Súdny dvor EÚ sa vo svojom nedávnom rozsudku1 zaoberal otázkou, či je samotné predĺženie dĺžky skládkovania prostredníctvom zmeny integrovaného povolenia podstatnou zmenou.
Jedným z významných rozdielov pri vydávaní zmeny integrovaného povolenia je skutočnosť, či má zainteresovaná verejnosť možnosť účasti a následne postavenie účastníka, alebo nie. Táto skutočnosť závisí práve od toho, či ide o tzv. podstatnú zmenu.
Vnútroštátny spor v predmetnej veci sa týkal spoločnosti FCC Česká republika, s. r. o. (ďalej len „spoločnosť“), prevádzkovateľa skládky odpadov v mestskej časti Praha-Ďáblice, prevádzkovanej na základe povolenia vydaného v roku 2007 podľa zákona o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia (ďalej ako „zákon o integrovanej prevencii“) na strane jednej a mestskej časti Praha-Ďáblice a Spolek pro Ďáblice na strane druhej.
Povolenie na prevádzkovanie skládky bolo spoločnosti niekoľkokrát zmenené, okrem iného dvakrát na účely predĺženia obdobia skládkovania. Spoločnosť na konci roku 2015 požiadala Magistrát hlavného mesta Prahy, ktorý je príslušným orgánom, o tretí odklad plánovaného dátumu ukončenia prevádzky skládkovania, ktorému bolo vyhovené a dátum ukončenia skládkovania bol odložený do 31. decembra 2017.
Mestská časť Praha-Ďáblice spolu so Spolkom pro Ďáblice, ktorý je spolkom na ochranu životného prostredia, podali proti tomuto rozhodnutiu odvolanie na ministerstvo životného prostredia. Odvolanie bolo zamietnuté ako neprípustné.
Odvolatelia napadli zamietnuté rozhodnutie ministerstva životného prostredia na Mestskom súde v Prahe, ktorý napadnuté rozhodnutie zrušil z dôvodu, že predĺženie povolenia na skládkovanie považoval v zmysle § 2 písm. i) zákona o integrovanej prevencií za „podstatnú zmenu“.
V zmysle vyššie uvedeného ustanovenia je „podstatnou zmenou“ „zmena v užívaní, spôsobe prevádzky alebo rozsahu zariadenia, ktorá môže mať významné nepriaznivé účinky na ľudské zdravie alebo životné prostredie; za podstatnú zmenu sa vždy považuje:
1. zmena v užívaní, spôsobe prevádzky alebo rozsahu zariadenia, pokiaľ sama osebe dosahuje prahové hodnoty uvedené v prílohe č. 1 tohto zákona…“
Spoločnosť následne proti rozsudku Mestského súdu v Prahe podala kasačnú sťažnosť na Najvyšší správny súd ČR, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.
Vnútroštátny súd konštatoval, že podľa neho nič nebráni v tom, aby predĺženie prevádzky zariadenia mohlo predstavovať „podstatnú zmenu“, keďže môže mať nepriaznivé účinky na ľudské zdravie alebo životné prostredie. Vnútroštátny súd však tiež uviedol, že Súdny dvor EÚ sa doposiaľ nezaoberal výkladom pojmu „podstatná zmena“ v zmysle smernice a z tohto dôvodu sa rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálnu otázku:
„Má sa článok 3 bod 9 smernice 2010/75… vykladať v tom zmysle, že ‚podstatnou zmenou‘ zariadenia sa rozumie aj predĺženie obdobia skládkovania odpadu bez toho, aby sa súčasne zmenili maximálne schválené rozmery skládky alebo jej celková možná kapacita?“2
Podľa Súdneho dvora EÚ je potrebné úvodom uviesť, že článok 24 ods. 1 písm. a) smernice o priemyselných emisiách3 ukladá členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby sa dotknutej verejnosti poskytli včasné a účinné príležitosti zúčastniť sa na konaní o udelení povolenia, ktorému okrem „podstatných zmien“ podliehajú tiež skládky, ktoré sú určené na ukladanie viac ako 10 ton odpadu za deň alebo majú kapacitu presahujúcu 25 000 ton, medzi činnosti vymenované v prílohe I smernice. Článok 25 smernice o priemyselných emisiách tiež priznáva dotknutej verejnosti právo uplatniť súdny prostriedok nápravy, okrem iného aj proti tomuto povoleniu.
