Editoriál. Klam cirkulárnej ekonomiky

Bastiat opisuje majiteľa obchodu, ktorému rozbije okno malý chlapec. Mnoho okoloidúcich ľudí s ním súcití, no čoskoro začnú vec zľahčovať tým, že rozbité okno je zároveň aj prínosom pre ekonomiku mesta, lebo znamená prácu pre sklára, ktorý si za zarobené peniaze kúpi chlieb, čím odmení pekára, ktorý si vďaka tomu bude môcť kúpiť topánky, zo zarobených peňazí si potom obuvník môže zakúpiť ďalší statok a tak ďalej.

Chlapec tak síce spáchal drobné vandalstvo, no zároveň spustil kolobeh výmeny tovarov a služieb, čím podporil vznik novej práce.

Tento presun prostriedkov je možné vidieť a ľahko zdokumentovať. To, čo nevidieť, je skutočnosť, že za tie isté peniaze, ktoré majiteľ obchodu musí použiť na sklára, si mohol kúpiť práve chlieb alebo topánky on sám.

Namiesto okna a chleba mu však ostalo iba okno. Dieťa a rozbité okno teda žiadnu ekonomiku nerozbehlo, iba nahradilo jednu prácu druhou, žiadanú prácu nahradila nežiadaná.

Pri pohľade na výroky a činy politických elít v súčasnosti je zjavné, že ľudia túžia veriť tomuto bludu aj po takmer 170 rokoch. Aj dnes ostáva celkom rozšíreným názor, že ekonomike krajiny pomôže vojna, lebo naštartuje nové investície.

Masovo uznávaný je názor, že Európskou komisiou presadzované obehové hospodárstvo, resp. cirkulárna ekonomika, má okrem dobrých environmentálnych vplyvov aj prospech pre rozvoj ekonomiky a rast pracovných miest.

Vyjadrenia politikov, obhajujúcich vládou vynútené a spotrebiteľom neželané výdavky, sú plné slovných eskamotérstiev typu „impulz“, „rozbehne“, „naštartuje“ či „pridaná hodnota“.

Ľudia dôverujú. Neustálym opakovaním socialistických lží uverili tomu, že každý človek, ktorý je od nich bohatší, si drží svoj kapitál zašitý v poduške, pretože je lakomý a s nikým sa oň nechce podeliť. Pre to mu ho vláda musí vziať a „použiť“.

Veria tomu aj napriek tomu, že takmer každý človek na svete, vrátane ich samotných, svoje peniaze neustále investuje do posledného centu – či už ich požičaním banke s úrokom, alebo inou transakciou. Tým reálne pomáha hospodárstvu.

To, čo ekonomiku skutočne spomaľuje a brzdí vznik pracovných miest, je vládou vynútená platba. Na jej princípoch je postavený aj koncept obehového hospodárstva.

Bastiatova esej nám odkazuje, že keď vláda násilím vytvára kolobeh pohybu tovarov, bohatstvu tým nijako nepomáha, ale práve naopak.

Povinné zálohovanie PET fliaš robí ľudí chudobnejšími. Podobne tak povinné financovanie triedenia a zhodnocovania odpadov, vládne dotácie na vybudovanie recyklačných závodov či vynútené predchádzanie vzniku odpadov.

Hierarchia odpadového hospodárstva vždy bola, je a bude konceptom opatrení, ktorými Európska komisia ochudobňuje ľudí.

Nijako to nespochybňuje jej ambíciu chrániť životné prostredie. Prestaňme však živiť v sebe chiméru, že nejaká vláda vie spustiť perpetuum mobile šťastia, ku ktorému jej stačí len jej múdre rozhodnutie. Nič také neexistuje.

Ekológia je luxusný tovar.

© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.