Z nášho pohľadu je meranie objemu dostatočne presné na určenie podielu odpadu jednotlivých obyvateľov, argumentuje konateľ firmy.
Samosprávy na Slovensku čoraz častejšie hovoria o množstvovom zbere odpadu, elektronickom zamykaní kontajnerov či nových spôsoboch evidencie komunálneho odpadu. Kým niektoré mestá sú zatiaľ vo fáze testovania, inde už podobné systémy fungujú v praxi.
Téma zároveň otvára otázky o tom, ako nastaviť poplatky spravodlivo, čo prinesú nové technológie obyvateľom a či má budúcnosť skôr váženie odpadu alebo sledovanie objemu.
O tom, ako sa menia požiadavky samospráv, kde systémy fungujú najlepšie, čo býva najväčší problém pri prevádzke a prečo podľa neho niektoré dotačne podporované riešenia neriešia podstatu problému, sme sa na veľtrhu IFAT 2026 rozprávali s konateľom firmy REDOX - ENEX Jánom Hrickom.
V článku sa dozviete:
- prečo firma spochybňuje váženie odpadu,
- ako fungujú čipové kontajnery na sídliskách,
- ktoré mestá už testujú množstvový zber,
- čo je problém klietkových stojísk,
- ako sa mení triedenie po zavedení nových systémov,
- a prečo vzdialenejšie kontajnery nemusia znamenať horšie triedenie.
Principiálne to znamená, že ľudia by mali platiť podľa skutočne vyprodukovaného množstva komunálneho odpadu. Riešenie, ktoré ponúka systém fínskeho výrobcu Molok, ktoré ho sme výhradným dodávateľom na Slovensku, funguje tak, že množstvo odpadu sa určuje podľa objemu bubna, ktorý môže mať 35, 60 alebo 80 litrov.
Na základe elektronického uzamknutia systému vie samospráva vyhodnotiť, koľkokrát človek počas mesiaca kontajner použil. Z toho sa následne vypočíta jeho podiel na celkovom množstve komunálneho odpadu a tomu sa prispôsobí aj výška poplatku.
Pri separovanom zbere je situácia iná. Tam sa bez ohľadu na množstvo odpadu vývoz rieši bezplatne v rámci systému rozšírenej zodpovednosti výrobcov (RZV).
Skúsenosti zo slovenských miest sú podľa nás veľmi dobré. Systém s bubnovým vhadzovacím poklopom a elektronickým zámkom je dnes kompletne nasadený v Topoľčanoch. Tam síce zatiaľ systém neslúži na finálne vyúčtovanie poplatkov, ale mesto už analyzuje správanie obyvateľov a rozdiely medzi jednotlivými domácnosťami.
Momentálne sa elektronické uzamknutie využíva najmä ako bezpečnostný prvok, ktorý bráni prístupu ľuďom, ktorí do konkrétneho stojiska nepatria. Výhľadovo sa však systém môže preklopiť aj na výpočet časti poplatku za komunálny odpad.
Treba povedať, že časť poplatku zostane vždy fixná. Zahŕňa napríklad jarné a jesenné upratovanie, čistenie mesta či ďalšie služby.
Topoľčany teda nie sú jediné, kde obdobný systém funguje.
Napríklad V Dubnici nad Váhom už testujú elektronické zamykanie a sledujú správanie obyvateľov, zatiaľ však bez bubnových poklopov.
V Košiciach testuje spoločnosť KOSIT bubnové vhadzovanie bez elektronických zámkov. Trenčín má zatiaľ iba bubnové poklopy a pripravuje ďalšie testovanie. Podobne aj Nové Zámky.
Rozhovor s Jánom Hrickom na IFAT 2026 | Foto: Denník ODPADY-PORTAL
Čipové zámky sú dnes veľmi frekventovaná téma. Testujú ich viaceré mestá vrátane Bratislavy či Senca. Ešte je však potrebné odskúšať kombináciu elektronického uzamknutia s novým typom vhadzovacieho poklopu. Ten funguje podobne ako kontajnery na textil. Vnútri je polobubon, do ktorého človek vloží napríklad 60-litrové vrece. Po zatvorení sa bubon pretočí, odpad sa vysype a systém automaticky zaznamená jedno použitie.
Časť zodpovednosti je tým pádom prenesená na obyvateľa. Ak niekto vhodí do 60-litrového priestoru iba malý odpad, systém to vyhodnotí rovnako, ako keby bol bubon plný. Je teda na používateľovi, aby objem využil efektívne. Na základe počtu otvorení a objemu bubna sa následne vypočíta podiel konkrétneho obyvateľa na celkovom množstve odpadu, ktoré sa pri vývoze odváži hydraulickou rukou.
Niektoré mestá chcú pri množstvovom zbere zavádzať váženie odpadu. Vy ste zástanca merania objemu. Prečo?
