Smernica 2008/98/ES a recyklačné ciele

© Property&Environment s.r.o.

Nazdávam sa, že nastavenie tak prísnych cieľov nie je v tejto smernici priamo zakotvené. Cieľom tohto príspevku je vyvolať odbornú diskusiu a polemiku nad takýmito dôležitými otázkami. Zvýšenie úrovne recyklácie bude vyžadovať iste nemalé kapitálové aj prevádzkové náklady. Je preto podstatné vedieť, kam ich správne investovať, aby nám zabezpečili očakávanú efektívnosť separovaného zberu a recyklácie do roku 2020. Jednoduché rozšírenie druhov separovaných odpadov či zvýšenie počtu nádob ešte nemusí byť tým najlepším riešením.

Nereálne ciele

Našim cieľom by malo byť predísť niektorým excesom z minulosti, ktoré sme už absolvovali pri predošlých Programoch odpadového hospodárstva keď (POH SR), v ktorých si Slovensko naplánovalo tak nereálne limity recyklácie, že ani po 10 rokoch ich nedosahujú najvyspelejšie krajiny EU. Ilustruje to napríklad tabuľka č. 1 záväznej časti POH jedného okresného úradu životného prostredia z roku 2000. Požiadavka dosiahnuť v roku 2005 75% recykláciu pre komunálne odpady, 90% u skla a dokonca 99% pre akumulátory a batérie vyvoláva aj dnes po 12 rokoch len ironický úsmev nad snahou predbehnúť požiadavky Únie.

Podľa § 6 zákona o odpadoch POH musí pôvodca vychádzať z POH okresu t.j. záväzná časť je pre každého pôvodcu odpadov minimálnym cieľom. Akákoľvek snaha rozumnými argumentmi vysvetliť úradníkom príslušného ObÚ ŽP, že takéto ciele sú neuskutočniteľné, vyšla naprázdno a skončila nakoniec hrozbou sankcií 200 000 Sk za neschválenie POH pôvodcu (§ 78 ods. 1 písm. a) zákona o odpadoch). V takomto ponímaní programov odpadového hospodárstva je príslušný dokument potom len zdrapom papiera pre teoretických aktivistov.

Aj keď v súčasnosti sa zdá, že POH SR spí spánkom šípovej Ruženky, určite sa nevyhneme v dohľadnej dobe podobným slohovým cvičeniam. Podľa smernice (čl. 28 a 29) totiž najneskôr do 12. decembra 2013 je každá krajina povinná vypracovať a predložiť POH a Programy predchádzania vzniku odpadov. Aby tieto dokumenty boli skutočnými operačnými manuálmi pre ciele odpadového hospodárstvo SR v najbližších rokoch a nestali sa len výhodným biznisom pre konzultačné a poradenské firmy, je dôležité vedieť, čo skutočne požaduje smernica vo svojich článkoch.

© Property&Environment s.r.o.

Smernica o odpade

Smernica č. 2008/98/ES o odpade bola prijatá dňa 19. novembra 2008. V stručnosti môžeme túto rámcovú smernicu pozostávajúcu zo 43 článkov charakterizovať nasledovne: v úvodnej časti prináša základné definície a pravidla pre nakladanie s odpadmi, ďalej zavádza ciele pre opakované použitie a recykláciu, ktoré majú byť dosiahnuté do roku 2020. Ukladá jednotlivým členským krajinám povinnosť vypracovať POH a tiež záväzné Programy pre predchádzanie vzniku odpadov. Zavádza novú – 5 stupňovú hierarchiu nakladania s odpadmi, pričom prioritou je predchádzanie vzniku odpadov a znižovanie jeho množstva pred recykláciou a využitím.

Povinnosťou členských štátov bolo implementovať túto smernicu do svojej národnej legislatívy najneskôr do 12. decembra 2010. Slovensko, podobne ako zopár ďalších krajín EU27, tento termín nestihlo a smernica v podstate v celom rozsahu do dnešného dňa nebola v slovenskej legislatíve implementovaná. Podľa výkladu európskeho práva je smernica záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom voľba foriem a prostriedkov sa ponecháva na vnútroštátne orgány (čl. 249 ZES).

