Nakladajú re-use centrá s odpadom? (PRÁVNY POHĽAD)

Článok vyšiel v júnovom vydaní časopisu Odpadové hospodárstvo 04-06/2026 s prílohou ENERGO. Predplatitelia Energie-portal.sk si magazín našli vo svojich poštových schránkach.

V poslednej dobe sú veľmi populárne tzv. re-use centrá. Ide o prevádzky, kam môžu ľudia nosiť použité a nepotrebné veci a niekto iný, kto má o tieto veci záujem, si ich môže zobrať a ďalej používať.

Tieto centrá väčšinou deklarujú, že dávajú veciam druhú šancu a predchádzajú vzniku odpadu, teda fungujú mimo režimu odpadu. Bežný človek považuje za odpad to, čo vyhodí do kontajnera, alebo nájde vyhodené niekde inde. Takže ak vec odovzdá niekomu inému, aby sa ďalej použila, má pocit, že predchádza vzniku odpadu. Pre laickú verejnosť tak ide o jednoduchý a logický koncept.

Z hľadiska odpadového práva je však otázka fungovania týchto centier oveľa komplikovanejšia, a to z dôvodu definície pojmu odpad. Ak odovzdané veci napĺňajú definíciu odpadu, re-use centrum je zariadenie, ktoré musí spĺňať prísne legislatívne požiadavky na nakladanie s odpadmi (mať príslušné povolenia, viesť evidenciu odpadu a podobne). Ak nejde o odpad, regulácia je minimálna, prípadne žiadna.

Je mnoho konceptov, ako môže systém opätovného použitia fungovať, a preto sa nedá paušálne povedať, či sa v týchto systémoch nakladá s odpadom alebo nie. Tento článok sa zameriava na centrá, ktoré majú prevádzkové priestory, a zodpovednú osobu, ktorá vec priamo prevezme od jej pôvodného držiteľa, skontroluje ju a následne ponúka tretím osobám. Tieto re-use centrá predstavujú asi najväčšiu šedú zónu a sú spojené s mnohými právnymi otázkami.

Definícia odpadu

Zákon o odpadoch definuje odpad ako vec, ktorej sa držiteľ zbavuje, chce sa jej zbaviť alebo sa jej musí zbaviť. Pre účely tohto článku je významná časť „zbavuje sa“ alebo sa „chce zbaviť“, ktoré sa považujú za subjektívne hľadisko, teda prípad, keď sa berie do úvahy zámer konkrétnej osoby, ako chce s vecou ďalej nakladať.

V tejto súvislosti však treba zobrať do úvahy aj judikatúru Súdneho dvora EÚ, podľa ktorej sa zámer určitej osoby odvodzuje od jej konania, pričom jej konanie sa už posudzuje objektívnym testom (napr. zahodenie do kontajnera). Veci, ktoré sa odovzdávajú do re-use centra, sú pre ich držiteľa nepotrebné a chce sa ich zbaviť, čo je základné kritérium definície odpadu.

Zároveň však platí, že ich držiteľ nechce vyhodiť do kontajnera, ale vydá dodatočnú námahu a donesie ich do re-use centra. Súdny dvor EÚ všeobecne preto uznáva potrebu flexibility a posudzovanie prípadu od prípadu, ako aj potrebu zohľadniť všetky konkrétne skutkové okolnosti. Súčasne konštatuje, že pojem odpad sa nemá vykladať reštriktívne, ale skôr extenzívne, a to s cieľom ochrany životného prostredia¹.

Foto: Depositphotos

Podľa judikatúry je potrebné posúdiť viacero kritérií a konkrétne okolnosti prípadu na to, aby sa posúdilo, či ide o odpad alebo nie. Platí, že ak odovzdaná vec následne prejde procesom zhodnotenia alebo zneškodnenia, pôjde s najväčšou pravdepodobnosťou o odpad. Taktiež platí, že k zbaveniu sa veci môže dôjsť aj v prípade, ak má vec komerčnú hodnotu. Veci sa môže osoba zbavovať dokonca aj neúmyselne.

Zároveň však zastávame názor, že treba zohľadniť aj to, ako sa re-use centrá propagujú, čo má bezprostredný vplyv na ich vnímanie osobou, ktorá do nich prináša použité veci. Táto osoba nesie veci do re-use centra práve z toho dôvodu a s tým cieľom, aby boli znova použité. Z uvedeného možno vyvodiť, že držiteľ odovzdanej veci nechce, aby sa z nej stal odpad, pričom toto hľadisko by malo byť v rámci posúdenia statusu odovzdanej veci zobrané do úvahy.