Súdny dvor EÚ ďalej konštatuje, že podľa článku 3 bodu 9 smernice o priemyselných emisiách je „podstatnou zmenou“ zariadenia „zmena v charaktere alebo činnosti alebo rozšírenie zariadenia alebo spaľovacieho zariadenia, spaľovne odpadov alebo zariadenia na spoluspaľovanie odpadov, ktorá môže mať významné nepriaznivé účinky na ľudské zdravie alebo životné prostredie“.
Takáto zmena sa zo samotného znenia článku musí kvalifikovať ako „podstatná“ pri splnení oboch podmienok, z ktorých prvá sa týka obsahu zmeny a druhá jej potenciálnych dôsledkov.
Súdny dvor EÚ ďalej pripomína, že aby bola zmena v zmysle smernice „podstatná“, nestačí, aby mala významné nepriaznivé účinky na ľudské zdravie alebo životné prostredie. Normotvorca Únie by v takomto prípade nespresňoval, že podstatnou zmenou je zmena v charaktere alebo činnosti alebo rozšírenie zariadenia.
V tomto prípade súd poukazuje na fakt, že samostatné predĺženie obdobia skládkovania nepredstavuje zmenu rozmerov zariadenia ani kapacity stanovenej v pôvodnom povolení, teda nie je „rozšírením“ zariadenia. Predĺženie obdobia skládkovania tiež nijako nemení činnosť ani charakter skládky, nakoľko článok 3 bod 9 smernice vymedzuje prvú podmienku týkajúcu sa obsahu podstatnej zmeny alternatívne ako „zmenu v charaktere alebo činnosti alebo rozšírenia zariadenia“.
Súdny dvor EÚ ďalej poznamenal, že v nijakom ustanovení smernice sa neuvádza obdobie prevádzkovania ako znak charakterizujúci činnosť zariadenia, ktorý by musel byť nevyhnutne obsiahnutý v povolení. Smernica tiež neukladá povinnosť stanovenia obdobia prevádzkovania pôvodným povolením, a preto ju nemožno vykladať v zmysle, že vyžaduje, aby samotné predĺženie bolo predmetom nového povoľovania.
V nadväznosti na vyššie uvedené Súdny dvor EÚ rozhodol, že v dôsledku toho, že samotné predĺženie obdobia skládkovania odpadu nie je ani zmenou v charaktere alebo činnosti, ani rozšírením zariadenia v zmysle článku 3 bodu 9 smernice, nie je potrebné ani skúmať, či je splnená druhá podmienka „podstatnej zmeny“, t. j. že táto zmena môže spôsobiť nepriaznivé účinky na ľudské zdravie alebo životné prostredie.
Súdny dvor EÚ o prejudiciálnej otázke rozhodol tak, že článok 3 bod 9 o priemyselných emisiách sa má vykladať v tom zmysle, že samotné predĺženie obdobia skládkovania odpadu bez toho, aby sa zmenili maximálne schválené rozmery zariadenia alebo jeho celková možná kapacita, nie je „podstatnou zmenou“ v zmysle tohto ustanovenia.
Toto rozhodnutie má významný vplyv aj na prax slovenských úradov, predovšetkým Slovenskej inšpekcie životného prostredia ako príslušného orgánu, keďže doposiaľ sa každá zmena posudzovala skôr prísne a bola viac-menej automaticky považovaná za podstatnú.
1 Rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-43/21, zo dňa 2. júna 2022, FCC Česká republika, s.r.o. proti Ministerstvu životního prostředí, Městské části Ďáblice, Spolku pro Ďáblice
2 Bod 28 Rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-43/21
3 Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2010/75/EÚ z 24. novembra 2010 o priemyselných emisiách (integrovaná prevencia a kontrola znečisťovania životného prostredia)
Šimon Kazda, právny asistent
Mag. Annamária Tóthová, partnerka
Eversheds Sutherland, advokátska kancelária, s.r.o.
© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.