Marián Christenko: Slovensko musí vedieť, ako chce nakladať s odpadmi

Vaša spoločnosť je jednou z dvoch na Slovensku, ktoré prevádzkujú veľké zariadenia na energetické zhodnocovanie komunálneho odpadu (WtE – Waste to Energy, pozn. red.), alebo ľudovo „spaľovne“. Ako vnímate budúcnosť premieňania odpadu na energiu na Slovensku?

Rozvoj energetického zhodnocovania odpadu na Slovensku stagnuje už desaťročia. Hoci požiadavky Európskej únie na odkláňanie odpadu od skládok sú veľmi jasné a neustále rastú, Slovensko nemá žiaden jasný plán, čo bude s odpadom ďalej, neexistuje žiadna trajektória, ktorá by sa dodržiavala.

Vieme, že Slovensko skládkuje 65 % odpadu, čo je asi 1,2 milióna ton odpadu ročne, a zároveň, že ho musíme zredukovať. To znamená, že musíme ten odpad niekam odkloniť. Nevyhnutne potrebujeme zariadenia, ktoré budú môcť tento odpad spracovať.

Prvé opatrenie, ktoré vás napadne, je to, že treba zvýšiť triedenie. Určite áno. No na Slovensku už máme viaceré spracovateľské kapacity na prijatie týchto materiálových tokov. Taktiež v zahraničí. Či už ide o papierne na Ukrajine, v Poľsku, jeden recyklačný závod sa buduje aj v Ružomberku, podobné je to v prípade skla, či kovov.

Pre zvýšenie kvality triedeného zberu to však nebude postačovať. Vždy tu zostane rezíduum, ktoré nebude materiálovo zhodnotiteľné, takže skončí na skládke.

V tomto kontexte sa ako najvhodnejšie riešenie javí byť práve zariadenie na energetické zhodnocovanie komunálnych odpadov.

Aj krajiny, ktoré sú veľmi citlivé na ekologické riešenia, ako napríklad Rakúsko, majú oveľa viac spaľovni v prepočte na objem komunálneho odpadu, než má Slovensko. Iba samotná Viedeň má štyri spaľovne.

Významne do WtE investuje aj Poľsko.

Áno, v Poľsku je podľa mojich informácií v prevádzke šesť spaľovní a ďalších 11 je v procese prípravy. Momentálne sa tendrujú nové spaľovne pre Varšavu a Gdansk. Pohli sa aj v Česku, vybudovali nové zariadenie pri Plzni, iba o niečo staršie je v Liberci.

V Česku však tiež narážajú na seba viaceré názorové prúdy. Ak to správne chápem, situácia sa všade zásadne mení potom, ako boli na skládky uvalené zvýšené poplatky.

Budúcnosť odpadového hospodárstva je v cirkulárnej ekonomike, ktorá prepojí výrobcov s finálnymi spracovateľmi odpadov. Stále však zostane zvyškový odpad na energetické zhodnotenie.

Nevidím tu žiadnu stratégiu, ktorá by povedala, ako sa dostať z bodu A do bodu B. Ciele zotrvávajú, ale stratégia ako ju dosiahnuť, tá nie je.

Treba asi vysvetliť ľuďom, že bez spaľovni to nejde.

Poviem to na príklade našich spaľovni. V Bratislave vznikla ešte pred rokom 1989 verejná objednávka na spaľovňu, bez ohľadu na to, aké budú náklady pre obyvateľa.

Bol tu zrejme záujem riešiť odpady ekologickejšie v hlavnom meste, ktoré bolo ekologický zaťažené priemyslom.

Práve náklady sú však jednou z hlavných bŕzd, prečo do energetického zhodnocovania odpadov nechcú ísť ani samosprávy.

To je práve dosť neuvážený postoj. Keď si predelíte napríklad štyridsať eurovú ročnú platbu na obyvateľa na mesiac, či deň, tak zistíte, že ide o desať centov na deň.

Porovnajte si to s inými výdavkami, napríklad s mestskou hromadnou dopravou. Aj ekologická doprava je investičné náročná a v konečnom dôsledku pre jej užívateľa taktiež drahšia.

Nedávno ste v médiách prezentovali názor, že ak sa má Slovensko posunúť do vyššej úrovne nakladania s odpadmi, tak by mali obyvatelia platiť za nakladanie s odpadmi aspoň takú časť z priemerného príjmu, akú na Západe. U nás však máme oveľa nižší príjem. Neplatia obyvatelia už dosť?

Treba si uvedomiť, že moderné technológie, ktoré používajú slovenské odpadové spoločnosti, stoja rovnako ako vo vyspelých krajinách.

Podobne tak náklady na energiu a ďalšie zložky ceny. Musíme pozerať na ciele Európskej únie a tie sú rovnaké pre všetky krajiny. S takto nastavenými nízkymi výdavkami za odpad sa nikam nepohneme, najmä čo sa týka ochrany životného prostredia pre budúce generácie.