Hierarchia odpadového hospodárstva

Hierarchia odpadového hospodárstva rozlišuje vo svojich prvých troch stupňoch medzi:

a) predchádzaním vzniku odpadu,
b) prípravou na opätovné použitie,
c) recykláciou.

Pod predchádzanie vzniku odpadu spadá aj opätovné použitie výrobkov, s tým, že toto štádiu neznamená nakladanie s odpadom, ale s výrobkom. Opätovným použitím je použitie výrobku, ktorý nie je odpadom, na ten istý účel, na aký bol určený. Oproti tomu príprava na opätovné použitie a recyklácia už predstavujú nakladanie s odpadom (činnosť zhodnocovania). Príprava na opätovné použitie pritom predstavuje činnosti ako kontrolu, čistenie alebo opravu odpadu.

Na základe uvedeného by bolo možné jednoducho povedať, že dôležitým kritériom na posúdenie, či sa v rámci re-use centier nakladá s odpadmi alebo nie, je to, či sa odovzdané veci následne kontrolujú, čistia alebo opravujú. Mohlo by to znamenať, že ak by v re-use centre dochádzalo k niektorej z týchto činností, predovšetkým k čisteniu a oprave, mohli by sa už dostať do odpadového režimu.

Avšak medzi opätovným použitím a prípravou na opätovné použitie je veľmi tenká hranica. Napríklad kontrola je v prípade opätovného použitia v mnohých prípadoch nevyhnutná.² Tiež platí, že ak osoba prevezme vec od vlastníka s úmyslom opätovne vec použiť na ten istý účel, hoci je potrebná aj určitá oprava, daný materiál nie je odpadom.³ Paušálne posúdenie je teda problematické a je potrebné ho robiť jednotlivo pre každý prípad.

Textilné výrobky

Veľká diskusia v tejto súvislosti vznikla ohľadom opätovného použitia textilu. Bolo potrebné poskytnúť konkrétnejšie pravidlá, prostredníctvom ktorých by sa definoval textilný odpad, keďže súčasné pravidlá pojmu sú v súvislosti s re-use centrami pomerne vágne.

Tieto pravidlá boli nedávno zakotvené do smernice o odpade⁴. Vyplýva z nich, že textilné výrobky sa majú pri triedenom zbere považovať za odpad. Zároveň však smernica zakotvuje výnimku, kedy sa textilný výrobok nemá považovať za odpad, a to ak:

a) textilný výrobok je na zbernom mieste priamo odovzdaný jeho koncovým používateľom,

b) prevádzkovateľ zberného miesta odovzdanú vec priamo na zbernom mieste odborne posúdi ako vhodnú na opätovné použitie.

Foto: Unsplash

Z uvedeného vyplýva základná požiadavka, a síce, že k odovzdaniu, prevzatiu a posúdeniu textilného výrobku má dôjsť priamo na zbernom mieste. Zároveň možno z týchto pravidiel vyvodiť, že na zbernom mieste má dochádzať k odbornému posúdeniu, výsledkom ktorého má byť konštatovanie, že textilný výrobok je vhodný na opätovné použitie.

Zastávame názor, že zákonodarca v tomto prípade zámerne zvolil slovné spojenie „odborne posúdi“, aby túto činnosť odlíšil od prípravy na opätovné použitie, ktoré zahŕňa aj „kontrolu“.

Z preambuly k smernici o odpade⁵ vyplýva, že „keďže koncový používateľ nie je vyškolený na to, aby rozlišoval medzi opätovne použiteľnými a recyklovateľnými výrobkami, je potrebné odborné posúdenie. Odborné posúdenie znamená, že konečné rozhodnutie klasifikovať použité textilné, s textíliami súvisiace a obuvnícke výrobky ako vhodné na opätovné použitie sa neponecháva na koncového používateľa, ale na osoby, ktorí prijímajú použité výrobky na zbernom mieste a ktorým sa poskytne zaškolenie alebo usmernenie na zabezpečenie primeraného posúdenia.“

Z preambuly smernice tiež vyplýva, že použité textílie by sa „mali chápať ako oddelene zozbierané textílie, ktoré koncový používateľ vyraďuje, bez ohľadu na to, či sa vyraďujú s úmyslom a možnosťou ich opätovného použitia“. Inými slovami, zámer koncového používateľa v tomto prípade nie je rozhodujúci a relevantné je predovšetkým odborné posúdenie prevádzkovateľa.

© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.