Odpad alebo tovar?

Ambíciou predchádzajúceho článku bolo poukázať na problém používania rovnakých termínov, ktoré sú však v odbornej verejnosti rôzne chápané a vysvetľované. Výsledkom bolo konštatovanie, že by sa nám zišlo akési odpadárske „esperanto“ – teda, aby sme všetci jednoznačne chápali a rozumeli, čo sa skrýva pod pojmami ako ODPAD – TOVAR – SUROVINA – KOMUNÁLNY ODPAD – MSW atď.

Nedávna debata o zákaze výkupu kovových odpadov, ako aj názory odborníkov v polemike k tejto otázke, či diskusná relácia medzi bývalým a súčasným ministrom životného prostredia len potvrdila, že táto téma je aj po roku stále aktuálna. Podobne článok o úrovni recyklácie v SR a štatistickom vykazovaní odpadov znovu poukázal na rozdielne chápanie pojmov komunálny odpad, či domový odpad, u nás a v EUROSTAT-e. Zdá sa teda, že mnohí z nás ešte stále nerozumieme základným odpadárskym termínom a vyvodzujeme potom „katastrofálne“ závery.

Odborná definícia odpadu

Na úvod niekoľko postrehov z nedávno zverejneného rakúskeho dokumentu „Federal Waste Management Plan 2011“ (Bundesministerium fur Land- und Forstwirtschaft, Umwelt und Wasserwirtschaft, Wien 2011). Hneď v úvodnej kapitole – „The Definition of Waste“ sa pomerne podrobne venujú výkladu základných pojmov z legislatívy EU aj rakúskej praxe:

„Definícia pojmu ODPAD je základným predpokladom pre charakterizáciu odpadového hospodárstva. Konečné rozhodnutie, či daná vec je odpadom, nie je možné generalizovať, ale musí sa postupovať individuálne – prípad od prípadu – a musí sa opierať o preskúmanie všetkých faktov. Skutočnosť, že už nemám žiadny finančný prospech z daného predmetu alebo materiálu, je síce príznakom toho, že daný predmet alebo materiál sa v subjektívnom pohľade stal pre mňa odpadom. Aj keď naďalej tento predmet alebo materiál môže mať svoju ekonomickú hodnotu. Železný odpad musí byť považovaný za odpad až do tej doby, pokiaľ je skutočne fyzicky recyklovaný, t.j. do procesu spracovania do nových výrobkov.“

Z tohto pohľadu je teda otázka železného odpadu (aj toho z domácnosti) jasná – ide o odpad a pri nakladaní s ním sa musí postupovať podľa zákona o odpadoch.

Komplikovanejšia je ale druhá časť problému – ekonomická hodnota tohto odpadu. Nadväzujúc na text spred roka treba uviesť, že environmentálny pohľad na odpad nereflektuje jeho ekonomickú hodnotu, čomu sa sústredí pozornosť v ďalšej časti príspevku.

Aj odborné definície odpadu sa po svete líšia. Štáty EU27 prijali svoju vlastnú definíciu odpadu, zakotvenú v smernici 2008/98/EC, ktorá nahrádza smernice 2006/12/EC, 91/689/EEC, 75/442/EEC a 75/439/EEC. O tom že táto smernica od decembra 2010 spôsobila vrásky nejednému odpadárovi po celej EU, svedčí aj nedávne zverejnenie tzv. „kuchárky“. V júni 2012 bol totiž konečne vydaný dokument (Guidance on the interpretation of key provisions of Directive 2008/98/EC on waste), ktorý v stručnosti vykladá základne pojmy a definície smernice 2008/98/ES.

