť v prípade obalov z komunálneho odpadu obec, nakoľko v nej ten odpad vzniká.

Prečo by tým bodom preukazovania materiálového toku nemala byť zberová spoločnosť?

Pretože tá už zbiera odpad aj z priemyslu. Toto „miešanie zdrojov“ odpadu je do istej miery rizikové.

Návrh zákona sa nepozdáva aj viacerým zberovým spoločnostiam. Obávajú sa cenového „diktátu“ obcí a OZV, ktorý povedie k tomu, že separovaný zber z obcí nebude pre nich zaujímavý biznis.

Nemyslím si, že je dôvod na takúto obavu. Výrobcovia chcú prevziať plnú zodpovednosť za triedený zber v obciach, preto si nebudú môcť dovoliť ponechať ho nevyzbieraný. Zberovkám budú musieť ponúknuť natoľko zaujímavé podmienky, aby sa zúčastnili súťaže.

Súhlasíte s navrhovanými podmienkami autorizácie OZV? Súčasné návrhy majú veľa podmienok, ktoré môžu znižovať šance, aby vznikla nová organizácia. Taktiež sa môže stať, že im nevyhovie niektorá zo súčasných oprávnených organizácií. To je tiež obmedzenie súťaže.

Vyjadrovať sa k nim pred skončením pripomienkového konania považujem za predčasné, uvidíme, aký bude finálny návrh. V zásade súhlasíme s tým, aby OZV museli plniť rovnaké podmienky a aby mali isté predpoklady na ich plnenie.

Uvažujme o tom, že sa nastavia pravidlá v zákone tak, aby si organizácie zodpovednosti výrobcu zazmluvňovali zber, dotriedenie a odvoz priamo so zberovými spoločnosťami, teda nie s obcami. V čom vidíte slabinu tohto systému?

V strate kontinuity. Viaceré malé obce by sa síce povinnosti zaoberať sa triedenými odpadmi radšej zbavili, ale u väčších obcí a miest prevláda skôr záujem v systéme zostať zainteresovaní.

ENVI-PAK spolupracuje s popredným nemeckým systémom DSD (Duales System Deutschland - pozn. red.) prostredníctvom ochrannej známky Zelený bod. Ako vzniklo toto prepojenie?

Systém DSD založili už začiatkom 90. rokov veľké priemyselné a obchodné spoločnosti v reakcii na v Nemecku vznikajúci zákon o obaloch. Zakladatelia dospeli k potrebe identifikovať sa prostredníctvom ochrannej známky Zelený bod, ktorý niesol na obale informáciu, že osoba používajúca ochrannú známku Zelený bod na obale svojho výrobku využíva služby DSD. Po ochrannej známke však začal byť čoskoro dopyt aj v iných krajinách, kde sa postupne rozšírilo jej používanie.

DSD v súčasnosti už nie je systémom vlastneným výrobcami, ale prešla procesom odpredaja iným akcionárom. Taktiež sa zmenilo monopolné postavenie firmy, keďže nemecká vláda zaviedla do legislatívy prvky súťaže.

Zelený bod sa rozvíjal v každej krajine podľa iných legislatívnych pravidiel. Nenastávajú pri dovoze výrobkov označených touto známkou problémy? Nemôže nastať situácia, že by dovozca musel zaplatiť za možnosť označovať výrobok dvakrát, teda v krajine pôvodu i tu na Slovensku?

© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.