Čo by mal byť teda úplne prvý krok zo strany výkonnej moci, okrem nastavenia stratégie pre odpadové hospodárstvo?

Vytvorenie prostredia, v ktorom ktokoľvek, kto bude nakladať s odpadom inak, ako ukladať ho na skládku, bude vedieť skládkam konkurovať.

O koľko by to malo byť? Neskládkovať odpady nebude lacné.

Všimnime si ako výhodné je v súčasnosti skládkovať. Uvažujme v hrubých číslach: uloženie jednej tony odpadu na skládku stojí približne 25-35 eur, plus doterajší poplatok 5 eur. Investičný náklad na výstavbu skládky s kapacitou 100 tisíc kubíkov je približne 800 tisíc eur. Ak je miera zhutnenia odpadu na skládke 1,3, potom investičný náklad na jednu tonu predstavuje cca 6 EUR.

Výstavba jednej spaľovne s priemernou kapacitou 100.000 ton ročne však stojí 85 miliónov eur (napr. nová spaľovňa pri Plzni s kapacitou 100 000 ton/ročne stála 2,1 miliardy CZK – pozn. red.) a potrebuje mať rozumnú investičnú návratnosť. Investičný náklad na tonu tak dosahuje povedzme pri 15-ročnej návratnosti cca 56 EUR.

To už ani nehovoríme o nákladoch na prevádzku, ktoré sú pri spaľovni prevádzkovanej 24 hodín denne násobne vyššie, než pri skládke.

V prípade materiálového zhodnotenia triedeného zberu uvádzajú relevantné zdroje náklady presahujúce 100 eur na tonu takéhoto odpadu.

Pri súčasných nákladoch na skládkovanie, ktoré sú vo výške približne do 40 eur/tonu, nemôže žiadne zariadenie na energetické zhodnocovanie odpadov, ani na akékoľvek iné nakladanie s odpadom, než je skládkovanie, skládkam cenovo konkurovať.

Marián Christenko, KOSIT, a.s. | Foto: Odpady-portal.sk

Pri WtE zariadeniach sa predpokladá, že tržby generujú aj z predaja elektriny a tepla.

Áno, ale táto časť príjmov je menšinová, viac-menej marginálna.

Napriek tomu sú na Slovensku dve zariadenia na energetické zhodnocovanie odpadu, ktoré sa podarilo v minulosti postaviť. Samospráva tiež môže vnútiť obyvateľom vyššiu cenu, alebo celý proces jednoducho dotovať.

Tieto zariadenia vznikli verejnou objednávkou pred desiatkami rokov. Neviem si predstaviť, ako by sa k takejto ponuke investora dnes postavili konkrétni samosprávni politici.

V súčasnosti je v procese schvaľovania nový zákon o poplatkoch za uloženie odpadov na skládku. Ten navrhuje postupne zvyšovanie sadzieb najmä u nevytriedeného komunálneho odpadu, ktorý by už o tri roky mal končiť na úrovni 33 eur/tonu. U vytriedeného na 60 % však porastie len do výšky 11 eur/tonu. Ako vnímate tento návrh?

V prvom rade hodnotím veľmi pozitívne, že po mnohých rokoch došlo k tejto iniciatíve s návrhom na zvýšenie poplatkov. Obávam sa však, že na vytvorenie konkurencieschopného prostredia nebude stačiť.

Prečo?

To, čo Slovensko potrebuje, je poplatok za uloženie jednej tony odpadu na skládku niekde vo výške minimálne 40 eur za tonu. Pri tejto hranici by bol trh plne otvorený novým investíciám.

No aj toto zvýšenie určite naštartuje mnoho nových ozdravných procesov v odpadovom hospodárstve, ktoré táto krajina nutne potrebuje.

Čiže zaťažiť skládkovanie paušálnym poplatkom bez ohľadu na stupeň vytriedenia?

Nie. Princíp viazanosti výšky poplatku na stupeň vytriedenia je správny. Prinesie síce isté problémy v technickom nastavení, ale verím, že s tým sa vysporiadame.

Nakladanie s odpadom inak ako skládkovaním však potrebuje mať na príjme aspoň túto sumu. Nábeh by mohol byť postupnejší, ale rast poplatkov by mal končiť na vyššej úrovni.

Ako sa bude merať úroveň vytriedenia komunálneho odpadu?

To je jeden z technických problémov. Dosť ťažko sa bude dať zvážiť presne, koľko kilogramov obec vytriedila a koľko zostalo ako zvyšok, ktorý pôjde na skládku.

Mohlo by pomôcť zavedenie množstvového zberu, ktoré intenzívne presadzuje rezortný inštitút environmentálnej politiky?

Dozaista áno. Aj keď niektorí obyvatelia začnú zrejme zmesový komunálny odpad odkladať viac do kontajnerov na triedený zber, aby si uľahčili poplatkové povinnosti, v globálnom meradle by nastala zásadná kvalitatívne zmena.

