Richard Biznár: Slovensku chýba infraštruktúra na nebezpečný odpad

Koľko produkujeme nebezpečného odpadu a aké sú dnes kapacity jeho spracovania?

Produkcia nebezpečného odpadu je v súčasnosti približne 400 000 ton ročne. Na Slovensku existuje jediná priemyselná spaľovňa na nebezpečný odpad pri Dusle s kapacitou približne 10 000 ton/rok a tá je dnes plne vyťažená.

K dispozícii je skládka na nebezpečný odpad v Zohore, ktorá skončí najneskôr v roku 2030, v Kalnej nad Hronom s kapacitou cca 20 000 m³, či v Žiari nad Hronom.

Livinské Opatovce majú kapacitu zhruba 20 000 m³. V prevádzke je ešte zariadenie v Budmericiach.

Kritická situácia s voľnými kapacitami, ktorá sa postupne rozširuje na celú krajinu, je už dnes na východe Slovenska.

Skládka nebezpečného odpadu v Strážskom z roku 1956 je od začiatku tohto roku zatvorená. Žakovce v Prešovskom kraji majú pre klientov minimálnu kapacitu, U.S. Steel má tiež kapacity rezervované pre seba a Myslava má prevádzku pozastavenú.

Z dostupných údajov je teda jasné, že z jedenástich oficiálnych skládok na nebezpečný odpad sú tri až štyri rezervované pre vlastné kapacity priemyslu, a ďalšie sú plné, alebo majú pozastavenú činnosť. Reálne sa dá nebezpečný odpad dnes umiestniť v troch až štyroch zariadeniach okrem východného Slovenska.

Tam na nebezpečný odpad nie sú kapacity.

Čo v praxi tento stav znamená?

Znamená to, že sme v kritickom bode, kedy na Slovensku prestávajú existovať voľné kapacity pre nebezpečný odpad.

Východné Slovensko tento bod prekročilo, pretože väčšina zberových spoločností ho vozí na západné Slovensko, čo nie je normálny stav. Sekundárnym efektom tohto stavu je to, že sa množia čierne skládky s obsahom nebezpečného odpadu.

Dôkazom je najnovší medializovaný prípad nelegálnej skládky pri Ivánke pri Dunaji, kde inšpektori objavili v podzemnej vode nebezpečné látky. Takýchto prípadov môžu byť tisíce, len o nich zatiaľ nevieme a sú aj výsledkom nedostatku bezpečných a certifikovaných zariadení na spracovanie nebezpečného odpadu.

Koho sa zvýšenie poplatkov vďaka tomuto stavu dotklo najvýraznejšie?

Priemyselných zákazníkov, malých, stredných ale aj veľkých firiem, ktoré nemajú vlastné zariadenia, bez rozdielu. V tone odpadu majú zarátané enormné dopravné náklady a cena za nedostatok kapacít sa prejavila aj vo výslednej cene za spracovanie tohto druhu odpadu.

Na niektoré druhy odpadov dokonca koncové zariadenie na Slovensku ani neexistujú. 

Ako je v súčasnosti riešený odpad z domácností?

Toto je ďalší vážny problém, ktorému sa nikto roky nevenoval a ani dnes nevenuje. Nebezpečný odpad ako napr. plechovky od farieb, azbestová strešná krytina, baterky, ortuťové teplomery ale aj izolačné lepenky končia v zmesovom komunálnom odpade, v horšom prípade na čiernych skládkach.

Odkontrolovať obsah každej jednej zbernej nádoby nie je v ľudských silách.

Preto tvrdím, že ak hovoríme o triedenom zbere, mali by sme hovoriť otvorene aj o nebezpečnom odpade a výchove ľudí o tom, ako s ním manipulovať aby neskončil napr. na klasickej skládke.

Existuje univerzálne riešenie nedostatku kapacít na nebezpečný odpad?

Existuje, ale trvá mesiace až roky. Slovensko urgentne potrebuje začať budovať nové moderné a bezpečné zariadenia na nebezpečný odpad, inak veľmi reálne hrozí, že ho spoločnosti nakladajúce s odpadom jednoducho nebudú od priemyselných zákazníkov a domácností preberať.

Dnes Slovensku nechýbajú iba skládky na nebezpečný odpad, ale aj zariadenia na jeho energetické spracovanie, ale takisto čistiarne odpadov na tekutý nebezpečný odpad.

Chýba prakticky 80% infraštruktúry na spracovanie nebezpečného odpadu a o desať rokov bude chýbať odhadom rovnaké percento kapacít na spracovanie ostatného odpadu, ak sa nezačne niečo zmysluplné diať.

