Čo je rozšírená zodpovednosť výrobcov?

V európskom kontexte nie je tento pojem samozrejme nový. Okrem toho, že sa úspešne aplikuje v mnohých krajinách OECD, najmä v oblasti obalov, elektrozariadení či batérií a akumulátorov, je predmetom aj mnohých vedeckých a odborných štúdií. Cieľom tohto príspevku je práve pohľad na odbornú literatúru a všeobecne akceptované definície rozšírenej zodpovednosti výrobcov, o ktoré sa následne opiera aj aplikačná prax.

Za „otca“ rozšírenej zodpovednosti výrobcov sa považuje profesor environmentálnej ekonómie zo švédskej Lund University Thomas Lindhqvist. Princíp rozšírenej zodpovednosti výrobcov prvý krát sformuloval v roku 1990 v správe pre švédske Miljödepartementet (Ministerstvo životného prostredia), ktorá bola zameraná na dopad vybraných výrobkov na životné prostredie a podporu „čistejšej“ výroby.

Lindhqvist popisuje princíp rozšírenej zodpovednosti výrobcov jednoduchým modelom, ktorý bol od jeho prvého zverejnenia v roku 1990 mnohokrát použitý v rôznych prácach týkajúcich sa tejto problematiky (obr.).

Obr.: Model rozšírenej zodpovednosti výrobcov (podľa T. Lindhqvista)

Tento model rozlišuje rôzne formy zodpovednosti:

Záväzok (Liability) predstavuje všeobecnú zodpovednosť, záväzok výrobcu za možné environmentálne škody, ktoré sú spôsobené jeho výrobkom. Rozsah tejto formy zodpovednosti je daný legislatívou a môže sa vzťahovať na ktorýkoľvek úsek životného cyklu výrobku, od výroby cez jeho používanie až po nakladanie s odpadom z výrobku. Táto forma zodpovednosti je väčšinou naviazaná na environmentálnu politiku štátu, t.j. ciele v oblasti skládkovania, podpory recyklácie alebo šetrenia primárnych surovín.

Ekonomická zodpovednosť (Economic Responsibility) je forma zodpovednosti, pri ktorej výrobca pokrýva náklady spojené so znížením alebo elimináciou negatívnych dopadov výrobku na životné prostredie, napríklad náklady za zber odpadu z výrobku a jeho následnú recykláciu.

Fyzická zodpovednosť (Physical Responsibility) je systém zodpovednosti, v ktorom je výrobca priamo zodpovedný za fyzické nakladanie s výrobkom počas jeho životného cyklu, napríklad priame nakladanie s odpadom z výrobku.

Tieto tri formy zodpovednosti sa podľa modelu vždy prelínajú a výrobca, ktorý je zodpovedný za fyzické nakladanie s odpadom zo svojich výrobkov, väčšinou nesie aj náklady s tým spojené. Spojovacím článkom všetkých foriem zodpovedností je totiž vlastníctvo (ownership) výrobku počas jeho životného cyklu, teda aj vo fáze odpadu. Iba vlastník je skutočne priamo konfrontovaný s environmentálnymi problémami, ktoré výrobok v rôznych fázach životného cyklu, vrátane nakladania s odpadmi, môže spôsobiť.

Nad všetkými formami zodpovednosti je informačná zodpovednosť (informative responsibility), ktorá rozširuje zodpovednosť výrobcu aj na poskytovanie informácií súvisiacich s produktom. Ide napríklad o informácie pre spotrebiteľov – či je výrobok vyrobený z recyklovateľného materiálu a ako s ním po skončení životnosti nakladať (možnosť spätného odberu, odovzdania na zbernom dvore, vrátenie výrobcovi), alebo informácie pre konečného spracovateľa o obsahoch sledovaných prvkov, informácie uľahčujúce opätovné použitie alebo recykláciu.

Často citovanou definíciou je aj definícia rozšírenej zodpovednosti výrobcov podľa OECD (Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj). OECD sa tejto téme venuje pomerne dlho a už v roku 2001 vydala príručku určenú pre vlády na implementáciu rozšírenej zodpovednosti výrobcov (Guidance Manual for Governments on EPR). Rozšírenú zodpovednosť definuje ako politický princíp, podľa ktorého je zodpovednosť za dopad vybraných výrobkov na životné prostredie prenesená z vlád, štátnych orgánov či samospráv na výrobcov týchto výrobkov.

Podľa OECD to zahŕňa presun finančnej a fyzickej zodpovednosti z daňových poplatníkov a samospráv priamo na výrobcov čo ich núti zohľadniť svoju zodpovednosť už pri dizajne (uľahčenie zberu, použitie recyklovateľných materiálov) a propagácii výrobku (informovanie spotrebiteľov o možnosti odberu starého výrobku pri kúpe nového).

Či sa pozeráme na rozšírenú zodpovednosť výrobcov z vedeckého, alebo politického pohľadu, vždy je jej cieľom prenesenie zodpovednosti za vplyv výrobku na životného prostredie na ten prvok v systéme, ktorý má aj reálne možnosti ho ovplyvniť. Väčšinou je to práve výrobca pretože iba ten dokáže zohľadniť všetky tieto vplyvy už vo fáze výroby. Z tohto cieľa nakoniec vychádza aj definícia rozšírenej zodpovednosti v článku 8 Rámcovej smernice 2008/98/ES o odpade.

Prenesenie fyzickej či ekonomickej zodpovednosti na iný subjekt, ktorý nemá právo alebo možnosti s výrobkom alebo s odpadom z neho nakladať je práve v rozpore s týmto cieľom a v konečnom dôsledku vedie k zhoršovaniu environmentálnych ukazovateľov.

O tom svedčia aj údaje EUROSTATU alebo posledné štúdie Európskej komisie, kde najlepšie výsledky v oblasti zberu a zhodnocovania odpadov dosahujú práve krajiny, v ktorých sa uplatňuje reálna zodpovednosť výrobcov za triedený zber a systém nie je založený iba na nakupovaní rôznych potvrdení o zbere alebo recyklácii.

Použité zdroje: 
Lindhqvist T. (1992): Extended Producer Responsibility. 
Lindhqvist T. (2000): Extended Producer Responsibility in Cleaner Production. 
Rossem, Ch., Tojo, N., Lindhqvist T. (2006): Extended Producer Responsibility. An examination of its impact on innovation and greening products. 
OECD (2005): Analytical framework for evaluating the costs and benefits of extended producer responsibility programmes.

© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.