NATUR-PACK
REDOX
MARIUS PEDERSEN

Jaroslav Hyžík: Spaľovne patria k vyspelej spoločnosti

Energetické zhodnocovanie odpadov je výsledkom dlhoročného hľadania optimálneho riešenia pre ekologické spracovanie odpadov, hovorí profesor Jaroslav Hyžík. Článok vyšiel v novembrovom čísle mesačníka Odpadové hospodárstvo.

Jaroslav Hyžík: Spaľovne patria k vyspelej spoločnosti

Ako ste sa dostali k problematike energetického zhodnocovania odpadov?

V roku 1968 som odišiel do Švajčiarska, kde som niekoľko rokov ako vedúci projekčného oddelenia v továrni na výrobu celulózy spracovával projekty z oblasti energetiky a procesnej techniky. Neskôr som objavil inzerát, v ktorom firma hľadala projektantov na zariadenie na energetické zhodnocovanie odpadov.

Tam som ako hlavný inžinier projektu realizoval projekty zariadení na energetické využitie odpadu. V roku 1979 som založil konzultačnú kanceláriu na ekologické a priemyselné poradenstvo vo švajčiarskom Badene a v roku 1992 rovnomennú firmu v Prahe.

V odbornej verejnosti ste známy ako obhajca energetického zhodnocovania odpadov spomedzi „neskládkových? riešení nakladania s odpadom. Švajčiarsko patrí medzi krajiny s výraznou mierou spaľovania odpadov.

Vo Švajčiarsku je 30 spaľovní. Keď to trochu preženiem, tak všade, kde nie sú hory alebo jazerá. Najväčšie spaľovne sú vo veľkých mestách, ako sú napríklad Bazilej, Bern či Zürich. V prevádzke sú však aj jednotky s kapacitou len okolo 40 000 ton odpadu za rok.

Aké má vlastnosti zdrojový komunálny odpad pre spaľovne? Je predtým triedený?

Švajčiarsko vyvinulo svoju vlastnú úspešnú stratégiu odpadového hospodárstva, nešli cestou pokusu a omylu alternatívnych technológií, medzi ktoré sa zaraďuje aj mechanicko-biologická úprava odpadov (MBÚ). Švajčiarsko neprevádzkuje žiadne alternatívne zariadenia a od roku 2000 sa nesmie komunálny odpad skládkovať. K realizácii tohto rozhodnutia mohlo Švajčiarsko dôjsť vďaka vysokému potenciálu látkového a energetického využívania odpadov. Približne 50 % komunálnych odpadov sa vo Švajčiarsku využíva látkovo – teda separáciou na zdroji – a približne 50 % energeticky.

Ekonomickým argumentom proti spaľovniam sú vysoké vstupné náklady na ich vybudovanie. Jedno takéto zariadenie vyjde na niekoľko desiatok miliónov eur.

Energetické zhodnocovanie odpadov je jedným z výsledných riešení zadania, o ktorom sa v Európe diskutovalo už od konca 80. rokov. Tým zadaním bolo nájsť vhodné spracovane komunálneho odpadu pred jeho uložením do zemskej kôry, teda do skládky.

Niektoré európske štáty – napríklad Dánsko, Francúzsko, SRN alebo Švajčiarsko – sa pripravovali na zákaz skládkovania komunálneho odpadu. Klasický spaľovací proces nemal v pôvodných koncepciách dostatočnú podporu u občanov ani politikov. Logickým dôsledkom tejto situácie bolo hľadanie alternatív k spaľovaciemu procesu.

Ako sľubné alternatívy ku klasickej termickej oxidácii sa javili pyrolýzne a splyňovacie technológie, ako aj technológie MBÚ, ktoré mali – aspoň verbálne – proces termického spracovania eliminovať. Mnohé komunálne zoskupenia vnímali tieto technológie ako riešenie budúcnosti.

Aj napriek tomu, že spaľovanie nebolo verejnosťou spočiatku vnímané pozitívne, viacero európskych miest a zväzov miest a obcí postavilo zariadenia na energetické zhodnocovanie odpadov s vysokým technickým štandardom.