Prečo napríklad Slovensku chýbajú zariadenia na energetické spracovanie nebezpečného odpadu, ktoré sú bežnou súčasťou infraštruktúry v Západnej Európe?

S pribúdajúcim množstvom vyprodukovaného nebezpečného odpadu, dopytom a kapacitnými možnosťami sa k tzv. spoločenskej objednávke na takéto zariadenie blížime.

Jeho nevyhnutnosť je jednoznačná, nielen z ekonomického hľadiska ale najmä environmentálneho.

Energetické zhodnotenie neznižuje iba jeho objem, ale zároveň degraduje nebezpečné vlastnosti odpadu. Výstavba takého zariadenia so všetkými procesmi trvá na Slovensku v lepšom prípade päť až šesť rokov, v reálnom prípade viac ako osem rokov.

Dovtedy nestačí snívať, ale treba budovať alternatívy v podobe bezpečných skladovacích zariadení na nebezpečný odpad.

Koľko takýchto zariadení by pokrylo potreby Slovenska?

Akútne chýbajú najmenej štyri, predovšetkým pre stredné a východné Slovensko. Perspektívne by však šesť takýchto zariadení predstavovalo dostatočnú kapacitu pre celú krajinu.

Foto: Depositphotos

Napriek dopytu zákazníkov však takéto zariadenia na Slovensku nie sú. Čo je hlavnou príčinou?

Problémom je, že proces posudzovania vplyvov na životné prostredie, ale aj územné a stavebné konania sú verejné a nikto predsa nechce mať skládku alebo iné zariadenie na nebezpečný odpad za svojim domom.

A tak sa hrajú hry na „dobrých aktivistov" a „zlých investorov". Pritom si nikto neuvedomuje fakt, že každým takýmto odmietnutým zariadením sa štát postupne vzdáva kontroly nad vyprodukovaným nebezpečným odpadom a ľuďom vlastne hovorí, aby si hľadali "svoje" riešenia.

Ak štát koncepčne neobmedzí moc lokálnych aktivistov, ktorí sú de facto lobistami, a minú sa všetky kapacity vytvorené pred desiatkami rokov, bude to pre krajinu znamenať v oblasti nebezpečného odpadu totálnu skazu a zlyhanie.

Treba si uvedomiť, že nebezpečný odpad sa stále bude tvoriť a zahraničné zariadenia si strážia svoje kapacity pre vlastnú potrebu.

Vaša spoločnosť sa aktuálne snaží o vybudovanie zariadenia na nebezpečný odpad v Sirníku. V akom štádiu je projekt?

Sme v procese posudzovania EIA a samozrejme evidujeme aj odpor časti miestneho obyvateľstva, aj napriek tomu, že pripravované zariadenie bude po technickej a bezpečnostnej stránke patriť k najmodernejším svojho druhu.

Tieto informácie však zanikajú v emotívnych klastroch živených rôznymi mýtami a nepravdami o tomto druhu odpadu. Vážime si pohľad ľudí z regiónu, preto sa ich racionálne požiadavky budeme snažiť v každom stupni zapracúvať do projektu.

Rozptýliť ich obavy sa dá jedine odbornými argumentmi. Tu žiadna emotívna diskusia bez hľadania kompromisu nepomôže.

Ktoré mýty máte na mysli?

Rôzne. Jedným z najsilnejších argumentov aktivistov z južného Zemplína je napríklad to, že skládka nebezpečného odpadu bude produkovať emisie/skleníkové plyny, či dokonca, že takáto skládka môže horieť a tieto emisie budú mať zásadný vplyv na zdravie obyvateľstva.

Pritom nebezpečný odpad na rozdiel od komunálneho neprodukuje skleníkové plyny.

Neobsahuje totiž biozložku a hnilobné baktérie, ktoré tieto plyny „vyrábajú“. Absolútne odmietame, že by sme uvažovali o horľavom odpade, práve naopak, ten sme vylúčili medzi prvými.

Takisto tam určite nebudeme prijímať nemocničný odpad alebo odpad z bitúnkov, túto informáciu rozširujú niektorí aktivisti.

Mýtov okolo Sirníka je viac ako dosť, s čím sme napokon počítali. Chápeme ich ako súčasť taktiky, ktorá má odkloniť pozornosť od zmysluplnej diskusie. Najhoršie, čo sa môže aktivistom stať je to, keď opadnú vášne a ľudia začnú racionálne rozmýšľať.

Prečo podľa vás neexistuje verejná diskusia o tom, ako nakladať s nebezpečným odpadom?

Ako som už spomenul, na Slovensku vzniká cca 400 000 ton nebezpečného odpadu ročne a približne 20-25 % sa skládkuje. Prioritou však ostáva zhodnocovanie, ktoré sa podľa údajov MŽP SR pohybuje na úrovni medzi 25-30 %.