Stretávame sa s tým, že niektoré samosprávy chcú individuálne vhadzovania odpadu vážiť. Diskutovali sme o tom s viacerými mestami a obcami. Nie som si istý, či si všetci uvedomujú, čo ich čaká pri zavedení váh na stojiskách. Tie zariadenia by sa museli pravidelne kalibrovať, občania by si doma vážili vlastný odpad a následne by porovnávali výsledky s údajmi zo systému.
Aj pri bežnej tolerancii merania by vznikali rozdiely, ktoré by ľudia spochybňovali. Občan si doma odváži dve a pol kila a v systéme mu vyjde tri kilá. Následne sa začne dohadovať s mestom, ktorá váha je správna. Preto si myslím, že budúcnosť množstvového zberu smeruje skôr k meraniu objemu než k váženiu hmotnosti.
Náš dodávateľ Molok má dokonca prototyp vážiaceho systému pre bubnové poklopy. Technicky to funguje, ale investične je to extrémne drahé. Keď porovnáme cenu systému s pridanou hodnotou, ktorú prinesie vo výslednej výške poplatku, podľa nás to nedáva ekonomický zmysel.
Robili sme si benchmark ešte v čase, keď sa zavádzalo váženie odpadu medzi obcami. Porovnávali sme počet 1100-litrových nádob a hmotnosť odpadu pri dlhodobých meraniach. Rozdiel medzi výpočtom podľa objemu a podľa hmotnosti bol percentuálne minimálny.
Z nášho pohľadu je teda meranie objemu dostatočne presné na určenie podielu odpadu jednotlivých obyvateľov.
A čo výhody pre samosprávy?
Veľkou výhodou je bezúdržbovosť systému. Netreba tam pravidelné obhliadky, certifikácie ani kalibrácie. Takýto systém môže fungovať 20 rokov bez servisného zásahu. V prípade potreby sa iba vymení batéria, ktorá napája čipové uzamykanie, a systém funguje ďalej ďalších desať rokov. Keď to porovnáme s váhami, ktoré treba pravidelne kontrolovať a kalibrovať certifikovanou spoločnosťou, rozdiel je zásadný.
Samospráva zároveň získava presné dáta. Má prehľad o počte otvorení kontajnerov, množstve vyhodeného odpadu aj správaní jednotlivých používateľov. Súčasťou systému je aj určitá spätná kontrola. Ak niekto chodí pravidelne ku kontajnerom na papier alebo plasty, ale nikdy neotvorí komunálny odpad, môže to naznačovať nesprávne triedenie.
IFAT 2026 | Foto: Denník ODPADY-PORTAL
Čo sa pri takýchto kontajneroch najčastejšie kazí?
Paradoxne, na Chrenovej ulici v Nitre, kde sme takéto kontajnery osadili približne pred trinástimi rokmi, sme za celý čas menili jedno jediné vrece. Sám som z toho prekvapený. Na niektorých stojiskách, kde sa ľudia správajú menej zodpovedne, sa vrecia menia častejšie, ale Chrenová je z pohľadu kazivosti extrémne dobrý príklad.
Nedá sa však úplne zovšeobecniť, kde sa kontajnery kazia viac a kde menej.
Máme stojiská v Stropkove, kde žije vyšší podiel sociálne slabších obyvateľov, a za približne osem rokov sme tam boli na servise raz. Naopak, v Dubnici nad Váhom máme stojisko pri klasickej bytovke v centre mesta a tam ideme meniť vrece aj dvakrát ročne.
Dlhodobo nám vychádza, že servisné náklady sú približne 2,5 až 3 eurá na jeden kontajner za rok. V tejto sume sú pritom zahrnuté všetky servisné zásahy vrátane vandalizmu, fyzického poškodenia či nesprávnej manipulácie. Ak sa kontajnery správne používajú a ľudia do nich hádžu to, čo tam patrí, v zásade sa tam nemá čo pokaziť.
Do stojísk postupne pribúdajú ďalšie druhy odpadu. Ako sa môžu s tým mestá vysporiadať?
Samosprávy majú viacero možností. Jednou z nich je doplniť existujúce stojisko o nadzemný kontajner, ktorý sa nezakopáva, ale položí na povrch. Vyzerá veľmi podobne ako polopodzemný kontajner, len nemá podzemnú časť. Má objem približne dva kubické metre a môže slúžiť na papier, plasty, sklo, komunálny odpad, textil, tetrapaky či bioodpad. Výhodou je, že ho možno osadiť aj bez ohlásenia drobnej stavby.
Ďalšou možnosťou je rozdeliť existujúcu šachtu na viac častí. Napríklad päťkubíkový kontajner sa dá rozdeliť na dve samostatné sekcie po približne 2,5 kubíka. Pri modelovej rade MolokDomino existuje dokonca 747 kombinácií usporiadania jednotlivých častí kontajnera.