Niektoré mestá či niektoré komunálne zoskupenia sa, naopak, vydali cestou lacných riešení, ktoré nemohli v požadovanej miere chrániť životné prostredie.

Bol to chybný vývoj odpadového hospodárstva, ktorý mal rôzne dôvody. Jeden z nich spočíva v určitom „etablovaní? procesov MBÚ odpadov, ktoré sú však technicky, ekologicky a ekonomicky neoprávnené.

Prečo?

Hlavný výstup z procesov MBÚ je takzvané alternatívne alebo náhradné palivo. Prevádzkou zariadení MBÚ sa teda proces spaľovania neeliminuje, ale presunie do ďalšieho stupňa spracovania odpadu - do procesu spoluspaľovania.

V prípade spoluspaľovania v klasických elektrárenských kotloch je potrebné počítať s podobnými emisiami ako pri spaľovaní odpadu bez čistenia spalín. Teda spoluspaľujúca elektrárenská jednotka sa stane „maskovanou spaľovňou? bez patričnej ochrany životného prostredia.

Veľkým omylom bolo očakávanie, že výstup MBÚ vo forme vysokovýhrevnej frakcie sa stane náhradným palivom. Hľadali sa všemožné riešenia, ktoré by umožnili spaľovať túto frakciu mimo štandardného zariadenia vybaveného dokonalou technológiou čistenia spalín.

Toto sa nepodarilo, takže vo veľkom zhone a za nemalých finančných nákladov boli projektované a realizované spaľovne vysokovýhrevnej frakcie.

Vzhľadom na nekoordinovanú výstavbu spaľovní vysokovýhrevnej frakcie došlo k realizácii nadbytočných kapacít. Tieto kapacity viedli vo svojej podstate k pádu cenovej hladiny za tonu spálenej frakcie až na úroveň pod vlastné náklady. V neposlednom rade potom vedú prevádzkovateľa k spaľovaniu komunálneho odpadu bez predchádzajúcej úpravy, takže takéto zariadenie sa stáva štandardnou spaľovňou.

Takže MBÚ odpadov nie je riešením?

Nemecká Odborná rada pre problematiku ŽP (Sachverständigenrat für Umweltfragen) je odborné poradné grémium nemeckej spolkovej vlády, ktoré každé štyri roky vykonáva hodnotenie situácie a politiky životného prostredia v SRN.

Rada skonštatovala, že proces MBÚ sa v Nemecku síce etabloval, ale nespĺňa všetky environmentálne nemeckej kritériá. Je však výhodný ako exportný artikel pre rozvojové krajiny, ktoré majú veľké a neustále narastajúce množstvo odpadu.

Na zariadenia MBÚ musí nadväzovať spaľovací proces pre náhradné palivo, čo vedie k výstavbe špeciálnych zariadení na energetické využitie vysokovýhrevnej frakcie z procesu MBÚ.

Ak zohľadníme všetky náklady, zistíme, že MBÚ nie je ekonomicky výhodným riešením a jeho začlenenie do systému odpadového hospodárstva je nadbytočné.

Je ich vybudovanie  nákladnejšie ako u bežných spaľovní?

Treba zohľadniť náklady na vybudovanie MBÚ, ako aj náklady na inštaláciu špeciálnych spaľovacích zariadení pre výstup z procesu MBÚ.

Tieto zariadenia boli s cieľom dosiahnuť nízke investičné náklady - napríklad menším bunkrom, niekde aj redukciou počtu radiačných ťahov kotla, čiastočne vonkajším riešením a v neposlednom rade investične menej náročným čistením spalín s produkciou nebezpečných zvyškových odpadov – koncipované jednoducho a boli nazývané elektrárňami na náhradné palivá (z nem. Ersatzbrennstoffkraftwerke – pozn. red.).