V kapitole 1.1.4 tohto dokumentu sa uvádza, že článok 7 rámcovej smernice o odpadoch objasňuje, že nie každá látka alebo predmet, ktoré sú vymenované v katalógu odpadov (2000/532/ES), sú automaticky odpadom. Odpadom sa stávajú len vtedy, ak je splnená definícia „akákoľvek látka alebo predmet, ktorého sa držiteľ zbavuje, alebo má úmysel sa zbaviť, alebo musí odstrániť“. Zbaviť sa možno vedome/zámerne zo strany majiteľa, alebo neúmyselne/nedobrovoľne/náhodne, alebo dokonca sa to môže stať s vedomím alebo aj bez vedomia majiteľa. "Pojem odpad v zmysle článku 1 smernice Rady 75/442 a článku 1 smernice Rady 78/319 nemožno chápať tak, že vylučuje látky alebo predmety, ktoré je možné hospodársky znovu využiť" (Vessoso / Zanetti Joined Cases, § 9, ESD)

Trochu „úsmevne“ však potom článok 1.4.2 tohto dokumentu ohľadom predchádzania vzniku odpadov uvádza, že aj keď je prevencia na vrchole waste management hierarchy “technicky vzaté prevencia nie je súčasťou odpadového hospodárstva“.

Na druhej strane je potrebné si uvedomiť, že samotný proces „odstránenia či opätovného použitia“ (disposal or recovery) ešte neznamená, že daná vec je odpadom. Aj ESD pripúšťa, že odstránenie alebo opätovného použitie je indikátorom úmyslu zbaviť sa (discard), ale nie je ešte dôkazom, že daná vec je odpadom. Definujúcim prvkom odpadu nie je samotný proces alebo technológia spracovania. Tým je práve negatívny účinok danej veci na životné prostredie, alebo zdravie ľudí ešte pred samotným spracovaním. Teda nejaká vec je odpadom vtedy, ak nejaké ďalšie spracovanie je potrebné alebo nutné za účelom zaručenia verejného zdravia alebo ochrany životného prostredia.

Podobne možno chápať aj prechod z odpadu späť do produktu: nie je to len striktne chápaná technická operácia, ale kombinácia „fyziky“ a úmyslu. Pokiaľ nejaký materiál je vhodný na použitie ako druhotná surovina a nie je tam žiadny úmysel alebo povinnosť sa ho zbaviť, tak ide o produkt a nie o odpad. Podmienkou tohto „vyradenia“ z definície odpadu nie je samotný proces „regenerácie“, ale jeho výsledok: vec (materiál) môže byť bezpečne používaná alebo ďalej spracovaná bez poškodzovania zdravia či životného prostredia.

„Starý“ textil

O tom, že problematika definície odpadu je mimoriadne zložitá, svedčí napríklad aj problém so starým textilom, ako naň poukazuje britská DEFRA (Maximising Reuse and Recycling of UK Clothing and Textiles, 2009). Použité odevy, získane podomovým zberom od dverí k dverám, resp. odovzdané v charitatívnych obchodoch, nie sú považované za odpad, aj keď pôvodný majiteľ prejavil „vôľu sa ich zbaviť“, alebo odovzdal ich za účelom ďalšieho použitia.

Agentúra životného prostredia vo veci „second-hand“ textilu uviedla, že odevy nie sú odpadom, ak sú použiteľné na ďalšie odievanie a sú vyvážané za účelom predaja (zisku). V tomto zmysle aj informovala Komisia, že „keď použité oblečenie niekto odovzdá do zberu charitatívnej banky s úmyslom, že má byť použité na pôvodne zamýšľaný účel ako oblečenie, potom nepodlieha definícií odpadu v zmysle uvedenej smernice“. Naopak, použité textílie odovzdané na iný účel (na čistenie alebo na vlákna) už podliehajú definícií odpadu. Kľúčovým problémom sa zdá byť, či textílie sú darované v presvedčení, že majú byť znovu použité. Zmätok nastáva aj kvôli nezhodám medzi environmentálnymi agentúrami rôznych krajín.

Jadrový odpad

Absolútnou ukážkou nedostatočnosti aktuálnej definície pojmu odpad v EU legislatíve je potom tzv. jadrový odpad = vyhoreté palivo z jadrových elektrárni. Uránové palivo, ktoré sa dnes používa po celom svete, má životnosť podľa typu reaktora od 1 roka (CANDU) po 6 rokov (PWR, BWR). Po vytiahnutí z aktívnej zóny je označované ako „vyhoreté“ a následný systém nakladania s ním sa popisuje ako proces s jadrovým „odpadom“.

