Koniec mikroplastov v EÚ je potvrdený (PRÁVNY POHĽAD)

Súdny dvor Európskej únie („súd“) vydal 31. januára 2024 rozsudok, ktorým potvrdil zákaz uvádzania výrobkov z oxo-degradovateľných plastov na trh EÚ, v súlade so smernicou¹.

Podľa smernice, oxo-degradovateľné plasty sú plastové materiály spôsobujúce rozklad plastov na plastové mikrofragmenty (tzv. mikroplasty) na rozdiel od biodegradovateľných plastov, ktoré podliehajú úplnému rozkladu na oxid uhličitý, biomasu a vodu, ktoré možno zhodnotiť napr. kompostovaním.²

Spoločnosti Symphony Environmental Technologies plc a Symphony Environmental Ltd so sídlom v Británii („žalobkyne“) sa žalobou proti Európskemu parlamentu, Rade Európskej únie a Európskej komisii („inštitúcie“) domáhali náhrady škody, ktorú údajne utrpeli v dôsledku prijatia článku 5 smernice³ a s tým súvisiaceho zákazu uvádzať na trh výrobky z oxo-degradovateľných plastov.

Spoločnosti taktiež napádali bod 15 odôvodnenia smernice, podľa ktorého nie sú výrobky z oxo-degradovateľných plastov biologicky riadne rozložiteľné, a preto prispievajú k znečisťovaniu životného prostredia mikroplastmi. Ako uvádza bod 15 odôvodnenia smernice, tento druh plastov navyše nie je kompostovateľný, ovplyvňuje recykláciu bežných plastov a nemá preukázateľný prínos pre životné prostredie.

Žalobkyne zastávali názor, že inštitúcie prijatím článku 5 smernice porušili okrem iného všeobecnú zásadu proporcionality, všeobecnú zásadu rovnosti zaobchádzania, slobodu podnikania a slobodu usadiť sa.

Inštitúcie pri prijatí článku 5 smernice v spojení s bodom 15 odôvodnenia smernice podľa žalobkýň nemali k dispozícii vyčerpávajúce vedecké posúdenia rizík spojených s oxo-degradovateľnými plastmi, ich vplyvu a taktiež výhod a nevýhod týchto plastov. Súd však v tejto súvislosti uviedol, že inštitúcie mali počas legislatívneho procesu prijímania smernice k dispozícii dostatočne spoľahlivé a vierohodné informácie k pochopeniu všetkých vedeckých aspektov.

Súd ďalej s odkazmi na rôzne štúdie uviedol, že rozklad oxo-degradovateľných plastov prebieha rýchlejšie, tak ako uviedli žalobkyne, avšak ich zvyšky (t.j. mikroplasty) môžu zostať v životnom prostredí donekonečna, resp. dostatočne dlho na to, aby zapríčinili vážne poškodenie životného prostredia.

Oxo-degradovateľné plasty navyše nemôžu byť recyklované spolu s bežnými plastmi, nakoľko by to mohlo viesť k zhoršeniu kvality recyklovaných materiálov.

S ohľadom na uvedené štúdie mal súd za preukázané, že nekompostovateľnosť oxo-degradovateľných plastov v spojení s nemožnosťou ich biologickej rozložiteľnosti znamená, že mikroplasty sú ponechané voľne v životnom prostredí, pre ktoré nemajú žiaden preukázaný prínos, práve naopak, sú príčinou jeho vážneho poškodenia.

Vo vzťahu k jednotlivým žalobným dôvodom žalobkýň súd uviedol, že podstatou zásady proporcionality je, aby inštitúciami prijímané akty boli vhodné na dosiahnutie legitímnych cieľov a nešli nad rámec nevyhnutnosti, t.j. spôsobené obmedzenia nesmú byť neprimerané vo vzťahu k sledovaným cieľom.

Súd v tejto súvislosti zastal názor, že opatrenia zakazujúce uvádzanie výrobkov z oxo-degradovateľných plastov na trh EÚ sú vhodné na dosiahnutie cieľov smernice, ktorými je ochrana životného prostredia a ľudského zdravia. Všeobecná zásada proporcionality preto podľa súdu porušená nebola.

Zásada rovnosti zaobchádzania mala byť podľa žalobkýň porušená zakotvením zákazu uvádzania výrobkov z oxo-degradovateľných plastov na trh, avšak uvádzanie bežných plastov na trh zakázané nebolo.

Vzhľadom na štúdie, o ktoré sa opiera vydaný rozsudok, oxo-degradovateľné plasty sa síce rozkladajú rýchlejšie ako bežné plasty, avšak sú problematickejšie z hľadiska skleníkových plynov, recyklácie a prítomnosti mikroplastov. Tieto druhy plastov sa podľa súdu nenachádzajú v porovnateľnej situácii, a preto zásada rovnosti zaobchádzania porušená nebola.

K údajnému obmedzeniu slobody podnikania žalobkýň a ich právu usadiť sa súd uviedol, že zákaz uvedený v článku 5 smernice nezasahuje do podstaty slobody podnikania, nakoľko tento zákaz sa vzťahuje len na uvádzanie dotknutých výrobkov na trh, nie ich výroby. Žalobkyne majú teda stále možnosť vyrábať výrobky z oxo-degradovateľných plastov aj na území EÚ a následne ich uvádzať na trh v tretích krajinách.

Súd zamietol žalobu v celom rozsahu, t.j. žalobkyniam nepriznal právo na náhradu škody od inštitúcií, nakoľko nepreukázali existenciu dostatočne závažného porušenia právnej normy. Súd ich navyše zaviazal povinnosťou nahradiť trovy konania. Žalobkyne majú právo sa v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozsudku odvolať. Odvolanie proti rozsudku však nemá odkladný účinok.

© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.