Umberto Raiteri: Konkurencia kolektívnych systémov je nevyhnutná

Organizácia European Recycling Platform (ERP), ktorej členom je od r. 2012 aj kolektívny systém SEWA, a.s., bola založená v roku 2002 ako prvá paneurópska organizácia, ktorá implementovala predpisy EÚ v oblasti recyklácie elektrických a elektronických zariadení. Zhovárali sme sa s prezidentom a generálnym riaditeľom organizácie Umbertom Raiterim.

Reprezentujete organizáciu združujúcu približne 2 700 členov. Čím presne sa zaoberáte?

Sme medzinárodná organizácia, ktorá sa stará o plnenie povinností výrobcu za našich členov v rôznych krajinách Európy. Usilujeme sa napĺňať požiadavky legislatív v jednotlivých štátoch, nakoľko naši členovia sú producenti so zákonom danými povinnosťami. Robíme to tak, aby sme spĺňali lokálne legislatívne požiadavky v jednotlivých štátoch, nakoľko naši členovia sú v zmysle EÚ direktív v daných krajinách výrobcami.

V EÚ existuje v súčasnosti rozšírená zodpovednosť výrobcov pre producentov elektrických zariadení, batérií, akumulátorov či balení. Zameriavate sa na všetky tieto produkty?

Áno. Začiatkom bol pre nás rok 2005, keď naša spoločnosť začala pracovať na WEEE (smernica o odpadoch z elektrických a elektronických zariadení – pozn. red.) a postupne sme prešli aj na batérie, keďže o pár rokov neskôr bola predložená aj smernica o batériách. Neskôr sme sa začali zaoberať tiež kolektívnym plnením aj pre obaly a rozšírenou zodpovednosťou firiem vo viacerých krajinách. Naposledy pridala nová WEEE smernica novú kategóriu produktov, ktoré súvisia s využívaním slnečnej energie, teda najmä fotovoltické panely, takže v súčasnosti sa zaoberáme aj tým.

Nedávno zverejnená štúdia Európskej únie, ktorá sa zaoberá nelegálnym obchodom s elektroodpadom  (ang. WEEE Countering Illegal Trade), odhaľuje tiež, že veľké množstvo elektrického a elektronického odpadu sa recykluje nevyhovujúcim spôsobom. Často sa elektronický odpad spracováva spolu s kovovým šrotom.

Áno, vieme o tomto probléme. Už celkom od začiatku sa snažíme získať pozornosť úradov a upozorniť na tento problém. Vedeli sme o tom už dávnejšie, možno v r. 2008 či 2009, keď bolo zrejmé, že organizácie ako ERP a ďalšie, ktoré sa venujú tejto činnosti, boli schopné vyzbierať iba jednu tretinu elektroodpadu vyprodukovaného v Európe. To znamená, že dve tretiny elektroodpadu končia v nesprávnych rukách.

Nikto nevie, či sa tento odpad recykluje správne, teda či dodržiava príslušné štandardy pre spracovanie. Navyše, ako už upozornilo a aj potvrdilo viacero organizácií, veľká časť tohto odpadu končí v Číne alebo Afrike, kde sa recykluje nelegálne.

Dotyčná štúdia uvádza korektné čísla. Správnym spôsobom sa recykluje iba jedna tretinu odpadu. Žiaľ, je to to isté číslo ako v rokoch 2080 alebo 2009, takže podiel nelegálnej likvidácie odpadu sa prakticky nezmenil. Všetka snaha úradov a ďalších zúčastnených neprináša želané výsledky.

My neustále upozorňujeme, že je to veľmi veľký problém, pretože čokoľvek podnikneme oficiálnymi cestami, nie je nasledované dostatočnou snahou ostatných zúčastnených, aby sme obmedzili a azda aj úplne zastavili nelegálne toky odpadu.

Ako by sa mal tento problém riešiť?

Odpoveď nie je jednoduchá. Z nášho pohľadu existuje len jedna vec, ktorú môžeme robiť, a to je spolupracovať výhradne s autorizovanými legálnymi recyklátormi, prepravcami, zberačmi atď. Oveľa väčšie úsilie však musia vynaložiť aj ostatní zúčastnení, najmä úrady a polícia, ktorí by mali byť schopní vymôcť podsatneprísnejšie regulácie. Tie by mali byť lepšie namierené a prinášať so sebou aj pokuty alebo, napríklad, nedovoľovať miestnym samosprávam, aby predávali svoj odpad, kam sa im zachce.

