A čo zvyšky z obehového hospodárstva a úloha skládkovania?

Pred necelými dvoma rokmi sme v preklade priniesli pohľad prof. Raffaella Cossu na hierarchiu odpadového hospodárstva. Aj v nedávnom čísle časopisu Detritus (9/2020) uverejnil opäť veľmi zaujímavú úvahu o úlohe skládkovania v obehovom hospodárstve What about residues from Circular Economy and role of landfilling?

V nasledujúcom preklade uvádzame podstatnú časť tohto jeho textu v preklade a s dodatkom Mareka Hrabčáka.

Súčasná európska politika v oblasti odpadového hospodárstva je založená na koncepcii tzv. obehového hospodárstva. Jeho hlavnou myšlienkou je globálna stratégia pozostávajúca zo súboru opatrení zameraných na udržanie funkčnosti výrobkov počas čo najdlhšieho obdobia, ďalej z úspory neobnoviteľných zdrojov a taktiež na minimalizáciu tvorby odpadov. Dôraz, ktorý sa následne kladie na recykláciu odpadov podporil v poslednom období v celej Európe výrazný nárast triedeného zberu.

Tento zber však politici a občania často vnímajú ako definitívne riešenie a konečnú bodku pri likvidácií odpadov. V dôsledku toho sa k hierarchickej stratégii nakladania s odpadom (prevencia, opätovné použitie, recyklácia, energetické zhodnocovanie, skládkovanie) často pristupovalo skôr z morálneho a demagogického pohľadu ako z technologického hľadiska.

A tak „zlí chlapci“ špinavých technológií nakladania s odpadom (t. j. spaľovanie a skládkovanie) sú často na čiernej listine ako pôvodcovia všetkého zla, dokonca dnes už považovaní za zbytočných a prekonaných.

Najmä skládkovanie je dnes obmedzované a zakazované ako nebezpečný a znečisťujúci systém, čo nám neustále zdôrazňuje politická aj regulačná reprezentácia EU. Toto smerovanie odpadového hospodárstva vyústilo do podhodnotenia celej rady aspektov, ktoré sa v súčasnosti prejavujú už dosť dramaticky:

• nie všetky vyprodukované odpady sa môžu zhodnocovať separovaným zberom a následnou recykláciou,
• odpady nemôžu byť donekonečna materiálovo recyklované,
• úpravou v rámci recyklačnej činnosti sa zase vytvárajú zvyšky (rezidua), a to aj pri nepravdepodobnej hypotéze o 100% miere separovaného zberu,
• nebezpečné látky obsiahnuté v pôvodných výrobkoch sa hromadia v recyklovaných materiáloch, čo predstavuje kumuláciu rizika pre zdravie ľudí počas ich používania a pre životné prostredie v prípade nekontrolovanej likvidácie,
• negatívne vnímanie skládok a spaľovní, ktoré bolo vo veľkej miere spôsobené aj komunikačnými stratégiami Európskej únie, vyvolalo medzi verejnou mienkou takú averziu, ktorá sa dnes výrazne postavila proti investorom pokúšajúcim sa vytvoriť nejaké nové zariadenia,
• napriek tomu, že skládky sú považované za zastaraný systém, ktorý sa má opustiť, doteraz sa na regulačnej úrovni EU nepodniklo nič, čo by ich nahradilo a podporilo udržateľnosť systému, j. malo fungovať ako „definitívny kôš“ (angl. „final sink“) na uzavretie materiálovej slučky a imobilizáciu uvedených kontaminantov.

Recyklácia vyseparovaných odpadov (tzv. „druhotných surovín“) je klasickým technologickým procesom, kde platia rovnaké materiálové zákonitosti ako pri ťažbe a úprave primárnych nerastných surovín.

Môžeme tu rozlíšiť štyri technologické fázy: ťažba - úprava - výroba - využitie. Každá z týchto fáz produkuje zvyšky (rezídua), ktoré sa musia v rámci výroby následne podrobiť ďalšiemu spracovaniu, aby sa ešte oddelili využiteľné produkty a naopak zneškodnili alebo imobilizovali potenciálne kontaminanty. Nakoniec aj tak bude potrebné určiť "definitívny kôš", v ktorom bude možné bezpečne a trvalo skladovať odpady počas dlhého časového obdobia, podobne ako je to v prípade akéhokoľvek prírodného cyklu.

Množstvá odpadov ktoré vznikajú v jednotlivých krajinách a spôsoby ich zhodnocovania a zneškodňovania sú zrejmé z oficiálnych štatistických údajov o nakladaní s odpadom (EUROSTAT, World Bank). Údaje, ktoré sa bežne oznamujú, sa v skutočnosti týkajú množstiev a percentuálneho podielu odpadov, ktoré sa po zbere rozdelia do troch hlavných spôsobov nakladania: recyklácia (RR), termické zhodnotenie (TT) a skládkovanie (LF), pričom sa už ďalej nezohľadňujú ďalšie toky upravovaného odpadu a procesné straty.

Je to však zavádzajúce, pretože to zakrýva efektívne využívanie skládok aj spaľovní. Napríklad na základe dostupných štatistických údajov sa zdá, že krajiny ako Nemecko, Holandsko, Dánsko a Japonsko už viac-menej eliminovali využívanie skládok odpadov. Podľa oficiálnych štatistických údajov totiž skládkujú menej ako dve až tri percentá MSW. Tým sa v laickej verejnosti v niektorých krajinách navodila myšlienka, že skládkovanie odpadov je dnes už v skutočnosti zbytočné.

