Ronald Blaho: Kolektívne organizácie zlyhávajú v osvete

Odkedy pôsobíte v ASEKOL-e?

Od začiatku pôsobenia firmy na Slovensku, to znamená od leta roku 2010. Ostrá prevádzka kolektívnej organizácie sa však začala až v januári 2011.

Vaše predchádzajúce pôsobiská súviseli s odpadmi?

Čiastočne áno. Vyštudoval som environmentalistiku na UK v Bratislave, po nej som od roku 2004 pôsobil dva roky vo firme, ktorá sa zaoberala projektmi posudzovania vplyvov na životné prostredie. Ďalšie štyri roky som pracoval ako nezávislý konzultant pre firmy, ktoré pripravovali projekty fotovoltických elektrární, ale aj veterných elektrární, keďže v tých časoch sa očakával boom aj v tejto oblasti. Vláda však napokon začala preferovať fotovoltiku.

Prostredníctvom týchto investorov som bol potom oslovený spoločnosťou ASEKOL, aby som spolupracoval pri zakladaní ich slovenskej divízie.

V tom čase už bol český ASEKOL u našich susedov jednotkou na trhu.

Určite nie v objemoch, nakoľko ASEKOL sa nešpecializuje na bielu techniku, ktorá je váhovo najťažšia. Ekonomické kritériá je obtiažne posúdiť, ASEKOL však bezpochyby patrí k najväčším kolektívnym systémom v Česku.

Situácia v Česku bola pri vzniku kolektívneho nakladania s elektroodpadom od Slovenska odlišná, vláda tam umožnila vznik de facto monopolných systémov pre jednotlivé kategórie odpadu. Konštatoval to vo svojom stanovisku aj český protimonopolný úrad. Výsledkom boli aj podstatne vyššie recyklačné poplatky. Pre výrobcov a dovozcov sa konkurencia systémov ukazuje cenovo jednoznačne výhodnejšia.

Súhlasím, že konkurencia je pre výrobcov cenovo výhodnejšia. To stanovisko českého ÚOHS poznám, ale neviem sa s ním stotožniť. Najmä preto, že vnímam výhody z toho, ak systém môže vybrať vyššie recyklačné poplatky, pričom hospodárenie a nakladanie s prostriedkami je samotnými výrobcami kontrolované. V Česku sa vďaka tomu podarilo ASEKOL-u vybudovať kvalitný a komplexný systém s pokrytím zberu po celej krajine a úspešnosť zberu je jedna z najvyšších v Európe. Musí tiež zbierať prostriedky na financovanie tzv. historického elektroodpadu, teda spotrebičov, ktoré neuviedli na trh, ale sa predávali ešte pred vznikom týchto povinností. Tento odpad sa môže zbierať v pomerne veľkých množstvách ešte aj o desať rokov a jeho zber bude potrebné zafinancovať.

Vyvstáva však otázka, či tým, že česká vláda umožnila systému zbierať vyššie poplatky a tiež poplatky na historický odpad, nedostala do konkurenčnej nevýhody kolektívne systémy na Slovensku v čase, keď ste začali na Slovensku pôsobiť.

Tieto výhrady sa tu stále objavujú, ale nezakladajú sa na pravde. Český ASEKOL nijako nedotoval svoju slovenskú „sestru“, je to proti ekonomickej logike a výrobcovia, ktorí nás kontrolujú, by to nedovolili. Impulz na založenie slovenskej divízie prišiel priamo od výrobcov, nie však pre získanie nejakej neférovej konkurenčnej výhody, ale pre to, lebo na Slovensku boli vysoké ceny za spracovanie elektroodpadu. Preto vznikla snaha ísť českou cestou a robiť si aj vlastný zber.

Na Slovensku síce boli vyššie poplatky za spracovanie, celý systém však stál výrobcov a dovozcov v Česku viac.

V minulom roku sa podmienky v Česku výrazne zmenili smerom k uvoľneniu súťaže a ceny už idú dolu.

Takže súhlasíte s tým, aby medzi kolektívnymi organizáciami bola umožnená súťaž.

Áno, ale ich neregulovaný počet, ktorý je napríklad aj dnes na Slovensku, tiež neprináša dobré výsledky.

V čom?

Napríklad aj v tom, že ak sa budú konkurenčne likvidovať cenou, celý systém nakladania s elektroodpadom bude podfinancovaný a nebude sa môcť investovať napríklad do osvety. Bez širokej kampane u obyvateľov vznikne už o pár rokov reálna hrozba, že sa nepodarí vyzbierať dostatok elektroodpadov. Firmy, ktoré nezbierajú z celého Slovenska, ale len vyberajú „hrozienka“ v podobe zberu elektroodpadov z najväčších miest a stredísk, samozrejme týmto nie sú ohrozené a tým pádom ani necítia potrebu mať prostriedky na osvetu. Ostatní však potom musia niesť náklady aj za nich.