Na Slovensku v januári nadobudne účinnosť nový zákon o odpade, ktorý rozvíja už zavedený systém rozšírenej zodpovednosti firiem. Existujú nejaké krajiny, ktoré poskytujú financovanie na recykláciu WEEE iným spôsobom? Existujú napríklad modely vládneho financovania, nejaké špeciálne dane alebo viditeľné poplatky pre spotrebiteľa, kde, naopak, zodpovednosť firiem chýba a uplatňuje sa monopol štátu?

Áno, v niektorých štátoch existujú viditeľné poplatky, ktoré sú uvalené na spotrebiteľov, keď kupujú nové zariadenia, no v porovnaní so situáciou spred pár rokov dnes nájdeme oveľa menej krajín, kde by takéto poplatky existovali.

Omnoho nižšia je i výška týchto poplatkov, ak ich porovnáme s poplatkami, ktoré tu boli v čase uvedenia smernice. Všeobecným trendom je teda jednoznačne upúšťanie od viditeľných poplatkov.

Na začiatku, v rokoch 2005 a 2006, boli povinné viditeľné poplatky v mnohých štátoch, no teraz je počet štátov, v ktorých by tieto poplatky stále existovali, čoraz menší.

Dnes je veľa takých krajín, v ktorých tieto poplatky nie sú povinné, no výrobcovia majú možnosť navýšiť cenu zariadenia o určitý environmentálny poplatok. Trend je však aj tu podobný, aký môžeme v posledných rokoch pozorovať, že väčšina týchto poplatkov je internalizovaná v cene produktov.

Na Slovensku je to paradoxne presne naopak. Poplatky sme nemali povinné, len dobrovoľné, no od prvého januára bude povinné uvádzať poplatky zvlášť.

Viditeľné poplatky sú naozaj diskutabilná otázka a z pohľadu kolektívnych organizácií je ťažké k nim zaujať jednoznačné stanovisko – za alebo proti. Ako človek zodpovedný za tieto organizácie som neutrálny, pretože ide skôr o komerčnú záležitosť výrobcov, ktorí potrebujú zvýšiť cenu svojich produktov, nakoľko musia pokryť náklady na recykláciu. To je logický dôsledok.

Ak nie je uvalená povinnosť, je to len odlišný prístup k problému, pretože tie náklady musia byť internalizované ako všetky ostatné náklady výroby daného produktu. S určitosťou môžem povedať, že by sa to rozhodne nemalo stávať daňou, pretože ak to bude daň, zanikne jej reálne spojenie s nákladmi, resp. cenou. Táto daň musí byť navyše vymeraná veľmi, veľmi opatrne a ja verím, že by to mala byť skôr kompetencia tých, ktorí sú zodpovední za náklady výrobcov.

Organizácie pokrývajúce rozšírenú zodpovednosť firiem musia na Slovensku prechádzať zložitým autorizačným procesom s veľmi striktnými kritériami na získanie „licencie? na svoju činnosť. Čo si o takomto licencovaní myslíte? Pomáha to alebo to predstavuje iba ďalšiu prekážku voľného trhu?

Povedal by som, že vo všeobecnosti je to niečo, čo pomáha lepšie kontrolovať situáciu na trhu. A vysvetlím prečo. V Európe existuje takýto systém povolení vo veľkej väčšine krajín. V niektorých štátoch je veľmi rýchly a jednoduchý, kým v iných je veľmi pomalý a náročný. A v niektorých krajinách, napríklad v Nemecku, tento systém vôbec neexistuje.

V Nemecku nepotrebujete mať povolenie, pretože inštitúcia kolektívneho systému (complaince scheme – pozn. red.) neexistuje. V tomto smere je Nemecko jedinou krajinou v Európe. Stačí, aby ste boli prevádzkovateľ, výrobca alebo iba producent a môžete zabezpečovať aj recykláciu, samozrejme s využitím iba autorizovaných recyklátorov.

Nemecko je však veľkou výnimkou, štandardne totiž potrebujete mať špeciálne povolenie na nakladanie s nebezpečným odpadom.

A práve pre toto som podporovateľom celého systému – je to jeden z nástrojov na dosiahnutie toho, o čom sme hovorili skôr: na zredukovanie nelegálnych tokov a obmedzenie nelegálneho narábania s odpadom.

Foto: Fotolia

Striktné pravidlá na získanie autorizácie však môžu obmedziť hospodársku súťaž.

Systém udeľovania povolení musí byť primeraný a pre jednotlivých hráčov udržateľný, pretože sú krajiny, kde celý proces trvá veľmi, veľmi dlho. Napríklad Portugalsko. Tam je nevyhnutné obrovské množstvo papierovej dokumentácie.

