Smernica 2008/98/ES ustanovila hierarchiu nakladania s odpadmi,
pričom zohľadňuje predovšetkým environmentálne aspekty tohto
nakladania. Prinášame pohľad na ekonomickú stránku nakladania s
komunálnymi odpadmi z pohľadu občana či samospráv v rôznych krajinách
EU. Základná otázka však ostáva stále nezodpovedaná – sú
nákladnejšie systémy aj efektívnejšie ? Prispievajú vyššie platby od
občanov k redukcií množstva KO alebo k vyššej úrovni recyklácie?
Ilustračné
foto: redakcia
Systémy platieb za komunálne odpady v EU
Pomerne presný a vyčerpávajúci prehľad o systémoch
platieb za komunálne odpady v Európe prinášajú vo svojich
nedávnych prácach napr. K. Schlegelmilch alebo tiež doc. J. Slávik.
Z ich výskumu vyplýva niekoľko skutočností.
V Nemecku ústava povoľuje obciam vyberať dane alebo
poplatky za nakladanie s komunálnym odpadom, ale miestne predpisy sa
značne líšia. Vo všeobecnosti platí, že obce vyberajú od domácnosti
buď variabilné čiastky podľa veľkosti kontajnera alebo podľa
frekvencie zberu, niekedy v kombinácii s paušálnou základnou sadzbou.
Tiež sa vyskytujú aj poplatky za odpad na základe počtu členov
domácnosti, alebo na základe veľkosti pozemku. Ďalšia časť poplatkov
je na základe merania objemu alebo hmotnosti vyprodukovaného odpadu.
Napríklad mestá Gorlitz či Zittau na česko-poľsko-nemeckej hranici
účtujú základný paušál (podľa počtu osôb domácnosti) a k tomu
variabilnú platbu podľa intervalu vývozu nádob (za zbytkový domový
odpad a tiež za bioodpad).
Podobne vo Švédsku väčšina obcí vyberá užívateľské poplatky
na financovanie hospodárenia s odpadmi už od roku 1960. Tieto
poplatky sú zvyčajne založené na objeme odpadu a frekvencií odvozu.
Rovnako ako v Nemecku, aj tu sú poplatky za odpad často rozdelené do
dvoch častí: pevnej platby za poskytovanie služby a variabilnej časti
za skutočné množstva vyprodukovaného odpadu. Poplatky založené len na
hmotnosti odpadu používa asi len 5 percent obcí, častejšie sa využíva
poplatok podľa veľkosti a počtu kontajnerov.
Čítajte: mesačník Odpadové
hospodárstvo, júl 2012
V Španielsku sa metódy financovania nakladania s
komunálnym odpadom líšia od jedného autonómneho regiónu po druhý.
Mesta ako Madrid, Córdoba či Pamplona financujú zber odpadu
prostredníctvom dane z nehnuteľností, zatiaľ čo mestá Barcelona a
Sevilla integrovali poplatok v závislosti na používaní pitnej
vody do dane z nehnuteľnosti. V poslednej dobe rastie počet obcí
s modelom jednotkových cien.
V Spojenom kráľovstve sa výdavky na nakladanie s odpadmi
hradia z časti miestnej dane a zo všeobecných daní. Daň vyberajú
miestne orgány na základe majetkových priznaní. Ide o základný
princíp financovania procesu, prostriedky nie sú vyčlenené na
konkrétne služby, čo je základná myšlienka ako zaručiť demokraciu až
na miestnej úrovni.
Vo Francúzsku určuje vnútroštátny právny predpis spôsob,
ako môžu obce vyberať poplatky za odpad. Rozlišuje medzi (1) daňou za
odpady, (2) užívateľskými poplatkami na služby súvisiace so zberom
komunálneho odpadu, stanovenými zastupiteľstvom obce, (3) platbami za
služby v oblasti nakladania s odpadmi z verejného rozpočtu obce.
Každá možnosť je využívaná zhruba v jednej tretine obcí, s rastúcou
tendenciou stále viac presadzovať priame cenové modely.
V Spojených štátoch bol systém nakladania s odpadmi
tradične veľmi decentralizovaný až do tej miery, že každý pôvodca
zodpovedal za svoj vlastný odpad, resp. si objednával zber
a zneškodnenie vlastného odpadu u odpadovej spoločnosti.
Dnes má už väčšina obcí centralizované služby pre nakladanie s
odpadmi a spravuje ich prostredníctvom verejne vlastnených
spoločností, alebo uzatvára zmluvu so súkromnými spoločnosťami.
Obce využívajú prevažne paušálne poplatky za odpady alebo aj stále
platby s variabilnou zložkou poplatku na základe zhromažďovaného
množstva odpadu. Väčšina takýchto platobných predpisov v USA je
založená na veľkosti nádob, alebo počte jednotlivých vriec.
Paradoxne, súkromné skládkové spoločnosti určujú poplatok za
uložený odpad na skládke nie podľa jeho váhy, ale podľa objemu.