Problematické sú aj spaliny z takéhoto zariadenia, ktoré vykazujú niekoľkonásobne vyššie koncentrácie škodlivín než spaliny z energetického využívania odpadov, teda ako spaliny z klasických spaľovní.

Prof. Ing. Jaroslav Hyžík, Ph.D. (1944) je strojný inžinier, v roku 1992 habilitoval v oblasti technickej ochrany životného prostredia, profesorom je od roku 2004. Od roku 1979 vlastní a vedie projekčnú a poradenskú kanceláriu EIC so zameraním na ochranu životného prostredia vo švajčiarskom Badene. Od roku 1992 pôsobí v Prahe kancelária s rovnakým zameraním. Firma disponuje množstvom referenčných projektov energetického využitia odpadu vo Švajčiarsku a v krajinách EÚ, zodpovedná bola tiež za sprevádzkovanie spaľovne v Prahe – Malešiciach. EIC je tiež autorom projektu libereckého zariadenia TERMIZO na energetické využívanie odpadov a pôsobila pri jeho realizácii ako technický dozor investora. V súčasnej dobe sa zúčastňuje prípravy projektov na energetické využívanie odpadov v Karvinej a v Komořanech.

Aká je situácia v Českej republike?

Zdá sa, že niektorí investori či prevádzkovatelia, najmä tých projektov, ktoré sú v súčasnosti v ČR navrhované alebo pripravované, v podstate nepočítajú s korektným nakladaním celého množstva vznikajúcej vysokovýhrevnej frakcie. Spôsoby odbytu, ktoré uvádzajú, sú buď nejasné, alebo nereálne.

V Česku neexistujú dostatočné a dlhodobo zaistené kapacity na odbyt tejto frakcie. Takže treba počítať s tým, že tento materiál bude musieť byť transportovaný na väčšie vzdialenosti do príslušných zariadení, napríklad v zahraničí. Ceny za spálenie a transportné náklady sú významným rizikovým nákladom a je len ťažko možné ich v súčasnej dobe s väčšou presnosťou predpovedať.

Kapacita nemeckých zariadení na energetické využívanie vysokovýhrevnej frakcie či takzvaného náhradného paliva z procesov MBÚ jednoznačne prevyšuje ich dopyt.

V súčasnosti je možné počítať s cenou za energetické využitie tejto frakcie od cca 40 eur za tonu na vstupe do zariadenia, teda bez nákladov na transport.

Je ťažké zbaviť sa dojmu, že existuje snaha realizovať túto neudržateľnú a chybnú stratégiu. Bezpochyby by však išlo o poklesnutý biznis firiem, ktoré by v Českej republike zariadenia MBÚ bez koncového riešenia – teda bez zaisteného odbytu vysokovýhrevnej frakcie – prípadne prevádzkovali.

Nevýhodou pri budovaní spaľovne je aj to, že na to, aby bola ekonomicky efektívna, by mala okrem výroby elektriny aj využívať teplo. Také veľké objemy tepla je niekedy ťažké umiestniť, čo je napríklad aj prípad bratislavskej spaľovne.

Každá rozumne koncipovaná spaľovňa musí byť konfigurovaná ako tepláreň – teda musí umožňovať kombinovanú výrobu elektriny a tepla – kogeneráciu. Preto je vhodné, prepojiť budovanie spaľovne s existujúcou teplárňou, teda zariadenie na energetické využívanie odpadov umiestniť na existujúci energetický uzol.

Požiadavkou Rámcovej smernice o odpadoch je dosiahnutie minimálneho koeficientu energetickej efektivity vo výške 65 percent. Na to je potrebná kogeneračná prevádzka aspoň 4 000 – 4 500 hodín ročne. Vo zvyšnom čase – teda 3 500 – 4 000 hodín – môže byť spaľovňa prevádzkovaná v kondenzačnom režime, teda výrobou elektriny. V takom prípade dostane spaľovňa status zariadenia na využívanie odpadu. Tento režim prevádzky umožní aj zdravú ekonomickú situáciu zariadení.