Ak si členský štát nesplnil povinnosť a netransponoval smernicu správne alebo načas, nemôže štát sankcionovať fyzickú alebo právnickú osobu za to, že koná v súlade s touto neprevzatou smernicou. Naopak, táto osoba sa môžu domáhať všetkých práv, ktoré jej z neprevzatej smernice vyplývajú. V nedávnych dňoch nám to pripomenul aj eurokomisár pre životné prostredie Janez Potočnik pri svojej návšteve Slovenska. Keďže jedno staré príslovie hovorí, že netreba kydať do vlastného hniezda, nebudeme túto tému viacej rozoberať.

Vymáhateľnosť práva

Potvrdzuje sa ale skutočnosť, že najväčším problémom európskej environmentálnej politiky je slabá vymáhateľnosť práva, jedným z príkladov je Grécko. Už 5. EAP na roky 1990 – 2000, ktorý určoval smer odpadového hospodárstva do konca starého tisícročia, mal ambiciózne ciele, avšak v podstatnej miere neuskutočniteľné (napr. neprekročiť v produkcii komunálnych odpadov limit 300 kg/osobu za rok).

Na prelome tisícročia potom EK zhodnotila, že závery 5.EAP sa nepodarilo naplniť. EU má síce prísnejšie štandardy a čiastkové úspechy v ochrane vôd či ovzdušia, ale sektory energetiky, dopravy a poľnohospodárstva sa k tzv. trvalej udržateľnosti neposunuli.

Pozrime sa teraz bližšie, čo konkrétne sa v tejto rámcovej smernici o odpadoch uvádza ohľadom recyklácie a opätovného využitia. Tejto otázke je venovaný článok 11, ktorý ma päť odstavcov. Najdôležitejší je odst. 2, kde sa priamo uvádzajú opatrenia na dosiahnutie týchto cieľov:

1. do roku 2020 sa zvýši príprava na opätovné použitie a recykláciu odpadu z domácnosti ako papier, kov, plasty a sklo a podľa možnosti i z iných zdrojov, pokiaľ tieto zdroje obsahujú podobný odpad ako odpad z domácnosti, najmenej na 50 % podľa hmotnosti.

2. do roku 2020 sa zvýši príprava na opätovné použitie, recykláciu a ostatnú konverziu materiálu vrátane zasypávacích prác použitím odpadu z bezpečných konštrukcií a suti z demolácií ako náhrady za iné materiály, bez využívania prirodzene sa vyskytujúceho materiálu definovaného v kategórií 17 05 04 v zozname odpadov, najmenej na 70% podľa hmotnosti.

V odst. 3 sa potom ďalej uvádza, že Komisia stanoví podrobné pravidlá uplatňovania a spôsobov výpočtu overovania dodržiavania cieľov stanovených v odseku 2.

Plnenie cieľov

Z hľadiska konkrétnych čísel je však oveľa dôležitejšie Rozhodnutie Komisie 2011/753/EU zo dňa 18.XI.2011, ktorým sa zavádzajú pravidla a metódy výpočtu pre overenie dodržiavania cieľov stanovených v článku 11 odst. 2 smernice o odpadoch. V súlade s požiadavkami rámcovej smernice tak Komisia týmto rozhodnutím stanovila pravidla a metódy výpočtu pre dodržanie cieľov v roku 2020.

V článku 2 tohto rozhodnutia sa uvádza, že údaje o množstve odpadu na opätovné použitie a recykláciu sa sčítavajú a nevykazujú samostatne. To znamená, že členské štáty nemusia dosiahnuť 50% z každého odpadu na recykláciu. Oveľa dôležitejší je však článok 3, ktorý ponecháva členským krajinám možnosť voľby, akým spôsobom vykážu dodržania cieľov stanovených pre komunálne odpady v čl. 11 odst. 2 písm. a, smernice 2008/98/ES.

Celkom sú možné štyria varianty výpočtu:

1. príprava k opätovnému použitiu a recyklácií odpadového papieru, kovov, plastov a skla z domácnosti.

2. príprava k opätovnému použitiu a recyklácií odpadového papieru, kovov, plastov a skla z domácnosti a iných jednotlivých druhov odpadu z domácnosti či podobného odpadu iného pôvodu

3. príprava k opätovnému použitiu a recyklácií odpadu z domácnosti

4. príprava k opätovnému použitiu a recyklácií komunálneho odpadu.

