Pavol Prepiak: Na činnosť Recyklačného fondu prispievame najviac. Nechceme však žabomyšie vojny

V problematike spracovania starých vozidiel za výrobcov a dovozcov vozidiel pôsobíte už mnoho rokov. Ako ste sa k tejto aktivite dostali?

Bol som od počiatku, takpovediac „historicky“ pri legislatíve vo Zväze automobilového priemyslu. Po legislatívnej príprave Zákona o odpadoch v roku 2001 mi zostala v „kurátele“ aj táto problematika.

Aká bola situácia so starými vozidlami pred vznikom zákona o odpadoch?

Do polovice 90. rokov, kedy nastal boom motorizácie na Slovensku, pozostával vozový park z vozidiel, ktorých podstatná časť bola vyrobená ešte v 70. rokoch. Tieto automobily pozostávali v drvivej väčšine z kovov.

Po odstránení nebezpečných látok, ako sú oleje, či batérie, neobsahovali žiadne zložitejšie komponenty, ich spracovanie bolo relatívne jednoduché. Pri vtedajšej „nelegislatíve“ aj nízko nákladové.

Keď v roku 2001 vznikal zákon o odpadoch, v rámci ktorého vznikla i legislatíva zhodnocovania starých vozidiel s pomocou a prostredníctvom Recyklačného fondu, mali ste skúsenosti z nejakých systémov zabezpečenia zhodnocovania zo zahraničia?

Neexistoval žiaden jednotný systém. Takmer každá krajina mala mechanizmus zabezpečovania týchto procesov historicky odlišný. Líšili sa aj v tom, či spracovanie starých vozidiel bolo zabezpečované kolektívne, alebo individuálne.

Začínali sme preto takpovediac na zelenej lúke. Základným princípom bolo, že vyradený automobil je nebezpečný odpad a musíme zabezpečiť jeho ekologické zhodnotenie, alebo zneškodnenie.

Prečo ste sa rozhodli ísť práve cestou Recyklačného fondu?

Správne by mala otázka znieť, prečo „sme“ sa rozhodli. Slovensko sa v tom čase snažilo takpovediac znova naskočiť na vlak prvých východoeurópskych krajín, ktoré budú vstupovať do EÚ.

Kapitola životné prostredia hovorila aj o odpadoch a o reálnom naštartovaní činností v tejto oblasti. A na každý začiatok treba peniaze. Automobilový priemysel patril medzi časti tie priemyslu, ktoré boli dobre organizované a schopné štartovať spracovanie starých vozidiel aj bez Recyklačného fondu. Niektoré však nie.

Vznik Recyklačného fondu bol výsledok rokovaní priemyslu s vtedajším ministrom životného prostredia Lászlóm Miklósom. Nakoniec je naša účasť v ňom výsledok kompromisov.

Okrem legislatívneho zabezpečenia ste vybudovali pre spracovateľov aj elektronický systém registrácie eZAP. Ten podnes nemajú vybudovaný iné komodity.

Našou snahou bolo uľahčiť činnosť spracovateľom a tým, ktorí sú zodpovední za dosiahnutý výsledok. To je štát reprezentovaný envirorezortom a naša automobilová rozšírená zodpovednosť  výrobcov. Vďaka systému je proces pod kontrolou.

Elektronický systém nám umožňuje mať dobrú evidenciu, je prepojený na ministerstvo vnútra a poskytuje informácie pre trvalé vyradenie vozidla z evidencie. Vďaka nemu nevznikajú napríklad problémy s tým, že by sa „obchodovalo“ s falšovanými alebo inými potvrdeniami o spracovaní starých vozidiel.

Čo považujete za slabinu v materiálovom toku starých vozidiel, ktorú ešte nemáte doriešenú?

Je to podobné ako v iných komoditách. Máme víziu ako dobudovať evidenčný systém, ktorým odsledujeme celý materiálový tok, teda i výstup zo spracovania vozidiel. A chceme dosiahnuť, aby sa spracovanie vozidiel vykonalo na úrovni požadovanej miery zhodnotenia. A samozrejme, aby sa každé vozidlo vždy dostalo ku spracovateľovi.

Opustené vozidlá?

Áno, aj. Akonáhle sa vozidlo dostane ku spracovateľovi, alebo na zberné miesto – teda k niekomu, kto ho ku spracovateľovi zavezie – tak je hlavný „problém“ ako dostať odpad do konkrétnej zodpovednosti vyriešený.

Firmy na zber a spracovanie už našťastie majú dostatočnú kultúru a zodpovednosť, ale naďalej je problém v prístupe a rozmýšľaniu o starých vozidlách u mnohých občanov, ktorí sú poslednými vlastníkmi.

Tu treba osvetu a zmenu v myslení. Staré vozidlo je nebezpečný odpad. Takto sa k nemu musíme všetci správať.

Postačuje vám súčasný počet spracovateľov?

Zatiaľ to nie sú to „naši“ spracovatelia. Zákon o odpadoch zatiaľ nevyriešil rozšírenú zodpovednosť v oblasti starých vozidiel, hoci sa o to v súlade so smernicou snažíme. K počtu spracovateľov sa nevyjadrím, je to viac-menej otázka trhu.

Aký pohľad máte na jednotlivé technológie spracovania vozidiel? Sú niektoré ekologickejšie od iných?

Existujú dva základné spôsoby spracovania vozidiel. Tým prvým je takzvané šrédrovanie, teda kompletné „zošrotovanie“ vozidla s následným po-šrédrovým separovaním jednotlivých materiálových častí.

Druhým je selektívna demontáž, vozidlo sa postupne rozoberá. Oba systémy majú svoje plusy a mínusy, ale vzájomne majú priestor v spracovaní starých vozidiel a navzájom sa prelínajú. V Európe rezonuje aj princíp opätovného použitia častí starých vozidiel.

V mnohých krajinách sú tieto systémy dobre rozbehnuté. Na Slovensku zatiaľ veľmi nie, lebo ešte stále prichádzajú na spracovanie vozidlá veľmi staré, ktorých súčiastky sú celkom nepoužiteľné.

Ako to vychádza nákladovo? Ktorá technológia je lacnejšia?

Na Slovensku pri počte spracovaných vozidiel a počte spracovateľov sa dnes ekonomicky optimálny model javí úvodná selektívna demontáž a v druhom kroku sa relatívne „čistá karoséria“ zošrédruje.

Pôsobíte aj v správnej rade Recyklačného fondu za sektor vozidiel, ako zástupca združenia zamestnávateľov. Podporili ste mnoho spracovateľských projektov. Paradoxom však je, že práve projektu šrédrovania pre spoločnosť KOVOD RECYLING ste pridelili „historicky“ najviac dotácií za celé obdobie a sumárne i za všetky sektory fondu. Išlo o približne 11 miliónov eur. Neskôr bol spoločnosti schválený (nie celkom nevyčerpaný) úver 12 miliónov eur. Pár mesiacov na to išiel KOVOD RECYCLING do konkurzu. Nie je to dosť veľa peňazí na projekt, ktorý sa ukázal byť nerentabilný?

© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.