Názor. Aj kvôli klimatickej kríze je potrebné znížiť výrobu plastov

Viacerí svetoví klimatológovia sa zhodli na tom, že nemôžeme prekročiť určitú mieru oteplenia. Pôvodne sa hovorilo o dvoch stupňoch, teraz sa hovorí o 1,5 °C. Prekročenie globálnej teploty o viac ako 2 °C by už mohlo byť nezvrátiteľné, narušilo by termoregulačné mechanizmy planéty, čo by v konečnom dôsledku znamenalo katastrofické scenáre pre existenciu ľudstva na Zemi.

Vo všeobecnosti je pre zníženie emisií skleníkových plynov dôležité zvýšiť cirkuláciu materiálov a produktov, podporovať rýchle a krátkodobé investície, výskum a zavádzanie inovatívnych technológii, ktoré napomôžu dosiahnutiu cieľa.

V šiestej hodnotiacej správe Medzivládneho panelu pre zmenu klímy (IPCC) z roku 2021 sa odhaduje, že existuje 67 % šanca, že globálne otepľovanie zostane v rozmedzí 1,5 °C predindustriálnej úrovne. Niektorí odborníci varujú, že nulové emisie CO₂ v roku 2050 nemusia stačiť na obmedzenie otepľovania na 1,5 °C, takže je potrebné urobiť ešte niečo naviac a tým by mala byť znížená spotreba primárnych materiálov.

Keď sa pozrieme na spotrebu materiálov, tak zistíme, že emisie zo sektora výroby materiálov (ťažba zdrojov a spracovanie surovín) tvoria v súčasnosti až 25 % celosvetových emisií. Najvyšší podiel v tomto sektore majú výroba hliníka, ocele, cementu a plastov, ktoré sú dokopy zodpovedné za 78 % emisií skleníkových plynov z tohto sektora.

Špecifickým materiálom, ktorého výroba z fosílnych surovín je uhlíkovo náročná, sú plasty. Doterajší scenár v globálnej produkcii plastov znamená každoročný nárast o 4 %. Takýto nárast výroby plastov by však odobral až 32 % z celkového rozpočtu IPCC pre stanovenú hranicu otepľovania o 1,5 °C. Z uvedeného dôvodu je snahou prijať opatrenia:

- na zlepšenie energetickej účinnosti a dekarbonizáciu výroby plastov,

- na zvýšenie globálnej miery recyklácie plastov na 60 %,

- na realizáciu čiastočného prechodu (cca 50 %) na suroviny z biologických zdrojov (predovšetkým z cukrovej trstiny a repy),

- na využitie technológii zachytávania, využívania a ukladania uhlíka (ďalej len „CCUS“) tak pri spracovaní ropy, ale aj pri spaľovaní plastového odpadu.

V súčasnosti však realizovateľnosť týchto opatrení ešte v sebe skrýva isté riziká. Najvyššie riziko z nich predstavujú CCUS technológie, ktoré sú technologicky a finančne veľmi náročné a ktoré nebudú môcť byť použité širokospektrálne.

Tiež prechod z fosílnych zdrojov pri výrobe plastov na suroviny z biologických zdrojov má svoje úskalia, pretože do hry vstupujú aj ďalšie faktory, ako je rozšírenie poľnohospodáskej pôdy na úkor prirodzených biotopov, zmena využívania pôdy z potravín na technické plodiny a možné zhoršenie hospodárenia s pôdou. Mechanická recyklácia plastov má svoje limity a nádejné technológie chemickej recyklácie ešte nie sú úplne preverené, hlavne z environmentálneho hľadiska.

© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.