Problematickým odpadom sú čistiarenské kaly z odpadových vôd, ktoré nemajú veľa možností na praktické využitie. Aké je ich využitie v spaľovniach?

Vo Švajčiarku sa všetky kaly spaľujú, pretože nemôžu ísť na skládku ani do pôdy. Vláda to zakázala v polovici minulého desaťročia. Bežné spaľovne však kaly nechcú, preto sú spaľované v špeciálnych spaľovniach. Menšie množstvo čistiarenských kalov sa suší a dodáva do cementární. Prevádzkovateľ čistiarne odpadových vôd za odber vysušeného kalu musí cementárni zaplatiť.

K dôležitým otázkam patrí aj nakladanie s odpadom zo spaľovania.

Zvyškov zo spaľovania je niekoľko. Jednak je to škvara zo spaľovacieho roštu, potom popolček, ktorý je nebezpečný odpad. Tiež produkt z čistenia spalín je taktiež nebezpečný odpad. Ďalším médiom je vyčistená procesná voda z čistenia spalín.

Ak je spaľovňa vybavená fyzikálno-chemickou absorpciou na čistenie spalín – ľudovo mokrým čistením spalín – je možné ľahko a výhodne premeniť odpadmi kategórie nebezpečný odpad na kategóriu ostatný odpad. Tento krok prináša výrazné úspory prevádzkových nákladov v súvislosti so skládkovaním zvyškových látok.

Kto je vlastníkom švajčiarskych spaľovní?

Prevažne mestá a obce. Momentálne si nevybavujem v pamäti žiadneho súkromného vlastníka spaľovne.

Vo Francúzsku je viacero spaľovní v spoluvlastníctve samosprávy a súkromného vlastníka. V Česku vlastní zariadenie Termizo v Liberci nemecká spoločnosť MVV s komunálnym podielom, projekt EVO Komořany vlastní výhradne súkromný investor (patrí do skupiny EPH – pozn. red.), ostatné sú komunálne projekty.

Kto financoval budovanie švajčiarskych spaľovní?

 
 

Pre prečítanie celého obsahu musíte byť súčasťou nášho predplatného

za 99 € bez DPH získate

  • Predplatné mesačníka Odpadové hospodárstvo (ISSN 1338-595X) na 1 rok
  • Prístup ku všetkým článkom na Odpady-portal.sk (ISSN 1338-1326) na 1 rok
  • Prístup ku všetkým článkom na Energie-portal.sk (ISSN 1338-5933) na 1 rok
  • Prístup ku všetkým článkom na Voda-portal.sk (ISSN 2585-7924) na 1 rok
chcem sa prihlásiť chcem získať predplatné
Značky
Rozhovory

Diskusia (0)

Pridajte komentár

Táto funkcia zabraňuje robotom pridávať neadekvátne príspevky. Zadajte prosím overovací kód, ktorý vidíte na obrázku.

Captcha image
Show another codezobraziť iný obrázok

Mohlo by vás zaujímať

Editoriál. Zálohovanie je zbytočné

Editoriál. Zálohovanie je zbytočné

Reklamný minister Sólymos sa rozhodol zaviesť zálohovanie nápojových obalov bez akejkoľvek diskusie. Úvodník vyšiel v júlovom vydaní mesačníka Odpadové hospodárstvo 2019/07.

Editoriál. Tyrania dobrých (eko)úmyslov

Editoriál. Tyrania dobrých (eko)úmyslov

Vo svetoznámom denníku The Guardian sa rozhodli ešte intenzívnejšie zdôrazňovať potrebu ochrany životného prostredia. Redaktor pre životné prostredie Damian Carrington ohlásil radikálny krok redakcie.

K Smart City patria aj smart kontajnery. Senzory slovenskej firmy šetria i 30 % nákladov

K Smart City patria aj smart kontajnery. Senzory slovenskej firmy šetria i 30 % nákladov

Senzory, ktoré monitorujú, ako sa polopodzemné kontajnery plnia odpadom, pomáhajú v Nitre chrániť životné prostredie, čas aj náklady.