Od alkoholu k odpadom: prečo nulová tolerancia nie je vždy riešenie (KOMENTÁR)

V Anglicku sa otvára zaujímavý spor, ktorý sa na prvý pohľad týka len čísla v zákone. Labouristi uvažujú o sprísnení limitu alkoholu v krvi vodičov v Anglicku a Walese – tak, aby sa priblížil Škótsku, kde už jeden drink môže človeka poslať nad beztrestnú hranicu 0,5 ‰. Prichádza to práve po sérii opatrení, ktoré zvýšili náklady pre puby a celé to najviac pocítia vidiecke podniky, odkázané na hostí, ktorí prídu autom.

Znie to ako nepatrná zmena v zákone, lenže tieto detaily sú často miestom, kde sa ukáže, či štát vie rozmýšľať v súvislostiach, alebo len v heslách. Napríklad, či vie zdôvodniť zmenu zníženia miery. V Škótsku, kde k tomuto opatreniu pristúpili už dávnejšie, nezaznamenali vplyv na zníženie nehodovosti.

A teraz si predstavme, že sa na ten spor pozeráme zo Slovenska, krajiny „nulovej tolerancie“. Nula pôsobí super: je hraničná, ostrá, ľahko sa komunikuje. Je to však aj číslo, ktoré zvádza k predstave, že správne riešenie musí byť extrémne. Lenže to môže byť úplne inde.

Základný toxikologický princíp hovorí, že jedom sa látka stáva až dávkou – že rozhoduje miera, koncentrácia. Je to opis sveta, v ktorom určujeme hranicu, pod ktorou považujeme za správne tolerovať jed a nad ktorou nie. Tá hranica nie je „pravdivá”, lebo svet presnejšie popisuje spojitá funkcia, než diskrétna, ale tú hranicu - v tomto prípade mieru koncentrácie - musíme určiť preto, aby sme morálny úmysel preniesli do pravidiel.

A práve s mierou máme občas problém: akoby sme ju vnímali nie ako nástroj presnosti, ale ako provokáciu.

Photo by Constantin John on Unsplash

Nulová tolerancia alkoholu je pritom presným pomenovaním aj v druhom význame tohto slova. Keď si zvykneme na „nulu“ v jednej oblasti, začneme ju žiadať aj v iných: v slovníku, v debate, v medziľudských vzťahoch. Namiesto hľadania rozumnej hranice hľadáme vinníka. Namiesto otázky „koľko je ešte bezpečné?“ prichádza veta „nič!“ – a s ňou úľava od povinnosti rozmýšľať.

Ako to súvisí napríklad s odpadmi? Tento sklon sa dnes veľmi ľahko prenáša aj do environmentálnych tém. Dobrý úmysel sa zrazu automaticky musí premeniť na absolútny zákaz: chceme nula plastov v prírode, nula dioxínov v ovzduší, nula chemikálií vo vode. Znie to ušľachtilo – a často aj správne poukazuje na reálne problémy. Lenže „nula“ je niekedy aj skratka, ktorá obchádza to najťažšie: pomenovať, čo je nevyhnutné, čo je technicky možné, nákladovo únosné, čo je merateľné, a kde je hranica, pri ktorej sa riziko skutočne mení na ohrozenie.

© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.