Stále nižšie surovinové prírodné zdroje a rýchlo rastúce množstvo
odpadu priviedlo mnohé krajiny k zásadným riešeniam. Jednou z
najrýchlejšie rastúcich odpadových komodít, a to nielen vo vyspelých
krajinách, je elektroodpad. Elektrozariadenia obsahujú mnohé vzácne,
ale aj škodlivé látky. Z toho vyplýva, že rovnako dôležitý je proces
nakladania s odpadom z nich ako aj samotná výroba, čiže koniec aj
začiatok životného cyklu.
Prečo vznikla rozšírená zodpovednosť
výrobcu?
S cieľom zvýšiť ochranu životného prostredia, prírodných zdrojov a
zdravia ľudí začali mnohé vyspelé krajiny vrátane Slovenska
uplatňovať tzv. rozšírenú zodpovednosť výrobcov ako
najefektívnejší nástroj na zlepšenie environmentálneho profilu celého
životného cyklu výrobkov.
Trochu histórie
Prvé stratégie rozšírenej zodpovednosti boli zamerané najmä na
ochranu životného prostredia počas výrobného procesu a v rámci
nakladania s odpadom z výrobkov. Vznikla stratégia prevencie
znečistenia a princíp „znečisťovateľ platí“, ktoré sú
známe od roku 1975 z rámcovej smernice Európskeho hospodárskeho
spoločenstva č. 75/442/EHS.
Od roku 1990 sa v EÚ začínajú výraznejšie presadzovať princípy
ochrany životného prostredia v priebehu celého životného cyklu
výrobkov a uplatňovať stratégie zamerané na ich eko-efektívnosť,
a to napríklad výrobou spotrebičov s nižšou spotrebou elektriny,
s nižším obsahom nebezpečných látok resp. výrobou z materiálov,
ktoré sú ľahšie recyklovateľné.
Od roku 2002 sa hlavné stratégie v EÚ začínajú zjednocovať do
smerníc EÚ a orientovať výlučne na rozšírenú zodpovednosť výrobcov.
Vyvrcholením tohto procesu je prijatie smernice Európskeho parlamentu
a Rady č. 2002/96/EC o odpade z elektrických a elektronických
zariadení (27. januára 2003). Jedným z jej hlavných cieľov je tiež
odstrániť rozdiely uplatňovania princípov rozšírenej zodpovednosti
medzi jednotlivými členskými štátmi Európskej únie.
Súčasnosť
OECD dnes definuje rozšírenú zodpovednosť výrobcov ako
environmentálnu politiku, v rámci ktorej výrobcovia nesú zodpovednosť
za dopady svojich výrobkov na životné prostredie v celom cykle - od
výberu materiálov a dizajnu nových výrobkov, cez výrobný proces,
užívanie výrobkov a ich opätovné použitie až po ich ekologickú
likvidáciu v okamihu, keď doslúžia.
Vo vyspelých krajinách sa rozšírená zodpovednosť výrobcu
realizuje:
Presunom zodpovednosti (reálnej a úplne alebo čiastočne aj
finančnej) za odpad z obcí na výrobcov. Cieľom je zbaviť obce
zodpovednosti za recykláciu a presunúť ju na výrobcov tak, aby
finančné náklady na recykláciu mohli zahrnúť do konečnej ceny nových
výrobkov. Snahou je znížiť množstvo zneškodňovaného odpadu, zvýšiť
kvalitu jeho recyklovania, znížiť obsah nebezpečných látok a surovín
z neobnoviteľných zdrojov v nových výrobkoch a, naopak, zvýšiť
používanie druhotných surovín pri výrobe.
Zavedením stimulov pre výrobcov, aby pri dizajnovaní nových
výrobkov posudzovali ich celý životný cyklus vrátane nakladania s
odpadom z nich. Podporujú sa teda dizajnové zmeny výrobkov s cieľom
znížiť negatívne environmentálne dopady výrobkov.