Tento odpad obsahuje 95-99 % nevyužitého uránu, ktorý sa po prepracovaní (napr. vo Francúzsku) môže znovu cyklicky použiť a pritom každý kilogram uránu vyrobí 3 500 000 kWh elektrickej energie. A námietka, že jadrový odpad ale nepatrí pod juridiskciu klasických odpadárskych zákonov, je absolútne irelevantná.

Vedľajšie energetické produkty

Podobne príklady by sme našli napr. pri tzv. vedľajších energetických produktoch alebo časti stavebných odpadov (napr. výkopovej zemine). Je potom trochu paradoxné, že už smernica 2008/98/ES zaviedla nové pojmy ako vedľajší produkt či stav konca odpadu (End of Waste - EoW), ktoré sme ešte stále nedokázali poriadne implementovať do slovenskej legislatívy. Ba čo viac – Komisia musela v júni 2012 vydať spomínané vysvetlivky, čo ktorým pojmom myslela, nakoľko ani v ostatných krajinách EU27 odborná verejnosť príliš tieto termíny neprijala a nepochopila.

Okrem toho sú postupy pre koniec odpadu typu železný šrot, či odpadový papier, tak zložité, že vyvolávajú v odbornej verejnosti odmietavé stanoviska pre ich komplikovanosť a nerealizovateľnosť v praxi. Búrlivej reakcii pri stanovení EoW pre bioodpady sa venoval aj článok na odpady-portal.sk. Spojené štáty majú vlastnú definíciu odpadu, podobne aj Japonsko, či ďalšie rozvinuté ázijské a juhoamerické krajiny, ktoré sa od tej únijnej dosť líšia. Napr. Zero Waste America definuje odpad ako „zdroj (resource), ktorý nie je bezpečne recyklovateľný späť do životného prostredia alebo na trh“.

Toto znenie je celkom inteligentné vyjadrenie základnej myšlienky, ktorá môže byť ďalej rozvinutá v zmysle európskych pojmových zvyklosti (zneškodniť/zhodnotiť): „Odpadom je akákoľvek vec alebo materiál, predtým ako bola bezpečne uložená alebo opätovne využitá za dodržania legislatívnych podmienok.“

Aj keď pre Slovensko, ako člena EU27, je definícia odpadu v smernici 2008/98/EC záväzná, nemala by byť chápaná ako absolútna a jediná správna verzia. Európa nie je „pupok sveta“. Začiatkom júna tohto roku reagoval čínsky denník Žen-min ž'-pao na uvalenie cla na čínske solárne výrobky dovážané do EU takto: „Európa si asi neuvedomuje, že jej globálna moc mizne. Upadajúca Európa musí pochopiť, že sa už ďalej nemôže vyvyšovať nad ostatné krajiny sveta. Časy sa menia, veľmoci rastú aj padajú. A napriek tomu sa stále nezmenilo hlboko zakorenené naduté správanie istých Európanov...“

Aj v tomto kontexte by sme preto mali viac sledovať návrhy a skúsenosti ostatných krajín sveta a neupierať sa dogmaticky na to, čo sa upečie v EK a odhlasuje v EP. Diera do neba neleží rovno nad Bruselom...

Ekonomická definícia odpadu

Okrem predchádzajúcej odbornej definície pojmu odpad, ktorá je základom waste managementu v celej EU27, sa oveľa menej pracuje s ekonomickou definíciou pojmu odpad. Paradoxne aj napriek tomu, že celé odpadové hospodárstvo je s ekonomikou úzko späté a prepojené. To, že ekonomický aspekt odpadového hospodárstva nie je v hierarchii nakladania s odpadmi vôbec zohľadnený, je hlavnou príčinou doterajších problémov.

Jedna z mála ekonomických definícií na webe znie: „Odpadom je látka, pre ktorú neexistuje žiadny ekonomicky prijateľný spôsob získania druhotných surovín alebo energie z nej“. Podobne aj (Review of the Protection of the Environment Operations Act, Sydney 2003) uvádza nasledujúcu ekonomickú definíciu: „Odpad je definovaný ako záporná hodnota výrobku“.