Ďalším príkladom je Španielsko, kde potrebujete 19 rôznych povolení na činnosť, pretože táto krajina pozostáva z 19 rôznych regiónov, ktoré sú z hľadiska environmentálneho manažmentu nezávislé. A toto celé určite nie je voľný trh.

Na druhej strane, ako zrejme viete, my sme veľkými zástancami konkurencie a slobodného trhu, to bola vždy jedna z našich ambícií a náš dôležitý cieľ. Mal by tu existovať voľný a konkurenčný trh s jasnými základnými pravidlami. Som zástancom jasného a udržateľného autorizačného procesu, pretože v tomto smere je to prvý krok k umožneniu konkurencie.

Ak daná firma spĺňa všetky podmienky na udelenie povolenia, mala by to povolenie dostať. Nemalo by tu existovať nijaké obmedzenie typu jedno povolenie na krajinu ani nič podobné. Avšak aj tieto základné požiadavky musia byť nastavené dostatočne prísne na to, aby sme zabezpečili, že odpad bude manažovaný a recyklovaný správne.

Ako vnímate proces implementácie WEEE smernice naprieč členskými štátmi? Aké sú riziká odlišnej implementácie v jednotlivých krajinách?

Tak ako uvádzate, implementácia je v rôznych krajinách rôzna. Sú štáty, ktoré túto príležitosť využili na to, aby zlepšili predošlú legislatívu. Jedným príkladom je Spojené kráľovstvo, kde je systém teraz lepšie nastavený a neumožňuje vznik niektorých z problémov, ktoré boli možné v minulosti.

Dobrou správou je tiež to, že vo všetkých krajinách sú v súčasnosti vyššie ciele s vyššími objemami, ktoré majú byť vyzbierané legálnymi účastníkmi trhu, ako sme my.

Skutočnosť, že odpad z domácností sa bude asimilovať s odpadom z "nedomácností",pomôže, pretože to opäť zlepší možnosti na zber odpadu vhodným spôsobom. Ďalším pozitívom spojeným so zmenou národných legislatív je to, že budú implementované prísnejšie recyklačné štandardy, ktoré neboli obsiahnuté v prvej podobe smernice.

Zlé signály, ktoré som zachytil z niektorých krajín, spočívajú v tom, že štátne orgány majú niekedy nesprávne zámery a chcú zvýšiť kontrolu nad riadením a manažovaním týchto schém (u nás organizácie zodpovednosti výrobcu – pozn. red.). To je podľa môjho názoru nesprávne, pretože tieto schémy sú zakladané výrobcami – manažérmi a profesionálmi v odbore, ktorí sú spôsobilí prežiť na konkurenčnom trhu a práve preto nemôžu mať obmedzenia od úradníkov.

Nemali by sme vytvárať ďalšie a ďalšie prekážky. V mnohých krajinách sa nám taktiež nepáči tá skutočnosť, že očividne existuje snaha znižovať počet konkurentov, počet vyhovujúcich schém. Vraciame sa naspäť k situácii, že vznikajú monopoly, čo je podľa môjho názoru dnes, v roku &2015, úplne v protiklade s princípom fungovania slobodného trhu.

Jedna z posledných otázok sa bude týkať tzv. free-riderov, teda čiernych pasažierov, ktorí sa vyhýbajú plneniu povinností výrobcu. Ako zvládajú tento problém jednotlivé štáty?

Čo sa free-riderov týka, situácia sa podľa mňa podstatne zlepšila, ak ju porovnáme s tým, čo tu bolo na začiatku účinnosti smernice pred desiatimi rokmi. Dnes to už v mnohých štátoch vôbec nie je veľký problém.

Nejakí free-rideri stále existujú, no väčšinou sú to firmy, ktoré na trh prídu a z trhu odídu v priebehu jedného roka. Sú to nestabilní hráči, ktorí sú na trhu prítomní iba obmedzený čas. A toto je stále problém, pretože kým systém free-ridera objaví, tento free-rider v niektorých prípadoch už trh dávno opustil.

Povedal by som, že najmä v západnej Európe je problém s free-ridermi z väčšej časti pod kontrolou, no možno však v niektorých štátoch, ktoré implementovali systém neskôr, to ešte stále problémom je, najmä ak hovoríme o vzdialených predajcoch a možnosti kontrolovať tých, ktorí predávajú zo zahraničia. A to je tá zostávajúca časť problému free-riderov, no aj tak ju nepokladám za príliš veľký problém. Myslím si, že to, o čom sme hovorili skôr, je oveľa závažnejšie.

Ako vidíte budúcnosť WEEE z pohľadu nákladov výrobcov? Budú platiť za recykláciu ešte viac alebo sa ich náklady na plnenie povinností stabilizujú?

© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.