„EIA? To sa vybaví.“ Alebo nie?

Predstavme si dve konkrétne situácie predloženia zámeru na posudzovanie vplyvov na životné prostredie (EIA – Environmental Impact Assessment), na dva konkrétne podnikateľské projekty v oblasti odpadového hospodárstva.

Prvý projekt predložila spoločnosť „A“ a chcela by prevádzkovať spaľovňu komunálnych odpadov v tesnej blízkosti obce, či mesta, ako aj v blízkosti chránenej oblasti, či zaujímavého miesta z pohľadu turistického ruchu. Spoločnosť plánuje spaľovať 30 000 t odpadov ročne, pričom zatiaľ nemá zabezpečené zmluvné dodávky tohto odpadu a pravdepodobne ani nebude mať, vzhľadom na počet obyvateľov v spádovej oblasti povedzme do 30 km, ako ani z pohľadu logistiky toku odpadov.

Druhý projekt od spoločnosti „B“, plánuje postaviť taktiež spaľovacie zariadenie na komunálne odpady. Tento projekt je umiestnený v lokalite, kde je predpoklad dodávok odpadov zo spádovej oblasti 30 km v predpokladanom množstve 150 000 t odpadov za rok. V regióne sa nachádzajú len dve skládky odpadov, ktoré majú prakticky regionálny monopol, takže obciam a mestám diktujú podmienky.

Spoločnosť „B“ triezvo uvažuje a vie si zrátať, že celé množstvo z tejto oblasti sa jej nepodarí získať. Preto sa rozhodne pripraviť projekt spaľovne na ročný objem odpadov 100 000 t odpadov. Za predpokladu získania takejto produkcie odpadov, ako aj za predpokladu zvyšovania poplatkov za uloženie odpadov na skládkach odpadov, sú investičné, prevádzkové, režijné, finančné, či iné náklady zaujímavé natoľko, že cena za spaľovanie by mohla byť konkurenčná skládkam odpadov.

Spoločnosť „B“ si preto uzavrie zmluvy o budúcich zmluvách s niekoľkými strategickými producentmi odpadov v regióne. Spoločnosť navyše deklaruje použitie najmodernejších technológií na zachytávanie emisií, ktoré boli vyvinuté a dlhodobo používané v zariadeniach v západnej Európe.

Nie je spaľovňa ako spaľovňa

V čom sa líšia tieto dva projekty? Rozdielov je samozrejme niekoľko. Je to napríklad v samotnej „filozofii“ spaľovania. V prípade spaľovne, v ktorej investori plánujú spaľovať 30 000 t odpadov ročne a bez zabezpečenia dodávok, nie je predpoklad, že bude aj ekonomicky efektívna. To je však problém podnikateľa, ktorý sa chce do takéhoto projektu pustiť. Je to však aj v samotnom potenciáli regiónu vyprodukovať dostatočné množstvo odpadov. Celkový rozdiel medzi týmito dvomi projektmi môžeme zhodnotiť v pripravenosti projektu, technológie, či reálnej analýze trhových podmienok. Projekt spoločnosti „B“ je samozrejme vhodnejší a keby sa takýto projekt v súčasnosti aj zrealizoval, bol by to indikátor zmeny nakladania s odpadmi v SR.

Čo majú tieto dva projekty spoločné? Je to zrejme fakt, že v súčasných podmienkach odpadového hospodárstva v SR, no hlavne v podmienkach posudzovania vplyvov na životné prostredie, sa ani jeden z týchto projektov nepodarí zrealizovať.

Prvý projekt by bol odsúdený na neúspech už v začiatkoch podnikateľského zámeru, vzhľadom na jeho nepripravenosť, nevhodnú lokalitu, nevhodný výber technológie, či nevykonanie podrobnej analýzy trhu pred zahájením projektových prác. Druhý projekt, aj napriek prvotriednemu spracovaniu projektu, deklarovaniu najmodernejších technológií, či absolútnej vhodnosti z pohľadu logistiky odpadov, pravdepodobne nebude úspešný, nakoľko narazí na posudzovanie vplyvov na životné prostredie.

Verejnosť bez limitov?