V spomínanom výklade pojmov a definície EK k novej smernici 2008/98/ES sa v článku 1.1.2.1 – „Key term discard“ uvádza nasledovne:

• Zbaviť sa možno veci, ktorá má kladnú, neutrálnu alebo zápornú trhovú hodnotu.

• Z hľadiska definície odpadu nie je rozdiel či je odpad predaný alebo nie.

Už z týchto rozdielnych definícií je zrejmé, že na jednu a tú istú vec môžeme mať dva odlišné pohľady – napríklad vyradený kotol na uhlie z rodinného domu je pre majiteľa odpadom, ktorého likvidácia ho bude stáť peniaze. Ale v okamihu ekonomického pohľadu na tento starý kotol sa náklady zmenia na výnosy pri odvoze do výkupne šrotu. Tento pohľad platí pre absolútnu väčšinu tzv. „druhotných surovín“, t.j. odpadov, ktoré majú kladnú ekonomickú hodnotu.

Na rozdiel od odpadárskej definície tak z ekonomického pohľadu odpadom vlastne nie sú. Až v poslednej dobe sme svedkami kostrbatého definovania pojmov ako End of Waste či By-Product. Treba pripomenúť, že ani slovenská ani európska odpadárska legislatíva nepozná termín druhotná surovina.

Podobný pohľad na definíciu odpadu prináša aj Carlos da Silva Campos v článku Waste, Product and By-product in EU Waste Law (ENVIRONMENTAL LAW NETWORK INTERNATIONAL). Rozdiel medzi odpadom a výrobkom sa zdá by jednoduchý, ak vyplýva len z individuálneho pohľadu. Ale otázka "odpadu" vždy predstavuje viac než len osobný pohľad. Čo je pre jedného človeka odpadom, to je pre iného človeka „pokladom“.

V minulosti bola za odpad považovaná každá opustená vec – Res delelictae. V dnešnej dobe už ale môže byť každý odpad posúdený z ekonomického hľadiska: má kladnú alebo zápornú hodnotu. V prípade, že odpad je recyklovateľný alebo použiteľný ako palivo, môže mať tak kladnú ekonomickú hodnotu. Z recyklačného hľadiska recyklovateľný odpad je "druhotná surovina", s ktorou existuje rozvinutý trh, s vlastnou ponukou a dopytom. Odpadový trh je v súčasnej dobe komplexnou realitou s mnohými ďalšími subjektmi, ako sú pôvodcovia odpadov, zberači, prepravci a spracovatelia. Stačí zagugliť a hľadať na webe napríklad termín „Commodity Markets for Waste Materials“.

Preto aj odpad je z ekonomického hľadiska "výrobok resp. tovar". Dokonca aj vyradené predmety sú považované za predmety obchodu. Rozdiel medzi odpadom a výrobkom preto nemožno zakladať na ekonomických kritériách. Na druhej strane je logické, že za tovar/odpad zo zápornou hodnotu musí pôvodný držiteľ/vlastník pri jeho zbavení sa niekomu zaplatiť. A naopak – tovar/odpad s kladnou hodnotou môžem inému predať.

Výkup či vyvlastnenie kovového odpadu?

Poukázané bolo na zložitosť definície a pojmov okolo termínu odpad, či surovina. Z hľadiska aktuálneho problému – otázky zákazu výkupu železného odpadu od občanov – je teda jasné, že ide o odpad a podlieha odpadárskej legislatíve.

Existuje viacero rozhodnutí ESD, ktoré otázku železného šrotu riešia ako odpad. Otáznou ostáva však forma nakladania s týmto odpadom – bezplatné odovzdanie na zbernom dvore, ako to navrhujú samosprávy.

Ako vyplýva z výkladu EK k smernici 2008/98/EC z júna 2012, odpad môže mať zápornú aj kladnú ekonomickú hodnotu, jeho majiteľ za odpad platí, alebo ho predáva (čl. 1.1.2.1). Občan ako pôvodca odpadu až do jeho odovzdania na určené miesto je jeho vlastníkom. A teda má právo rozhodnúť, ako s nim bude nakladať (samozrejme v zmysle predpisov) a nesie aj za to zodpovednosť (vlastníctvo zaväzuje).