Rozšírená zodpovednosť znamená
zodpovednosť za celý životný cyklus výrobku
V rámci svojej činnosti musia výrobcovia dodržiavať množstvo
noriem a zákonov týkajúcich napr. voči spotrebiteľom (bezpečnosť
výrobkov, ochrana spotrebiteľa...), povinností voči štátnemu rozpočtu
(platenie daní) ako aj povinnosti voči životnému prostrediu.
Zásada rozšírenej zodpovednosti vychádza z toho, že výrobcovia
sú zodpovední za všetky fázy životného cyklu – od vývoja,
výroby, predaja či marketingu svojich výrobkov až po zber a
recykláciu odpadu zo svojich výrobkov. Zber a recyklácie
elektroodpadu je len jednou súčasťou celého životného cyklu výrobku,
z ktorého ju nemožno len tak „vytrhnúť“.
Náklady na jednotlivé fázy, teda aj náklady na zber a
recykláciu sa zahrňujú do výslednej ceny výrobku. Výrobcovia
musia stanoviť také ceny výrobkov, za ktoré ich budú ľudia ochotní
kupovať, a zároveň ktoré budú pokrývať všetky náklady a generovať
zisk. Čím sú vyššie ceny výrobkov, tým ťažšie sa predávajú. Ale len
ziskové firmy môžu platiť dane do štátneho rozpočtu, generovať rast
HDP a vytvárať pracovné miesta.
Výrobcovia sa preto snažia optimalizovať všetky náklady a plniť
pritom všetky svoje povinnosti. Musia mať preto pod kontrolou aj
náklady na zber a recykláciu odpadu zo svojich výrobkov. Preto,
tak ako majú právo zvoliť si napríklad svojich dodávateľov pre
potreby výroby, s cieľom zefektívniť ju, musia mať právo ovplyvňovať
výšku nákladov na zber a recykláciu odpadu z vlastných výrobkov. A
preto musia mať právo rozhodnúť sa, akým spôsobom a prostredníctvom
koho budú plniť svoje povinnosti v oblasti zberu a recyklácie
elektroodpadu. Z týchto dôvodov európska smernica umožňuje
výrobcom zvoliť si, akým spôsobom si budú plniť svoje povinnosti voči
životnému prostrediu – či si ich budú plniť kolektívne alebo
individuálne.
Bariéry a príležitosti uplatňovania
rozšírenej zodpovednosti výrobcu na Slovensku
Elektrozariadenia sú skvelým príkladom efektívnosti uplatňovania
rozšírenej zodpovednosti. Pretože vyradené zariadenia nemožno
zneškodniť spolu s komunálnym odpadom, museli výrobcovia v celej EÚ s
ohľadom na ambiciózne ciele smernice OEEZ v relatívne krátkom čase
zmeniť alebo vybudovať novú infraštruktúru nakladania s
elektroodpadom.
Na Slovensku je predaj elektrospotrebičov a elektroniky oveľa
nižší ako vo vyspelých krajinách, čo súvisí s nižšou kúpyschopnosťou
obyvateľstva. Slovenskí spotrebitelia sa snažia, aby im nové
spotrebiče slúžili čo najdlhšie a do zberu ich vyraďujú po dlhšom
čase v porovnaní s vyspelými krajinami. Doterajšie ciele zberu
elektroodpadu vyplývajúce zo smerníc EÚ (vyzbierať minimálne 4
kg/obyvateľa za rok) sú však rovnaké pre každú členskú krajinu EÚ a
Slovensko ich plní.
Dnešné výsledky v zbere a recyklácii elektroodpadu by
však mohli byť ešte lepšie, keby boli včas odstránené mnohé
legislatívne nedostatky, na ktoré výrobcovia dlhodobo upozorňujú.