Rozhodujúce pre výšku poplatku je ložný objem kamiónu, či zvozového
vozidla, a nie jeho hmotnosť na váhe. Za zmiešané obaly tak
producent zaplatí rozhodne viac, ako napríklad za stavebnú suť.
Zahraničné skúsenosti a ceny za odpad
Pre orientačné porovnanie získaných výsledkov uvádzame niektoré
údaje o poplatkoch za komunálne odpadové hospodárstvo
v zahraničí. Napr. J. Vyštejnová uvádza, že priemerný
občan Švajčiarska platí ročne za svoje odpady 106 CHF čo je
asi 88 €, pričom v tomto poplatku sú zahrnuté všetky
náklady za jeho komunálne odpady.
Náklady na komunálne odpadové hospodárstvo vo Fínsku podľa
webových stránok www.environment.fi sa v roku 2007 pohybovali od
76 do 156 €/t (vrátane DPH), pričom priemerná cena bola
102 €/t. Poplatok za spracovanie bioodpadu bol v priemere
68 €/t.
Správa o nakladaní s komunálnym odpadom v Írsku
z roku 2008 uvádza, že cena za odvoz a zneškodnenie pre 120
L nádobu sa pohybovala od 190 do 440 €/rok. Írsko je však
známe relatívne vysokými cenami za komunálny odpad, ktoré vyplývajú
jednak z vysokých poplatkov za skládkovanie (130 – 200
€/t) a tiež špecifickým spôsobom zberu a nakladania
s KO.
Nakladanie s komunálnym odpadom je výlučne záležitosťou
privátnych firiem a vláda ani municipality do neho nezasahujú.
Napriek týmto vysokým cenám za skládkovanie bola miera recyklácie len
cca 23 % pre domový odpad (H) a 36 % pre komunálny odpad (MSW).
Nedávna štúdie SLR Consulting zároveň zistila, že v období rokov
2004 až 2011 došlo k zníženiu ročného poplatku v priemernej
domácnosti o 26 %. Ako hlavný dôvod sa uvádza vysoká konkurencia
medzi privátnymi odpadovými spoločnosťami.
Mesto Paríž, rovnako ako väčšina ostatných veľkých
francúzskych miest, financuje svoje náklady za nakladanie s odpadmi
prostredníctvom dane za komunálne odpady (TEOM). Vnútroštátna právna
úprava ustanovuje, že výška dane je stanovená na rovnakom základe ako
sú majetkové dane z budov, t.j. hodnota budovy sa zníži o polovicu
a vynásobí sa koeficientom stanoveným obcou.
V roku 2008 bola v Paríži priemerná produkcia komunálnych odpadov
535 kg/os. Celkové príjmy z dane z odpadu pre mesto Paríž boli
v tomto roku 366.3 miliónov €, celkové náklady za
zvoz a spracovanie boli 386.2 miliónov €. Priemerné náklady
mesta sú potom 408 €/t. Z tohto vidno, že daň
TEOM nepokrýva všetky náklady na odpady a preto aj v Paríži je
nutné ďalšie financovanie zo všeobecného rozpočtu mesta.
V Berlíne je nakladanie s komunálnym odpadom
financované z poplatkov založených na objeme kontajnera. Domácnosti
si môžu vybrať medzi objemom 60L/63,50 €, 120L/98,60 €,
240L/220,80 € a 1100L/303,80 €. Poplatok predstavuje cenu
za kvartál pri týždennom zbere zvyškového odpadu. Ak sa však
majitelia rozhodli viac separovať a znížiť frekvenciu vývozu
odpadu na dvojtýždňové časové intervaly, potom sú poplatky znížené na
polovicu. Platby za biologicky rozložiteľný odpad sa pohybujú
medzi 60L/30,50 €, 120L/31,40 € a 240/35,40 €.
Priemerné náklady mesta sú potom 590 €/t, ročný
poplatok za 120 L nádobu pri dvojtýždňovom vývoze je 197,20 €.
Pre porovnanie údaje z USA. Napríklad Penrith City
Council prináša cenový výmer z októbra 2011 pre zber komunálneho
odpadu od občanov 364 $ (280 €). V tejto cene je
zber a odvoz: 52 x 240 L na BRO + 26 x 240L na
recyklovateľné odpady + 52 x 140 L na zvyškový odpad. (Poz. –
interval vývozu aj veľkosť nádob sa nám môže zdať priveľký pre
rodinu, v USA je ale priemerná produkcia MSW 750-1100 kg/osobu).
Záver
Ako je z uvedeného krátkeho prehľadu vidieť, systémy platieb
za komunálne odpady sú v jednotlivých krajinách EU pomerne
rozdielne. Aj keď sa zdá, že neexistuje všeobecná univerzálna
platnosť, jeden významný poznatok sa však ako červená niť prepletá
cez všetky tieto údaje: čím sofistifikovanejší je systém
manažmentu odpadového hospodárstva, tým vyššie finančné náklady si
vyžaduje.
(Text vyšiel v mesačníku Odpadové
hospodárstvo, júl 2012)
© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.