Z tohto pohľadu je teda zarážajúce, že časť odbornej verejnosti považuje za správne, aby zákonom bolo obmedzené vlastníctvo t.j. aby občan bol povinný bezodplatne odovzdať niečo, čo je jeho osobným vlastníctvom a má kladnú ekonomickú hodnotu. História nas učí, že aj zodpovednejšie osoby sa môžu mýliť – „Prezident Ivan Gašparovič si myslí, že zákon o jednorazových mimoriadnych opatreniach na rýchlejšiu dostavbu diaľnic nie je v rozpore s ústavou. Myslí si však, že spoločný záujem pri výstavbe diaľnic je veľmi silný a verejný záujem, ak je to záujem všetkých, má prednosť pred súkromným vlastníctvom. Rešpektované musí byť aj ústavné vlastnícke právo jednotlivcov, pripomenul zároveň.“ (SITA 17.XII.2007). Ako to dopadlo s týmto zákonom? Ústavný súd ho zrušil, respektíve obmedzil.

O zaujímavom prípade z nemeckej justície nedávno referoval časopis RECYCLING magazin. Za krádež bol odsúdený istý človek, ktorý pri vynášani svojho smetia objavil v spoločnej popolnici aj vyhodený obraz suseda – akademického maliara. Tento si zobral a zavesil vo svojej obývačke, na čo ho sused zažaloval za krádež majetku.

Pri následnom procese sa nový majiteľ obrazu obhajoval tým, že pôvodný vlastník tento obraz považoval za odpad a chcel sa ho zbaviť, čo preukázal tým, že ho vyhodil do popolnice. V tom mu dal súd za pravdu, ale poukázal na to, že aj odpad môže mať kladnú ekonomickú hodnotu a prisvojením obrazu vlastne „okradol“ obec, ktorá je zodpovedná na zakladnie s komunálnym odpadom.

V okamihu „zbavenia sa“, t.j. keď občan uloží svoj odpad do zbernej nádoby alebo obcou vyhradené miesto, stáva sa tento komunálny odpad vlastníctvom obce. Obec je zodpovedná za nakladanie s komunálnymi odpadmi na svojom územi (§39 zákona o odpadoch), znáša všetky náklady, či výnosy z jeho zneškodnenia alebo zhodnotenia.

V týchto intenciách bude zrejme zaujímavé, ako sa postavia slovenské orgány činné v trestnom konaní k prípadnej žalobe od občanov na obec z „krádeže“ kovového odpadu. Je totiž zrejmé, že obec, ktorá takto bezodplatne získa kovový odpad, ho následne odovzdá za úplatu konečnému spracovateľovi, čím sa obohatí na úkor svojich občanov. Či sa to bude klasifikovať ako „krádež úžitku“ (furtum usus), alebo to pôjde pod plaštikom klasického vyvlastnenia majetku, je len otázkou právnických kľučiek.

Nakoniec nedávno istá starostka verejne prezentovala, že komunálny odpad z obce vyváža vlastným zberovým vozidlom na tú skládku v okolí, ktorá jej aktuálne ponúkne najnižšiu cenu za zneškodnenie. Ak takto „trhovo“ koná samospráva, prečo by nemohol tiež každý občan predať svoj odpad za najlepšiu cenu tomu výkupcovi, ktorý ponúkne najlepšie podmienky?

K argumentu, že časť vykupovaného kovového odpadu na Slovensku pochádza z krádeží, možno pristupovať len s udivujúcim úsmevom. Že polícia, prokuratúra a súdy si nedokážu poradiť s malým percentom zlodejov a následky prenášajú na celé obyvateľstvo, to je opäť dôkazom zlyhania inštitúcií a návratom k filozofii kolektívnej viny. Bezmocnosť mocných. Pritom riešením podobného problému môže byť príklad zo Spojeného kráľovstva.

