Slová ministra nemajú kontakt s realitou.
Výpočet oblastí, v ktorých sa v rezorte životného prostredia stihlo za ostatné roky rozložiť fungovanie štátu, je nemenej dlhý ako v rezorte kultúry či zahraničia. Začať by sa dalo personálnym vypitvaním ministerstva, otcom a synom v jeho vedení, a pokračovať od oblasti k oblasti.
Exemplárnym príkladom sa stali národné parky. Najexemplárnejším pytliak v čele TANAP-u. Esencia.
Deštrukčná sila najnovšie cieli na triedený zber odpadu a rozšírenú zodpovednosť výrobcov. Segment odpadového hospodárstva, ktorý dnes funguje dobre. V oblastiach, ktoré spadajú pod rozšírenú zodpovednosť výrobcov, napríklad odpadoch z obalov či elektroodpade, Slovensko plní stále rastúce recyklačné ciele. Niektoré i v predstihu.
Naopak tam, kde rozšírená zodpovednosť nie je, výsledky pokrivkávajú. Obce majú po novom zaisťovať triedenie textilu, ale pre vyzbieraný materiál chýbajú koncovky. Pri bioodpade ministerstvo zas hovorí, že nemá ani len dáta na to, aby štát vedel vyhodnotiť, či plní ciele. Pri zmesovom komunálnom odpade vyrába chaos okolo úpravy odpadov pred skládkovaním.
Na druhej strane pri triedenom zbere plastov, papiera, skla či spätnom odbere elektrozariadení princíp stojí na tom, že výrobcovia, ktorí uvádzajú svoje výrobky na trh, za ne preberajú zodpovednosť aj po tom, ako sa stanú odpadom. Organizáciám zodpovednosti výrobcov (OZV) hradia tzv. recyklačné poplatky, z ktorých sa následne financuje hlavne triedený zber odpadu v mestách a obciach.
Zber triedeného odpadu z farebných kontajnerov a vriec nestojí štát ani samosprávy nič. Platia ho výrobcovia. A funguje.
Na systéme zaiste je aj čo zlepšovať. Jeho fungovanie dlhodobo podkopávajú tzv. free rideri, teda výrobcovia (predajcovia, distribútori, e-shopy), ktorí zákon obchádzajú a recyklačné poplatky nehradia. Tým väčšie bremeno zostáva na pleciach zodpovedných, krivia sa čísla a v systéme chýbajú peniaze. Problém priznáva aj ministerstvo, ale riešenie v podobe intenzívnejších kontrol viazne.
A kontrolné mechanizmy ministerstvo dlhodobo nevyužíva naplno ani vo vzťahu k OZV a koordinačným centrám, v ktorých sú združené. Namiesto toho sa šéf rezortu opiera o argument „my máme informácie.“
Vlani sme zorganizovali diskusiu, v ktorej sa stretli zástupcovia výrobcov, ale aj zberových spoločností a samospráv. Témou bolo hlavne financovanie triedenia, zberu a zvozu. Ak sa majú kritické body naozaj rozlúsknuť, riešenie akceptovateľné všetkými stranami môže vzísť iba z poctivej diskusie. To je mravenčia práca, nie status, nie video na sociálne sieti. Nie pochovanie celého systému brutálnou zmenou legislatívy.
Návrh, ktorý včera schválila vláda a ktorý smeruje do NR SR, by súčasný systém pochoval. Znamenal by, že štátny Environmentálny fond získa štatút OZV, a recyklačné poplatky od výrobcov bude zbierať štát. V súčasnom modeli sa výška recyklačných poplatkov kreuje v konkurencii OZV - každá môže poskytnúť inú cenu aj iné renomé. To je samo o sebe na vynútenom/umelom trhu aj úskalím a o to dôležitejšie je, aby štát kontrolné mechanizmy využíval a pri nekorektnom prístupe OZV nestrkal hlavu do piesku.
Lenže. Štátna OZV bude môcť financie zo systému „vysať“ tým, že poplatky výrobcom nastaví nižšie. Prostriedkov na fungovanie systému, teda hlavne financií pre zberové spoločnosti, bude menej.
Dôsledok? V hre sú rôzne scenáre, ale výsledok v každom z nich bude neblahý.
Ak bude Envirofond cenovo „dumpovať“ recyklačné poplatky, potom prevezme triedený zber po OZV s menším balíkom a systém bude fungovať horšie. Menej nádob, menej vývozov, menej vzdelávania, menej všetkého.
Ak bude triedený zber štát dofinancovávať a krížovo dotovať (ne)konsolidujúci štát, peniaze bude musieť hľadať inde. Celá „reforma“ tak pôjde proti vetru, ktorý by mal viať smerom k umravňovaniu verejných financií.
V normálnej diskusii by ministerstvo vopred predstavilo návrh, ktorý posunie triedený zber dopredu, zastabilizuje systém a možno vyrieši niektoré z problémov. Položilo by na stôl argumenty. Vyhodnotili alternatívy a zanalyzovalo dopady. Potom vypočulo pripomienky. V situácii bez diskusie ministerstvo šmahom ruky zlikviduje i to, čo funguje.
„Nám nejde o to, aby tu niekto bohatol na rôznych opatreniach, ktoré ste si povymýšľali, ale keď už sú vymyslené, tak aby naozaj tie peniaze chodili do ochrany životného prostredia, teda tam, kam majú ísť,” povedal pred pár dňami v rozprave parlamentu minister. Podložil to niečím? Ba, táral.
Smutnou realitou súčasného fungovania Envirofondu je, že stovky miliónov eur, ktoré doň každoročne tečú, sa na pôvodné účely nevracajú. Kopia sa na účtoch fondu a štát si kreatívnym účtovníctvom takto zlepšuje deficit. Priemyselné a energetické podniky platiace za emisné kvóty o tom vedia svoje. Všetky výnosy naozaj „nechodia do ochrany životného prostredia.“ Tára.
Radovan Potočár
šéfredaktor Odpady-portal.sk
Článok je názorovým príspevkom.
© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.