O bioplastoch sa často hovorí ako o ekologickej alternatíve k bežným plastom vyrobeným z ropy. Nová štúdia výskumníkov z Univerzity v Bonne však naznačuje, že prechod na plasty na rastlinnej báze by mohol mať na životné prostredie horší dopad, ako sa očakávalo.
Bioplasty = žiadne skleníkové plyny?
V súčasnosti sa plasty vyrábajú predovšetkým z ropy. Tento postup však v poslednom čase podlieha ostrej kritike, jednak kvôli obavám o vyčerpanie zásob fosílnych zdrojov, a tiež kvôli tomu, ako plasty prispievajú ku klimatickým zmenám.
Uhlík, ktorý sa nachádza vo fosílnych zdrojoch, sa rozkladaním a pálením uvoľňuje do atmosféry, čím prispieva k vzniku skleníkového efektu. Celosvetovo takto do ovzdušia prenikne štyristo metrických ton oxidu uhličitého ročne. Podľa predpokladov budú v roku 2050 plasty stáť za pätnástimi percentami emisií oxidu uhličitého.
Bioplasty sú na druhej strane v zásade klimaticky neutrálne, pretože sa vyrábajú z obnoviteľných zdrojov – najčastejšie zo surovín ako sú kukurica, pšenica alebo cukrová trstina. Výhoda bioplastov má byť teda v tom, že pri ich výrobe nedochádza k uvoľňovaniu oxidu uhličitého do ovzdušia.
Práve naopak, už spomínané rastliny oxid uhličitý pohlcujú, čo má kompenzovať množstvo tohto plynu, ktoré sa uvoľní na konci životnosti bioplastového výrobku. Logicky z toho vyplýva, že bioplasty majú nulovú bilanciu skleníkových plynov a preto ich odborníci aj široká verejnosť považujú za ekologickú alternatívu.
Zmení sa využitie pôdy
Vedci z Bonnu však dospeli k záveru, že zvýšenie spotreby bioplastov v najbližších rokoch pravdepodobne bude mať za následok zvýšenie emisií skleníkových plynov. Keďže bioplasty sa vyrábajú z rastlín, ktoré sa pestujú na poliach, v mnohých častiach sveta bude potrebné získať ornú pôdu na úkor lesa.
„Výroba bioplastov vo veľkých množstvách by zmenila svetové využitie pôdy,“ vysvetľuje Dr. Neus Escobarová z Univerzity v Bonne. „To by mohlo potenciálne viesť k zvýšeniu premeny lesných plôch na ornú pôdu. Lesy však pohlcujú podstatne viac oxidu uhličitého ako kukurica alebo cukrová trstina, už len kvôli tomu, že stromy sú podstatne väčšie.“
Hoci by sa mohlo zdať, že ide len o teoretickú špekuláciu, rovnaký problém sa ukázal reálny v súvislosti s biopalivami. Rastúci dopyt po „zelených“ zdrojoch energie má za následok masívne odlesňovanie napríklad v niektorých krajinách tropických oblastí.
Escobarová a jej kolegovia Salwa Haddad, Jan Börner a Wolfgang Britz simulovali účinky zvýšeného dopytu po bioplastoch v krajinách s najväčšou výrobou. Používali počítačový model, ktorý už bol použitý na výskum dopadu biopalív na ekonomiku. Model je založený na databáze, ktorá zobrazuje celú svetovú ekonomiku.
„Pre účely experimentu sme predpokladali, že bioplasty budú tvoriť 5% z celkovej spotreby plastov v Európe, Číne, Brazílii a USA,“ vysvetľuje. „Porovnávali sme dva rôzne scenáre: daň z obyčajných plastov a dotáciu na bioplasty.“
Výsledky ukázali, že keďže výroba plastov z ropy bude časom stále drahšia, dopyt po nich výrazne klesne. Celkove sa tak do ovzdušia ročne dostane o 0,08% menej skleníkových plynov.
Viac polí, menej lesov
V scenári, ktorý počíta s daňou z obyčajných plastov sa zväčšuje plocha poľnohospodárskej pôdy, zatiaľ čo veľkosť zalesnenej oblasti klesá o 0,17%. To má za následok preniknutie obrovského množstva oxidu uhličitého do ovzdušia.
„Bol by to jednorazový efekt, no napriek tomu by podľa našich výpočtov trvalo ďalších dvadsať rokov, kým by sa stav vykompenzoval úsporami skleníkových plynov dosiahnutými používaním bioplastov.“
Z toho vyplýva, že aby sa prechod na bioplasty oplatil, je potreba veľa času. Scenár, v ktorom by bioplasty podliehali dotáciám, by mal odlišný vplyv na svetovú ekonomiku, no v konečnom dôsledku by bola doba, po ktorej by sa bioplasty oplatili, rovnaká ako v prvom scenári.
Escobarová konštatuje, že spotreba bioplastov vyrobených z potravinárskych plodín vo veľkých množstvách sa nezdá byť účinnou stratégiou v boji proti klimatickým zmenám, keďže by spustila celú škálu negatívnych efektov, medzi ktoré patrí napríklad aj zdraženie potravín.
Vedkyňa ale zároveň podotýka, že stratégia by predsa mohla byť efektívna, keby sa na výrobu bioplastov používali iné zdroje biomasy, napríklad odpadové zvyšky plodín.
Úplne jasné nie je ani to, či bioplasty zmenšia množstvo odpadu v oceánoch. To, že sú založené na rastlinnej báze, neznamená, že sa v mori jednoducho rozložia. „Bio-PE a Bio-PET napríklad nie sú biologicky rozložiteľné, presne tak ako ich ekvivalenty vyrobené z ropy,“ dodáva Escobarová.
Vedci z Bonnu sa na záver štúdie zhodli, že ak chcú vlády jednotlivých štátov chrániť životné prostredie, mali by radšej zvoliť inú stratégiu ako prechod na bioplasty. Je podľa nich rozumnejšie dbať na to, aby sa plastov používalo menej a aby bolo zabezpečené, že sa naozaj recyklujú.
Štúdia vyšla vo vedeckom periodiku
Environmental Research Letters.
© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.