Pavol Prepiak: Kapacity na spracovanie materiálov zo starých vozidiel postupne vypadávajú

Každý rok sa predá v Európe zhruba 15 až 16 miliónov áut. Takéto množstvo prichádza na trh a približne rovnaké aj odchádza. Najstaršie vozidlá sa po 20 alebo 30 rokoch prevádzky vyraďujú a vzniká 15 miliónov ton odpadu. Na Slovensku je to zhruba 50-60 tisíc áut ročne.

Automobilky musia ešte pri počiatočnom schvaľovaní vozidla úradmi preukázať, okrem množstva iných náležitostí, aj spôsob recyklácie po skončení životnosti. Ako povedal v rozhovore pre Odpady-portal.sk Pavol Prepiak, výkonný viceprezident Zväzu automobilového priemyslu SR, recykláciu však čoraz viac komplikujú chýbajúce kapacity na ďalšie materiálové a surovinové spracovanie.

Aká je situácia so spracovaním vyradených vozidiel?

Spracovateľov starých vozidiel je veľa z hľadiska počtu. Ale spracovateľ nedokáže spracovať každú komoditu, ktorú auto obsahuje. Vozidlo sa skladá z kovov, plastov, tekutín, gumy, skla, textilu. Pri niektorých druhoch odpadu sa dá nastaviť koncovka. Pokiaľ sú vytvorené odberové linky, tak môžete ísť napríklad s vyseparovanými kovmi, obrazne povedané, rovno do hutníckej prvovýroby.

Iným prípadom sú tekutiny ako olej. Nikto nebude budovať špeciálnu linku na starý olej z áut, aby sa ďalej použil pri výrobe nového produktu. Pri týchto postupoch sú potrebné veľké objemy, špeciálna chemická technológia. Nie desiatky, ale stovky alebo tisíce ton oleja. Ak má spracovateľ starých olejov 5-7 % podiel na trhu a zvyšok tvorí priemyselný olej a olej zo servisov, či domácností, tak prirodzene očakáva, že sa zapojí do systému, kde existuje nejaký spracovateľ realizujúci koncovku tohto druhu odpadu.

Takto je to pri všetkých odpadoch, napríklad aj pri skle. Podiel skla spracovaného z motorových vozidiel voči celému objemu skla v SR je rádovo v percentách. Ak bude existovať viacero spracovateľov, ktorých potrebuje aj sklársky alebo obalový priemysel, automobilové odvetvie sa zapojí do takéhoto systému.

Teraz tu teda takéto kapacity chýbajú?

Spracovateľské kapacity pomaly vypadávajú. Máme avízo od spracovateľov starých vozidiel, že sú typy materiálov, ktoré síce oni vyseparujú, a pred pár rokmi ešte mali partnera, ktorý to odoberal, dokonca mu to mohli predať, no v súčasnosti neexistuje nikto.

Spracovateľom takýchto materiálov končia povolenia a úrady ich nepredlžujú, preto sa biznis stále viac zhoršuje. Druhá vec je, že za predchádzajúcej vlády dochádzalo k pre nás nelogickým veciam. Napríklad, namiesto zhodnotenia odpadu (teda „R“ činnosti) sa na príslušnom úrade rozhodli vydať pre firmu na nakladanie s odpadom oprávnenie na „D“ (zneškodňovanie).

Tým sa spoločnosti, ktoré takejto firme odovzdávali na spracovanie odpad, dostávajú do úplne inej pozície. Zneškodňovanie je posledná úroveň v hierarchii odpadového hospodárstva, ktorou sa nakladá s odpadom. Jednoducho povedané, firmy odovzdali odpad partnerovi, ktorý s ním nakladá podľa „najhoršieho“ ekologického postupu.   

Veľké spoločnosti musia realizovať ekologické audity a sú podľa svojho prístupu v nakladaní s odpadom medzinárodne hodnotené. Predstavte si, že napríklad špičkový finalizujúci závod koncernu Volkswagen v Bratislave vykáže, že 95 % všetkých vzniknutých odpadov vo fabrike tvorí odpad vhodný na recykláciu.