Bratislavská spaľovňa má dlhoročný problém s lepším využitím tepla, ktoré vyprodukuje. Ako je to u vás?

Košická spaľovňa expeduje teplo horúcovodom do mestskej časti Nad Jazerom, po ceste sú aj priemyselné podniky. Kontraktorom je Tepláreň Košice ako vlastník distribučnej sústavy.

Samozrejme, že tým, že teplo dodávame iba od septembra do konca mája, tak máme letnú odstávku v dodávke tepla, ktoré nevieme komerčné využiť. Uvažujeme preto o rôznych alternatívnych riešeniach, vrátane generovania ďalšej elektriny, prípadne využitia tepla pre skleníkové hospodárstvo.

Ste kapacitne vyťažení?

V dvoch kotloch vieme spolu spracovať približne 150.000 ton odpadov ročne. V súčasnosti máme kapacitu približne vyťaženú na 80%.

Úvahy o budovaní ďalších WtE zariadení sú naďalej skôr v rovine utópie. Vidíte však potenciál pre budovanie ďalších? Koľko by ich bolo?

Vždy to závisí od určení konkrétnych cieľov, ktoré musí vykonať vláda. V konzervatívnom scenári vidím priestor pre energetické zhodnocovanie ďalších 300 tisíc ton odpadov, čo je približne na úrovni troch zariadení typu západočeského Chotíkova pri Plzni, kde stojí najnovšia česká spaľovňa.

V hrubých prepočtoch má optimálna aglomerácia pre podobnú spaľovňu približne 300 až 350 tisíc obyvateľov a zvozový rádius nie viac ako 60 kilometrov.

Takže celkový počet by mohol pokojne skončiť aj na čísle siedmych, či ôsmych spaľovni, čo sú de facto zariadenia pre krajské mesta.

Pri rastúcej veľkosti hlavného mesta a tiež objemu komunálneho odpadu na jedného obyvateľa môže mať čoskoro problém aj Bratislava.

Táto situácia sa blíži veľmi rýchlo a hlavne mesto bude musieť začať konať, napríklad vybudovaním ďalšieho kotla, alebo iným alternatívnym riešením.

Na Slovensku funguje už tretí rok systém rozšírenej zodpovednosti výrobcov, ktorí financujú všetky náklady na zber a zhodnotenie niektorých komodít. Funguje tento systém?

Presun úplných kompetencií na výrobcov je určite dobrý smer, no ten transformačný proces mi prichádza skôr náhodilý. Čiastočná zodpovednosť výrobcov je však na Slovensku zavedená už pätnásť rokov a osvedčila sa. Pre nás nepriniesla preto zásadné zmeny.

Bezpochyby ešte treba na systéme pracovať, nastaviť správne štandardy zberu a vytvoriť podmienky pre to, aby organizácie zodpovednosti výrobcov mohli investovať napríklad do rozvoja logistiky. To by mohlo viesť k tomu že sa trh vyčistí a zostanú na ňom tri, či štyri silné organizácie zodpovednosti výrobcov s veľmi efektívnymi postupmi a celoslovenským pôsobením.

Ako zásadnú hrozbu pre financovanie odpadového hospodárstva však vnímam snahu envirorezortu systém zmonopolizovať pod nejakú formu štátom ovládanej agentúry pre triedený zber. Zo systému sa nesmie stratiť súťaž.

Z obcí zaznieva hlas, že by chceli mať zo systému triedeného zberu nejaký finančný príjem na rozvoj infraštruktúry, alebo vzdelávania občanov.

Nevidím dôvod, prečo by obec alebo mesto mali organizovať triedený zber. Spotrebiteľ zaplatil za triedený zber výrobcovi v cene výrobku a ten má na starosti financovať jeho cestu až k zhodnoteniu.

Vzdelávanie k triedeniu zabezpečujú organizácie zodpovednosti výrobcov, mimovládne organizácie aj samotné odpadové spoločnosti, čo je aj náš prípad.

KOSIT bola až donedávna vnímaná ako síce veľká, ale viac-menej regionálna spoločnosť. Vďaka viacerým akvizíciám v ostatných rokoch a tiež novej spolupráci s priemyselnými zákazníkmi na Západnom Slovensku sa stávate celoslovenským hráčom. Aké sú Vaše ďalšie zámery?

Chceme, aby KOSIT rozširoval svoje pôsobenie na Slovensku. Necítime sa byť iba regionálnou spoločnosťou z Košíc a okolia, ale snažíme sa svoje obchodné aktivity stavať tak, aby sme mohli obsluhovať celé Slovensko.

Pri plánovaní aktivít sa snažíme pozerať na to, čo bude Slovensko potrebovať o desať rokov. Ja som presvedčený o tom, že odpadové hospodárstvo nebude postavené na skládkach.

Sme presvedčení, že dopyt po inom nakladaní s odpadmi, ako je skládkovanie, tu vznikne, pričom nebude to len energetické zhodnocovanie odpadu. My ho chceme pokrývať.

© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.