Napríklad od počiatku svojej zodpovednosti za zber a recykláciu
elektroodpadu (od roku 2005) sa výrobcovia snažili presadiť povinnosť
pre všetky predajne, aby realizovali dnes veľmi populárny spätný
odber starých spotrebičov. Podarilo sa to s účinnosťou až od roku
2009. Napriek tomu výrobcovia vybudovali spätný odber v predajniach
ešte pred rokom 2009 a presvedčili mnohé predajne, aby spätný odber
realizovali dobrovoľne.
V budovaní spätného odberu sú však dnes ešte mnohé rezervy,
na ktoré výrobcovia a ich kolektívne organizácie neustále poukazujú.
Základom je odstránenie administratívnych prekážok, ktoré dnes
distribútorom bránia riadne vykonávať spätný odber. Treba tiež
umožniť vykonávať zber drobného elektroodpadu aj neprofesionálnym
subjektom, akými sú napríklad školy či úrady, tak ako je to bežné v
ostatných krajinách.
Dodnes nie je dostatočne riešená ani problematika tzv.
„freeriders“ - výrobcov obchádzajúcich plnenie
svojich povinností najmä nefinancovaním „svojho“ podielu
odpadu.
Predchádzajúce vlády neporozumeli stratégii rozšírenej
zodpovednosti výrobcu. Naďalej uplatňujú dnes už zastaranú koncepciu
„znečisťovateľ platí“, ktorú navyše aj nesprávne
aplikujú. Z toho vyplýva nedostatočná podpora výrobcov
elektrozariadení v mnohých praktických otázkach a výrobcovia nemajú
takmer žiadne právomoci, aby mohli svoju zodpovednosť vykonávať.
Jeden príklad za všetky: výrobcovia v SR nemajú zaručený prístup k
svojmu podielu elektroodpadu a nemôžu kontrolovať a ovplyvňovať jeho
materiálový tok. Za množstvo a kvalitu jeho spracovania sú však
zodpovední jedine oni, a to v celej EÚ.
Zákaz vývozu nebezpečného odpadu stále uzákonený v slovenskej
legislatíve porušuje pravidlo voľného pohybu odpadu v rámci EÚ.
Posilňuje navyše exkluzívne postavenie slovenských spracovateľov,
ktoré ich nenúti správať sa trhovo, čím logicky strácajú krok so
zahraničnými spracovateľmi v rozvoji a zefektívňovaní recyklácie. Tým
sa nezdravo a na úkor sektora elektropriemyslu posilňuje postavenie
spracovateľského odvetvia priemyslu.
Obrovský priestor je aj v určení pravidiel pre činnosť
samotných kolektívnych organizácií a v zamedzení obchodovaniu s
elektroodpadom pre subjekty, ktoré zaň nenesú zodpovednosť.
Treba tiež zvýšiť dohľad orgánov štátnej správy, a to nielen
v oblasti životného prostredia.
Na záver
Slovensko vďaka výrobcom a ich kolektívnym organizáciám dnes plní
ciele zberu stanovené európskymi smernicami a zlepšil sa tiež zber v
obciach a mestách. A to aj napriek prekážkam, ktoré musia výrobcovia
zdolávať.
Rozšírená zodpovednosť výrobcov je na svete viac ako 20 rokov. Je
preto čas dôsledne ju uplatniť aj na Slovensku. Vychádza z európskych
smerníc, z netransponovania ktorých nám hrozia len sankcie.
Ciele zberu a recyklácie budú v celej EÚ čoraz prísnejšie, preto
treba aj pre slovenských výrobcov a dovozcov vytvoriť také podmienky,
aby Slovensko mohlo ciele stanovené EÚ plniť aj v budúcnosti.
EKOLAMP SLOVAKIA, ELEKOS a ENVIDOM -
kolektívne organizácie výrobcov a dovozcov elektrozariadení, ktoré na
Slovensku zabezpečujú zber a recykláciu elektroodpadu z domácností
pre mnohé významné národné a nadnárodné firmy.
© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.