Základné fakty z dokumentu The Offence of Buying Scrap Metal for Cash (XII.2012):

• Legislatíva zavádza nový trestný čin, ktorým je výkup kovového šrotu za hotovosť, zároveň sprisňuje sadzby za doterajšie priestupky spojené s výkupom šrotu. Taktiež umožňuje polícií vstupovať na akékoľvek miesto kde je potrebné overiť, či tento zákon je rešpektovaný.

• Prvoradou požiadavku je, aby všetky finančné transakcie spojené s výkupom šrotu boli ľahko vysledovateľné a bolo možne vykonať aj 2 ročný spätný audit. Všetky transakcie preto musia byť elektronickým prevodom finančných prostiredkov na účet, ktorým je možné identifikovať platcu aj príjemcu.

• Výkupcovia kovového šrotu sú povinní zaznamenávať každú operáciu a poskytnúť kontrolným orgánom podrobnosti o transakcií každého záznamu, z ktorého je jasné, kto je príjemcom platby. Záznamy, ktoré nie sú schopné preukázať transakciu a ako bola platba vykonaná budú považované za neúplné a naplňajú podstatu trestného činu.

• Ak výkupca šrotu vyplatí hotovosť v rozpore so spomínanými podmienkami tohto zákona, dopustí sa trestného činu každá z nasledujúcich osôb: výkupca šrotu + osoba, ktorá vyplatila hotovosť za šrot + manažer, ktorý nedokáže prijať primerané opatrenia aby sa zabránilo týmto priestupkom vo svojej prevádzke.

Záver

Je paradoxné, že dnes akejkoľvek banke či finančnej skupine „stačia dva doklady totožnosti“ a každý dostane relatívne vysokú sumu peňazí „ihneď a na čokoľvek“. A pritom polícia, prokuratúra, či súdy, nedokážu na základe podobných dokladov vypátrať, usvedčiť a odsúdiť malého zlodeja poklopov. Ak nedokážu slovenské orgány činné v trestnom konaní aplikovať ani skúsenosti a postupy z Veľkej Británie, natíska sa otázka, či patrí vôbec Slovensko už medzi kultúrne a demokratické krajiny. A je tiež otázne, kto spôsobuje väčšiu škodu – zlodeji kovov či nezodpovedné finančné skupiny, ktoré sa spoliehajú, že ich úverové straty nakoniec sanuje nejaký EURO-val?

Ostáva len dúfať, že tento precedens si neosvojí aj minister vnútra pre riešenie ďalšej problematiky: lúpežných prepadnutí, či krádeží hotovosti a celoživotných úspor u dôchodcov a osamelých ľudí. Logicky totiž potom môžeme očakávať ďalší nový zákon, ktorý zakáže mať doma hotovosť. Všetky svoje hotovostné finančné prostriedky budú musieť občania (za mierny poplatok) zveriť do „bezpečnej“ úschovy nejakej určenej banke.

Úvahy

Zopár filozofických úvah na záver. História ľudstva potvrdzuje, že celý materiálny svet sa riadi presnými matematickými – fyzikálnymi či chemickými zákonmi. Mnohé ľudstvo už objavilo a niektoré aj pochopilo. Biologický svet živých organizmov sa zrejme riadi zákonitosťami, ktoré sa postupne„evolucujú“ t.j. opakujú, prispôsobujú, ale aj s časom (náhodne?) menia.

Ľudská spoločnosť sa však riadi len zvyklosťami, ktoré sme si až na určitom stupni civilizácie premenovali na „zákony“. Ako však upozornil Julius von Kirchmann (nemecký právnik, filozof a politik), zatiaľ čo matematické zákony sú platné absolútne a časovo nemenné, sociálne „zákony“ sú vždy len presadením záujmov aktuálnej vládnucej moci.

V roku 1848 predniesol uviedol – „Drei berichtigende Worte des Gesetzgebers, und ganze Bibliotheken werden zu Makulatur“ – „stačí, aby zákonodarca pozmenil len tri slová a celé zbierky zákonov sa zmenia na kopu odpadového papiera.“

© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.