Hoci to nie je železné pravidlo, v ostatných rokoch sa ukazuje, že veľkí hráči na trhu s elektrospotrebičmi majú snahu organizovať si povinnosti vo vzťahu k elektroodpadom cez kolektívne organizácie, ktoré spoluzaložili. Bol to aj prípad vstupu ASEKOL-u na slovenský trh?

Štruktúra zakladateľov slovenského a českého ASEKOL-u je veľmi podobná. Počet ostatných klientov je samozrejme iný.

Spomenuli ste, že vaša spoločnosť si sama zabezpečuje zber. Čo z toho vyplýva?

Na Slovensku tradične a historicky zbierali elektroodpad najmä zberové spoločnosti a samotní spracovatelia. My sme chceli dostať „svoj“ podiel elektroodpadu pod kontrolu, tak sme zazmluvnili zvozové firmy i spracovateľov na konkrétne prepravy. To bolo naše zadanie.

Takto však fungujú aj ostatné organizácie.

Okrem toho však využívame aj služby spoločnosti ENVIROPOL, ktorá patrí do skupiny ASEKOL. Tá nám zabezpečuje logistiku a dočasné uskladnenie v konsolidačných miestach. V súčasnosti už zabezpečuje aj spracovanie časti elektroodpadu.

Hovoríte o novom zariadení na spracovanie elektroodpadu v Trnave. Ministerstvo životného prostredia má s takouto vertikálnou integráciou služieb – teda financovanie, zber, zvoz aj spracovanie – zjavne problém. V návrhu nového zákona o odpadoch sa ju snaží zakázať.

Považujeme to za zvláštnu reguláciu, ktorá by nemala obmedzovať trh, pretože je logickou snahou výrobcu uplatniť si rozšírenú zodpovednosť aj týmto spôsobom. ASEKOL SK samotný však tieto činnosti nevykonáva. Ak sa v novom zákone objavia ďalšie podmienky, sme pripravení splniť ich.

Na Slovensku je dosť spracovateľských kapacít, navyše český ASEKOL otvoril minulý rok nový spracovateľský závod v Jihlave. Celkom prirodzene sa dá očakávať, že sa budete orientovať viac na tieto zariadenia.

Závod v Jihlave prevádzkuje spoločnosť Enviropol a spracováva iba drobný elektroodpad. Naše objemy vývozu doposiaľ neboli nijako významné a ani by nemali v budúcnosti výrazne rásť. Preto si myslím, že vývoz elektroodpadu do úrovne pár percent z celkového vyprodukovaného slovenského elektroodpadu určite nebude mať katastrofálny vplyv na recyklačný priemysel, ako bolo v médiách viackrát prezentované. Diverzifikovanie spracovania elektroodpadu je navyše prínosom aj pre nás. Treba si uvedomiť aj to, že o päť rokov budú limity na zbery oveľa vyššie, takže vzrastie aj objem odpadu, ktorý bude potrebné spracovať, a teda spracovatelia sa o prísun elektroodpadu nemusia báť. Skôr je potrebné sa sústrediť na zvyšovanie podielu zberu.

Systém kolektívneho nakladania s elektroodpadom na Slovensku funguje už mnoho rokov a Slovensko si plní svoje záväzky. Dobre funguje aj zber elektroodpadu z obcí. Nový návrh zákona však predpokladá, že kolektívne systémy – po novom organizácie zodpovednosti výrobcu – sa majú organizovať v koordinačnom centre. Je centrum vôbec potrebné?

Dôležité je napríklad na riešenie nadlimitných množstiev, to znamená, že keď sa vyzbiera viac elektroodpadu, ako je potrebné v zmysle povinností, tak sa budú musieť tieto množstvá na zhodnotenie prerozdeliť medzi tieto organizácie. Ide aj o zabezpečenie problematických lokalít, teda takých, v ktorých nechce nikto zbierať, lebo je to ekonomicky dosť nákladné – napríklad v horských obciach a podobne.

Koordinačným centrom vláda v podstate núti organizácie, ktoré by mali vzájomne súťažiť a vytláčať sa z trhu, navzájom spolupracovať a dohodnúť sa. Napríklad na tom, kto prevezme náklady. To je dosť zvláštne východisko. Aká je vôbec pravdepodobnosť, že sa vyzbiera podstatne viac elektroodpadu, ako ukladá legislatíva?

© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.