No firma, ktorá ho doteraz spracovávala oznámi, že už prijíma odpad iba na zneškodnenie. Tam, kde ste pred pár dňami dokázali odpad zhodnotiť a teda dať mu ďalšie možnosti v súčasnej obehovej ekonomike, prichádza „iba“ zneškodnenie. To je v podstate eliminácia negatívnych dopadov takéhoto odpadu.

A zrazu takáto firma má problém s auditom a otázky od akcionárov: „Prečo nakladajú s odpadom tak, že sa dá iba zneškodniť a nie inak spracovať napríklad recykláciou? A v ekologických auditoch vznikajú otázniky, ktoré ťažko vysvetľujete.

Slovensko odsúva problém do budúcnosti. Kvóty stanovené pre odpad v Európe hovoria primárne o opätovnom návrate materiálov a surovín. Deklarujeme recyklujúcu spoločnosť a cirkulárnu ekonomiku, v ktorej chceme viac využívať druhotné suroviny a materiál ako primárne prírodné zdroje. Žiaľ, zatiaľ ide hlavne o politické deklarovanie.

Existuje povinnosť recyklácie odpadu, alebo je to iba snaha automobilky byť „zelenou“?

V európskej smernici o rozšírenej zodpovednosti výrobcov za staré vozidlá sa stanovili parametre spracovania vozidiel formou zhodnotenia (recykláciou, prípadne energetickým zhodnotením) a zneškodnenia. Je to 95 % v prospech zhodnotenia a iba 5 % zneškodnenia.

Predchádzajúce vedenie ministerstva životného prostredia, vrátane pána ministra, sme upozornili, že vypadávajú koncoví spracovatelia. Nezaujímame sa detailne, prečo tie firmy končia. Nie sme tu na to, aby sme za niekoho lobovali. Mení sa však napríklad typ povolení pre firmy pracujúce s odpadmi z tzv. činnosti „R“ (spracovanie odpadu) na „D“ (zneškodňovanie odpadu). A tak namiesto partnera s „R“ máme dnes „premaľovaného“ partnera s „D“.

Avšak akákoľvek väčšia alebo nadnárodná výrobná firma, ktorá na slovenskom trhu pôsobí, potrebuje partnera, s ktorým chce podpísať zmluvu na zhodnotenie. Stabilného. Potrebuje ho na dlhšie obdobie, potrebuje predvídať a plánovať, zväčša na tri až päť rokov. Najmä v nadnárodných koncernoch sa takéto zmluvy nerealizujú jednoducho. Je to náročný proces, plný auditov a kontrol.

Bežne trvá aj rok, aby sa odpadárska firma stala zmluvným partnerom nadnárodného koncernu. Ak máte povolenie na kratšiu dobu, nie ste ako partner zaujímavý. Kým skončí audit, už nemusíte mať platné povolenie a celý proces bol stratou času pre obe strany.

Ministerstvo životného prostredia o probléme vie?

Pripravili sme zoznam odpadových materiálov, ktoré nevieme umiestňovať na spracovanie na Slovensku a ktoré sú kritické s objemom koncových spracovateľov. Ministerstvo povedalo, že si to pozrú a vyjadria sa. V auguste to budú tri roky, čo čakáme na odpoveď. Predbežná odpoveď znela, že mnoho z tých odpadov nie je nebezpečných, sú kategórie O, čo je agenda okresných úradov. Ministerstvo si chcelo vypýtať informáciu od nich.

Ministerstvu sme poskytli informácie, že situácia sa zhoršuje, zatvárajú sa spracovateľské prevádzky. Často sú tieto firmy znechutené, úradníci sa striedajú, hrozia pokutami a poúčajú o zavádzaní nových technológií. A ak firmy nesplnia požiadavky, odoberú povolenie. Nakoniec si takéto firmy povedia, že idú robiť niečo iné a my s prekvapením zistíme, že neexistuje alternatíva.

Ministerstvo životného prostredia nemá na takúto situáciu stratégiu a riešenie. Dobre to vidno napríklad na Programe odpadového hospodárstva, ktorý je skôr formálny ako reálny program.

Dlhoročne je mimoriadne nepríjemná situácia s komunálnym odpadom. Poslední ministri životného prostredia verklíkovali to isté. „Treba inak riešiť zmesový komunálny odpad a rušiť skládkovanie.“ „Skutek utek“ a rovnako utieklo aj ich volebné obdobie.

© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.