Realita je taká, že dnes je voľná kapacita reálne ešte asi na 3-5 rokov. Stačí len malá odchýlka v odpadovom diagrame a tento stav môže nabrať radikálne obrátky.

Ak vypadnú solidifikačné linky, či zariadenia na biodegradáciu, potom ideme do núdzového stavu v priebehu niekoľkých mesiacov.

Ako príklad uvediem priemyselnú ČOV Strážske, kde behom pár mesiacov došlo k zastaveniu príjmu externých tekutých odpadov a odpadových vôd z dôvodov zmien vypúšťania vôd do odkaliska. Tento stav spôsobil, že priemyselné odpadové vody museli byť presmerované na stred a západ Slovensa, kde sú kapacity priemyselných ČOV pre externých klientov približne na úrovni 100 - 200 tisíc m³/rok.

Reálna potreba pre Slovensko však môže byť na úrovni 1,5 - 2 násobku týchto kapacít. Stav na konci minulého roka bol alarmujúci najmä na východe Slovenska.

Dokým sa našli koncové zariadenia mimo prešovského a košického kraja, ceny za zhodnotenie/zneškodnenie 1 m³ vyleteli v priemere na dvojnásobok. Nie je to príťažlivá téma pre verejnosť a ani pre politikov.

Typickým nebezpečným odpadom sú napríklad handry znečistené od oleja | Ilustračné foto: Odpady-portal.sk

Čo je zákonom definovaný nebezpečný odpad a ako je definované nakladanie s nebezpečným odpadom?

Do tejto kategórie patria odpady produkované viacerými priemyselnými odvetviami, odpad z bitúnkov, kafilérií, nemocníc. Patria sem však aj odpady, ktoré mávame bežne doma v kôlňach, či garážach, teda zaolejované handry, štetce od farieb, eternitové krytiny a podobne.

Nebezpečné odpady majú dnes stovky katalógových čísel a môžu byť aj tekuté. Tie si však vyžadujú špeciálny režim nakladania s nimi.

Napríklad emulzie z výroby, ktorých zhodnotenie a zneškodnenie prebieha v deemulgačných, neutralizačných staniciach. Pre kyslé tekuté nebezpečné odpady je na Slovensku takýchto zariadení tri až päť, podľa druhov a objemov odpadov.

Alebo ide o oplachové vody zo strojárskej výroby, ktoré dokáže spracovať len špecializovaná čistiareň odpadových vôd. Stále ide o to, že tieto odpady sa zbavujú nebezpečných vlastností a ďalej sa s takými vodami môže ekologicky prijateľne nakladať.

Po vyčistení takýchto tekutých odpadov ostáva však tuhá fáza, teda tuhý, koncentrovaný nebezpečný odpad, ktorá ak sa nedá energeticky zhodnotiť, ostáva ju opäť len skládkovať. Opäť však narážame na kapacity a geografické rozloženie skládok na nebezpečný odpad.

Medzi nebezpečné odpady patria aj odpady zo sanácie environmentálnych záťaží.

Napríklad železničné depá, či staré fabriky. Tieto objemy sú preto veľmi veľké. Všetko je stále o technológiách a o cene.

Ak to zhrnieme, tak pri mnohých technológiách zhodnocovania, spracovania, zostávajú zbytky z procesu, ktoré potrebujú kontrolované a bezpečné zneškodňovanie skládkovaním.

Je možné nebezpečný odpad recyklovať?

Niektoré druhy nebezpečných odpadov sa dajú zhodnocovať a to sa dnes aj reálne deje, preto nie všetko, čo sa vyprodukuje, končí na skládkach.

Avšak niektoré druhy odpadov už nemajú iný životný cyklus ako definitívne bezpečné a kontrolované uloženie.

Otázna je aj cena recyklovaného materiálu a jeho kvalita v porovnaní s originálnou surovinou.

No a samozrejme do hry opäť vstúpia emócie miestneho obyvateľstva. Kdekoľvek sa takýto zámer objavil, tak hoci aj išlo o zhodnocovanie, či priam recykláciu, nestále vyvolal silné emócie.

Kam by teda malo Slovensko smerovať prioritne v odpadovom hospodárstve?

Predovšetkým zhodnocovať odpady materiálovo, teda vracať ich do priemyselnej výroby, a tiež energeticky, teda vyrábať z nich elektrinu a teplo.

Prioritou v prípade nebezpečného odpadu ostáva budovať špičkové zariadenia na zhodnocovanie a zneškodňovanie tohto druhu odpadu.

© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.