Členské štáty tak môžu metódu výpočtu voliť podľa špecifických podmienok, historickej praxe, vlastnej flexibility a spôsobu evidencie jednotlivých druhov odpadu resp. doterajšieho pokroku v úrovni recyklácie.

V prílohe č. II tohto rozhodnutia sú uvedené konkrétne katalógové čísla odpadov podľa rozhodnutia 2000/512/ES (Európsky katalóg odpadov) napr. pre papier 20 01 01 a 15 01 01, či pre sklo 20 01 02 a 15 01 07 alebo pre plasty 20 01 39 a 15 01 02. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ sa krajina rozhodne pre variantu B,C,D, je možné do celkovej sumy započítavať aj biologický odpad, ktorý bol kompostovaný – 20 01 08, 20 02 01, ale aj 20 02 02, či 20 03 01. Vzhľadom na teoretické zloženie komunálneho odpadu, kde podiel bioodpadu na Slovensku dosahuje cca 29,7% (tab. A4 COM 2010/235) a jeho vyššiu špecifickú váhu by potom zahrnutie bioodpadu do výpočtu kompenzovalo nižšiu výťažnosť pri plastoch alebo kovoch.

Ako splniť ciele?

Z tohto pohľadu teda ciele dosiahnutia recyklácie 50% hmotnosti z produkcie komunálneho odpadu, (ak sa Slovensko rozhodne pre variant D výpočtu) nie sú až tak nereálne, ako sa zdá. Len musíme do výpočtu miery recyklácie podľa Prílohy I k tomuto rozhodnutiu zahrnúť celú sumu recyklovaného komunálneho odpadu, teda nielen recyklovaný papier + sklo + plasty z domácnosti. Podobne, ako to robia v Nemecku a graf č. 1.

V opačnom prípade skutočne hrozí, že uvedené ciele recyklácie nesplníme. Najmä pre obce a menšie mestá s chudobnou infraštruktúrou a výrazným podielom lokálneho vykurovania bude cieľ recyklovať 50% hmotnosti z domového odpadu (variant A) len prostredníctvom papiera + skla + plastov + kovov nereálny. Naopak, pri použití metódy 4 - variant D prílohy I rozhodnutia 2011/753/EU je možné kompenzovať nižšiu výťažnosť týchto štyroch komodít z domového odpadu aj o ďalšie zložky separovane zbierané.

Pre tieto obce by to jednoznačne mohol byť bioodpad a jeho kompostovanie. Podiel tohto odpadu v MSW je najvyšší, systém zberu dobre zvládnutý, aj ochota obyvateľstva je relatívne vysoká a tak by tento druh odpadu výrazne zvýšil hmotnostné percenta recyklácie. V tomto segmente robia vynikajúcu osvetovú prácu rôzne aktivistické a ochranárske združenia.

Pre väčšie mestá s prevažné KBV a bohatou infraštruktúrou (podiel bioodpadu v domovom odpade je menší, naopak prevládajú papier a plasty) je potrebne sa zamerať na tzv. I&C = „institucional and commercial waste“ t.j. odpad z úradov, inštitúcií, škôl, zdravotníctva, drobných živnostníkov a obchodníkov, kultúrnych a športových zariadenia atď. Podľa údajov z okolitých krajín tvorí tento druh odpadu až 30% z komunálu (MSW) a tvorí druhú najvýznamnejšiu časť spolu s domovým odpadom (HW).

Dôležité je súhrnné číslo

Predovšetkým je ale potrebné si uvedomiť základnú tézu: cieľom smernice nie je dosiahnuť do roku 2020 numericky presné číslo recyklácie kovov či plastov, ale znížiť aspoň na polovicu hmotnosť komunálnych odpadov, ktoré budú zneškodňované. Či sa to podarí mixom všetkých zložiek, alebo preferovaním jednej či dvoch, to je vecou konkrétnej krajiny. Doterajšie skúsenosti totiž poukazujú na to, že viaczložkový separovaný zber je zároveň aj ekonomický najnáročnejší (kapitálovo aj prevádzkovo).

Z pohľadu dosiahnutia cieľov je preto ekonomicky efektívnejšie zamerať sa na dve hlavné komodity (napr. bioodpad a papier).