Posudzovanie vplyvov na životné prostredie je jedným z viacerých procesov, ktoré sú v súčasnosti veľkou brzdou rozvoja aktivít v oblasti odpadového hospodárstva. Nejde len o spomenuté spaľovne odpadov, ale aj o menej investične a prevádzkovo náročné technológie na materiálové alebo energetické zhodnocovanie odpadov. Každé takéto zariadenie bude musieť prejsť posudzovaním. A tu budú narážať na odpor verejnosti pravdepodobne všetky stredné a väčšie zariadenia.

Verejnosť nechápe a ani nebude chápať rozdiel medzi vhodným, či nevhodným riešením, BAT technológiou, či reálnymi a nereálnymi projektmi. Nebudú to vedieť ani ich volení zástupcovia na primátorských, starostovských, či poslaneckých postoch. Netreba sa im čudovať. Nikto nechce skládku, či spaľovňu odpadov vo svojom okolí. Navyše do mnohých obcí a miest prišlo za posledných pár rokov desiatky rôznych spoločností, ktoré sa snažili prezentovať práve ich nápad ako ten najlepší a najvhodnejší. O niektorých reálne nereálnych zámeroch svedčí napríklad aj marketingová pripravenosť na obchodné stretnutie v podobe troch strán formátu A4 zopnutých kovovou spinkou. Kto sa má potom v tom celom vyznať? Odpoveď znie: odborníci.

Progres v odpadovom hospodárstve je tu a čaká na svoju šancu. Ale ako na to? Stratégia Európskej únie v oblasti nakladania s odpadmi nás skôr či neskôr dobehne taktiež. Na škodu veci je však to, že to za posledné roky ide s odpadárskou legislatívou ako v lete na saniach. A bez nej sa pokrok veľmi nedostaví.

V oblasti EIA nás pravdepodobne čakajú veľké protesty, či petície občanov, ktorí si len tak ľahko do svojho okolia nevpustia hocijakú technológiu, či garážovú firmu. Na druhej strane si občania neuvedomujú nevhodnosť skládkovania odpadov a nové zariadenia na zhodnocovanie odpadov vnímajú ako nepotrebné a hlavne drahšie zlo. No postupným vývojom v odpadovom hospodárstve budú skládky odpadov zatvárať svoje brány, čo pripraví zo dňa na deň obrovské problémy určitým regiónom, ktoré budú musieť urgentne riešiť otázku, čo s odpadom. Protestmi a petíciami sa len proces presunie na neskôr.

Zmena podmienok procesu EIA je nevyhnutná

V tejto oblasti je preto možné očakávať tri smery v schvaľovaní projektov:

1. Bezproblémové schválenie kvalitne pripraveného projektu (málo pravdepodobné),

2. Politické rozhodnutie, ktoré presne určí lokalitu a technológiu nakladania s odpadmi. (pravdepodobne štátne, či PPP projekty),

3. Stanovenie odborných kritérií, kedy po ich splnení nebude mať verejnosť možnosť zablokovať projekt, len ho korigovať, či kontrolovať. Má sa na mysli hlavne stanovenie požiadaviek napr. na geologické podložie, vzdialenosť od obydlí, technológie čistenia emisií, či iné kvalitatívne podmienky pre danú technológiu.

Možnosti financovania projektov

Otázkou je taktiež to, ako finančne zrealizovať projekt nadregionálnych zariadení. Vzhľadom na často opodstatnenú nedôveru verejnosti voči podnikateľským subjektom, je možné považovať za jedno z vhodných riešení realizácie týchto projektov formu PPP, v ktorom by mal kontrolu zabezpečenú aj štát, teda verejnosť.

V polovici augusta tohto roku Ministerstvo životného prostredia SR stiahlo z medzirezortného pripomienkového konania návrh zákona o odpadoch. V tomto znení nastala zmena vo filozofii prerozdeľovania poplatku za ukladanie odpadov na skládky odpadov, kedy by sa malo 50 % z poplatku presunúť do Environmentálneho fondu. A tu môžeme nájsť odpoveď na otázku, odkiaľ by mal štát v súčasnej dobe vziať finančné prostriedky na výstavbu takýchto investične náročných zariadení.

Článok vyšiel v augustovom čísle mesačníka Odpadové hospodárstvo.

© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.