Islanďania majú najstarší systém zálohovania nápojových obalov na svete. Triedený zber na recykláciu posielajú do zahraničia, sklo však skládkujú.
Island je krajina s rozlohou približne stotisíc kilometrov štvorcových, v ktorej žije asi tristopäťdesiat tisíc ľudí. Vyše 60 % obyvateľov sa zhromažďuje v hlavnom meste a jeho okolí. Hoci nie je členským štátom EÚ, podieľa sa na Európskej dohode o voľnom obchode a je členom Európskeho hospodárskeho priestoru.
Ľadovce, rieky a jazerá pokrývajú 13 % rozlohy ostrova, no vodné zdroje sa intenzívne nevyužívajú. Podzemná voda je výbornej kvality a pred spotrebou nepotrebuje úpravu. Poľnohospodárskej pôdy je veľmi málo, vegetácia pokrýva 60 % krajiny, ale len 0,3 % z toho tvoria lesy.
Najzaužívanejšie je skládkovanie
Severská rada uvádza, že v roku 2016 bola miera recyklácie komunálneho odpadu v krajine 33,2 %, čo od roku 2000 predstavuje nárast o viac ako polovicu. Separovaný zber tam funguje od roku 1995. Do roku 2020 by sa malo recyklovať 50 % odpadu, no ak sa miera recyklácie nezačne stúpať rýchlejšie, nepodarí sa to.
Historicky bola na Islande zaužívaná technika likvidácie odpadu pálením v jamách. V deväťdesiatych rokoch začali so zavádzaním vyvýšených cisterien s cieľom zabrániť odfukovaniu odpadu. Nevýhodou tohto systému je, že spaľovanie prebieha pri nízkych teplotách, pri čom sa do ovzdušia uvoľňujú znečisťujúce látky.
V roku 2003 sa páliť v jamách už takmer úplne prestalo, Island mal vtedy dvadsaťdeväť skládok a sedem spaľovní.

Po roku 2000 je najzaužívanejšou technikou likvidácie odpadu skládkovanie. Likvidácia odpadu je na Islande vo všeobecnosti finančne náročnou záležitosťou kvôli veľmi veľkým vzdialenostiam medzi miestami, kde sa odpad vyprodukuje, a miestami jeho likvidácie.
Recyklačných zariadení je v krajine veľmi málo a triedený zber sa väčšinou odosiela na spracovanie do zahraničia, plast predovšetkým do Švédska a papier do Holandska, kde sa však iba vytriedi a posúva ďalej. Kovy sa síce trieda na Islande, no na recykláciu sa tiež exportujú.
V Reykjavíku fungujú zberné miesta
Zber odpadu a odpadové hospodárstvo majú na starosti magistráty, zaužívaný je podomový zber odpadu. V okolí Reykjavíku sa nachádzajú aj verejné recyklačné zariadenia na papier, plast a šatstvo, ktoré mesto odovzdáva Červenému krížu.
Zber zvyškového odpadu je zabezpečený každých sedem až desať dní, triedeného zberu raz za dva týždne, hoci tieto intervaly sa v jednotlivých častiach ostrova môžu líšiť. Organický odpad z kuchyne alebo záhrady sa na Islande nezváža.
Hlavné mesto Reykjavík ponúka svojim obyvateľom niekoľko úrovní služieb odvozu odpadu, pričom od úrovne sa odvíja aj cena. Odpad im môže odvážať zberová spoločnosť alebo, v prípade recyklovateľných materiálov, ho môžu sami odniesť na zberové miesta. Podľa toho, aký variant si zvolia, im sú pridelené kontajnery.
Najstarší systém zálohovania
Island bol prvou krajinou na svete, ktorá zaviedla celoštátny systém zálohovania nápojových obalov. Funguje od roku 1989, pričom s vzťahuje na plasty (predovšetkým PET), hliníkové a sklenené nápojové obaly.
Hodnota jedného obalu je dvanásť euro centov. Okrem zálohy, ktorú za obal zaplatí spotrebiteľ, platia za každý obal umiestnený na trh určitú čiastku aj spoločnosti, ktoré do krajiny nápoje importujú, a islandskí výrobcovia.
V roku 2014 sa prostredníctvom systému zálohovania vyzbieralo 90 % plechoviek, 87 % PET fliaš a 83 % sklenených fliaš. Podľa všeobecného predpokladu ešte lepším výsledkom stoja v ceste turisti, ktorí so systémom nie sú oboznámení.
Zaujímavosťou je, že hoci sklo sa zbiera, nerecykluje sa, keďže sa to z finančného hľadiska krajine neoplatí. Končí teda na skládkach.

Dominujú geotermálna a vodná energia
Z hľadiska energetiky preukazuje Island výborné výsledky vo využívaní geotermálnej a vodnej energie. Tieto dva zdroje pokrývajú produkciu všetkej elektriny a deväťdesiatich piatich percent tepla.
Napriek tomu krajina vzhľadom na svoju malú rozlohu produkuje veľké množstvo skleníkových plynov, keďže drvivá väčšina tovarov sa dováža zo zahraničia a kvôli nízkej hustote zaľudnenia je potrebné prekonávať v rámci ostrova veľké vzdialenosti, či už autom alebo lietadlom.
Výzvy predstavujú geografia a podnebie
Zo všetkých severských štátov zaznamenal Island v posledných desaťročiach v systéme odpadového hospodárstva najväčší pokrok. Podnietený bol vstupom do Európskeho hospodárskeho priestoru v roku 1994, ktorý krajinu zaviazal k uplatňovaniu zákonov o odpadovom hospodárstve platných pre Európsku úniu.
Stále sa však musí popasovať s množstvom výziev, medzi ktoré patrí napríklad širšie zavádzanie domácich zariadení na spracovanie odpadu. Hlavnou prekážkou, ktorej odpadové hospodárstvo na Islande čelí, sú klimatické podmienky a geografické členenie.

Veľké vzdialenosti medzi mestami a nízka zaľudnenosť krajiny sú komplikáciou aj pre turistov, ktorí svoj odpad musia prevážať v aute, keďže odpočívadiel po ceste nie je veľa a aj na tých nie sú kontajnery samozrejmosťou. Výhodou sú na druhej strane veľké kontajnery na plastové fľaše, ktoré sa nachádzajú na začiatku rôznych frekventovaných turistických chodníkov.
Z turistického boomu, ktorý sa na Islande rozmohol v posledných rokoch, vzišiel aj problém s verejnými toaletami, ktorých je na ostrove stále nedostatok, čo sa čoraz viac odráža na znečistení prírody hygienickými potrebami, napríklad obrúskami.
Fotoreportáž: Odpadové hospodárstvo na Islande
© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.