Nedávne výsledky napr. ČR poukázali, že náklady na samostatný separovaný zber kovových obalov dosiahli 34,8 Kč/kg čo v praxi znamená, že tento spôsob zberu asi nebude samofinancovateľný. Naopak, množstvo údajov zo spaľovni komunálneho odpadu v EU aj vo svete vykazujú stabilnú výťažnosť 2-2,5% železných kovov zo škváry. Pri teoretickom priemernom obsahu kovov 4-5% v komunále je to výborná výťažnosť pri prakticky nulových nákladoch na zber. Z tohto pohľadu je potom zavádzanie samostatných nádob a oddeleného zberu kovových obalov v mestách, kde funguje WtE, zbytočným ekonomickým luxusom.

Vzdelávanie nie je najdôležitejšie

Na záver ešte jedna dôležitá poznámka. Opakovane sa stretávame s názormi, že je potrebné naučiť či donútiť (poplatkami) občana viac separovať. Je pravdou, že aktuálne čísla o množstve vyseparovaného odpadu na obyvateľa nie sú žiadne terno a nepotrebujeme ich podstatne zvýšiť. Treba však opäť zdôrazniť, že percento separácie je priamo závisle od ekonomickej úrovne regiónu (HDP/obyv.) – viac TU, resp. graf TU. Podľa tohto grafu z údajov EUROSTATU je zrejme, že na recyklovanie 100 kg z MSW musí krajina dosahovať HDP aspoň 22 000 EUR/obyv.

Pre ilustráciu, len BSK presahoval túto hranicu HDP, zvyšok Slovenska dosahoval v priemere 12 000 EUR/obyv. a Východ len okolo 8 000 EUR/obyv. Adekvátne tomuto HDP klesá aj úroveň recyklácie na Slovensku. Len v tých regiónoch, kde je stabilný ekonomický rast a dostatočný príjem je obyvateľstvo ochotné zniesť aj vyššie náklady na odpadové hospodárstvo zo sofistikovanejších metód nakladania s komunálnym odpadom. Naopak, chudobné a sociálne slabé regióny s nezapájajú do týchto recyklačných iniciatív a riešia svoje dôležitejšie existenčné problémy. Nerešpektovanie týchto zákonitostí a jednotné ciele pre rozdielne krajiny či regióny svedčia o nepochopení problému a neodbornosti riadiacich orgánov nájsť vhodné metódy a postupy.

Druhým dôležitým faktom je skutočnosť, že adresátom recyklačných pokynov má byť nie občan, ale komunita = obec, mesto. Tomuto názoru dáva za pravdu aj posledne spomínaný dokument EK 2011/753/EU, ktorý recyklačné ciele stanovuje pre komunálny odpad (pri variante B,C,D), ktorého pôvodcom je obec a nie občan. Na Slovensku totiž stále pretrváva slabé povedomie o rozdielnych pojmoch ako domový odpad a komunálny odpad, ako je to zadefinované v článku 1 tohto rozhodnutia (v o zmätkoch v definícií odpadov na Slovensku TU).

Mestá a obce nevedú celkovú evidenciu o vzniknutom komunálnom odpade (MSW) na svojom území, ale len o jeho časti, ktorá by sa dala zhruba charakterizovať ako domový odpad (HW). Tým vykazujeme relatívne nižšiu produkciu oproti okolitým štátom, ale hlavne nemáme tak podchytené celkové množstvo vyseparovaného komunálneho odpadu.

Ako si inak vysvetliť fakt, že mestečko, na území ktorého fungujú štyri zberne železného šrotu, vykáže v hlásení o odpadoch ročne množstvo recyklovaného kovu len 6,5 t? Alebo mesto, ktoré vykáže v záverečnom účte niekoľko tisícové náklady na zber zeleného odpadu a prevádzku vlastnej kompostárne, ale už nikde neprizná množstvo vyrobeného kompostu = zhodnoteného bioodpadu? Z tohto pohľadu považujeme za dôležitejšie ujasniť si najprv metodické a odborné súvislosti pri výpočte recyklačných limitov a až potom sa vrhnúť do ďalších investícií na nové zberné nádoby pre jogurtové viečka či vrchnáky z PET fliaš.

Doterajším spôsobom totiž ciele recyklácie 50% hmotnosti z komunálneho odpadu roku 2020 skutočne ťažko splníme.

© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.