Pri textile ponúkame napríklad riešenie vo forme uzatvorenej ohrádky, do ktorej sa odpad iba vhodí. Takéto systémy fungujú napríklad na cintorínoch v Bratislave, kde sa samostatne zbierajú voskové a elektrické sviečky či živé vence.
Niektoré mestá už skúšajú bioodpad zbierať aj v polopodzemných kontajneroch. Napríklad Poprad či Banská Bystrica. Trenčín momentálne testuje systém počas trojmesačnej prevádzky. Následne sa vyhodnotí, či sa neobjavujú problémy s tekutým bioodpadom alebo prevádzkou. Ak sa systém osvedčí, mesto ho plánuje rozšíriť aj do ďalších lokalít.
Existujú aj estetické kryty na klasické 120- alebo 240-litrové nádoby na bioodpad, ktoré zakryjú bežné kontajnery tak, aby vizuálne ladili s polopodzemnými stojiskami.
Predsa by sme sa len mohli vrátiť k tým negatívnym skúsenostiam.
Samozrejme, skúsenosti nie sú iba pozitívne. Často ide o to, že nové riešenie je pre obyvateľov spočiatku novinkou. Ľudia si musia zvyknúť na nový spôsob používania.
V Košiciach si napríklad zákazník nastavil rovnakú skladbu stojísk bez ohľadu na počet obyvateľov v okolí. Následne sa ukázalo, že niekde je priveľká kapacita na plasty a inde chýba priestor na komunálny odpad. Výhodou systému je, že vieme relatívne jednoducho vymeniť vnútorné časti šachty a upraviť kapacity podľa reálnej potreby.
Najväčšie problémy však vznikajú pri zemných prácach. Aj keď existujú projekty a vytýčené siete, veľmi často sa pri výkopoch objaví kábel alebo potrubie tam, kde podľa dokumentácie vôbec nemalo byť. S tým treba pri podobných realizáciách jednoducho počítať.
Ján Hricko | Foto: Denník ODPADY-PORTAL
Prečo nepovažujete klietkové stojiská za dobré riešenie?
Žiaľ, klietkové stojiská neubúdajú. Práve naopak. Veľký vplyv majú dotačné schémy ministerstva, ktoré takéto riešenia podporujú. Podľa nás však nejde o systémové riešenie.
Keď človek vojde do klietky, často ju začne vnímať ako priestor pre odpad, nie iba ako ochranu kontajnerov. Výsledkom je, že odpad končí mimo nádob a zberové spoločnosti musia pravidelne čistiť celé stojisko.Kapacitu klietky navyše neviete jednoducho rozšíriť. Ak pribudnú ďalšie zložky odpadu, vzniká problém s priestorom.
My sa takýmto riešeniam nevenujeme. Chceme byť odborníci na podzemné a polopodzemné kontajnery. Ak nie sme presvedčení, že konkrétne riešenie funguje dobre, nechceme ho zákazníkom dodávať len preto, že je dotované.
Mení sa po zavedení týchto kontajnerov aj správanie ľudí pri triedení odpadu?
Máme k dispozícii analýzy zo samospráv, hoci priamo k dátam prístup nemáme. Veľmi zaujímavé výsledky má napríklad Trenčín.
Množstvo vytriedeného odpadu tam rastie v porovnaní s komunálnym odpadom. Prejavuje sa to aj na vyšších príspevkoch z Environmentálneho fondu a na efektívnejšom fungovaní systému.
Keď ľudia vidia poriadok okolo seba, správajú sa podľa toho. Polopodzemné stojiská ten poriadok prinášajú.
Hovorí sa, že čím je stojisko kontajnerov od bytových domov ďalej, tým ľudia triedia menej. Je to pravda?
To je podľa mňa jedna z najrozšírenejších dogiem. Mnohí si automaticky myslia, že ak sa stojiská zlučujú, znamená to väčšiu dochádzkovú vzdialenosť. Lenže v realite už dnes existujú bytové domy, ktoré majú kontajnery sto alebo aj 150 metrov od vchodu. Pri návrhoch nových stojísk pracujeme s donáškovou vzdialenosťou približne 50 až 65 metrov.
Existuje aj česká analýza z Prahy, Brna a ďalšieho mesta, ktorá ukázala, že pokiaľ je vzdialenosť do 150 metrov, miera využívania separovaného zberu zostáva nad 80 percent. To je podľa mňa relevantný údaj.
No prax ukazuje, že keď je systém dobre nastavený, ľudia sa prispôsobia rýchlejšie, ako by ste čakali. Mestá, ktoré to skúsili, sa nevracajú späť. A obyvatelia? Tí si veľmi rýchlo uvedomia, že späť by sa už nevybrali.
© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.