Podobne zahrnutie paliva vyrobeného z odpadov (SRF alebo RDF ) do kolónky recyklácia zakrýva skutočnosť, že aj keď väčšina z týchto materiálov nakoniec končí v zariadeniach WtE, ďalšie sa spoluspaľujú v iných termických zariadeniach (doma alebo v zahraničí !) pri spoluspaľovaní - klasické uhoľné elektrárne, cementárne, atď. Termické zhodnocovanie odpadov však v konečnom dôsledku stále generuje významné množstvá rezíduí (škvara).

Celý medzinárodný scenár nakladania s odpadmi by podľa nášho názoru bolo vhodnejšie prezentovať pri skutočnom zohľadnení materiálových tokov odpadov. V dôsledku toho by sa štatistické údaje dostupné v medzinárodných databázach mali aktualizovať, aby sa zohľadnili aj zvyšky pochádzajúce z rôznych možností úpravy (recyklácia, tepelné spracovanie, skládkovanie) a spôsoby zneškodňovania podľa tokov hmotnostnej bilancie schematicky znázornených na nasledujúcom obrázku:

Obrázok 1: Hmotnostná bilancia odpadových tokov pre komunálne odpady. Okruh A predstavuje rámec oficiálne proklamovaných tokov, okruh B popisuje skutočnú hmotnostnú bilanciu vrátane procesných strát.

Dlhodobé poznatky z nakladania s komunálnymi odpadmi (MSW) vo svete ako aj fyzikálne zákonitosti možnosti úpravy a materiálových tokov nám prinášajú tieto základné poznatky:

• iba 60 % zhodnocovaných frakcií odpadu sa stane novými produktmi (priemerne – vzhľadom na rôzne materiály),
• najmenej 20 % zvyškov z materiálovo zhodnotených frakcií odpadu sa ďalej odosiela ešte na tepelné využitie,
• asi 20 % zvyškov materiálovo zhodnotených frakcií končí uložením na skládky,
• celkové množstvo pevných zvyškov z energetického zhodnotenia sa pohybuje okolo 30%, pričom asi jedna tretina tohto množstva sa ešte materiálovo zhodnotí a asi dve tretiny z celkového množstva energeticky zhodnoteného odpadu sa nakoniec taktiež uložia na skládky,
• z celkového množstva odpadu odoslaného na skládky už neodpočítavame žiadne využitie, hoci aj tu by sme mohli započítať nejaké percentá pre tzv. „landfill mining“, resp. započítať aj energetické využitie pomocou LFG.

Tieto pomery zhodnotenia/zneškodnenia sú samozrejme priemerné a môžu sa výrazne líšiť od jednej krajiny k druhej na základe skutočného zloženia MSW, ale aj vzhľadom na jej ekonomickú vyspelosť. Toto je názorne vidieť z obrázku č. 2, kde je percentuálne znázornené použitia rôznych metód nakladania s komunálnym odpadom, založené na štatistických údajoch poskytnutých Svetovou bankou (2018) podľa hranice hmotnostnej bilancie (A) a po zohľadnení skutočných materiálových tokov (B) z obrázku č. 1.

Obrázok 2: Grafická projekcia nakladania s MSW vo vybraných krajinách. Graf A reprezentuje dáta podľa údajov The World Bank (2018), graf B zobrazuje situáciu po prepočte podľa hmotnostnej bilancie z obr.1. (ZW = zero waste, DC = rozvojové krajiny)

Z analýzy týchto dvoch grafov je možné vyvodiť tieto záverečné poznámky:

• pomerne významné množstvo zvyškov (rezíduí) vzniká pri rôznych procesoch recyklácie vrátane produktov, ktoré už nemožno ďalej recyklovať z technických alebo environmentálnych dôvodov (akumulácia kontaminantov) tieto zvyšky potrebujú „definitívny kôš“, kde by boli bezpečne uložené a zabránilo sa rozptýlenému znečisteniu,
• skládkovanie zohráva v stratégii odpadového hospodárstva oveľa dôležitejšiu úlohu, ako všeobecne uznávajú oficiálne orgány EÚ,
• energetické zhodnotenie odpadov má dôležitú úlohu v ekonomicky vyspelých krajinách s vysokou hustotou obyvateľstva, kde predstavuje významný prvok obehovej ekonomiky,
• tzv. „nulový odpad“ (Zero Waste) sa vo svetle týchto faktov javí ako ešte nereálnejšia cesta a možno ho považovať skutočne iba za koncepčný model (resp. utópiu),
• je potrebné znovu definovať terminológiu skládkovania s cieľom rozlíšiť široké spektrum súčasných technologických postupov a možnosti, ako aj rozdielnu kvalitu prijímaného odpadu na skládky (neupravený odpad, mechanicko-biologicky spracovaný odpad, minerálny odpad, inertný odpad atď.),
• skládkovanie by sa malo metodicky a technologicky prepracovať tak, aby plnilo dôležitú strategickú úlohu, ktorú v koncepcií obehového hospodárstva zohráva ako "definitívny kôš", to by sa malo odraziť v novom technologickom a legislatívnom súbore predpisov o skládkach odpadov.

Raffaello Cossu, Univerzita Padova, Taliansko, In DETRITUS volume 09/2020

Dodatky autora prekladu

Na záver tohto veľmi zaujímavého príspevku z pera významného odborníka na odpadové hospodárstvo dopĺňame ešte niekoľko vlastných postrehov. Predovšetkým sme zostrojili jednoduchú excelovskú tabuľku, kde sa priamo prepočítavajú skutočné hodnoty zhodnotených alebo zneškodnených odpadov v závislosti od faktov popísaných v červenom rámčeku vyššie.

Ako modelový stav sme vybrali priemernú hodnotu tzv. environmentálne „vyspelých“ krajín, kde už vôbec neskládkujú MSW: RR = 55%, TT = 40% , LF = 5%. Po započítaní procesných strát a reálnych materiálových tokov sme získali skutočné percentá nakladania s MSW: RR = 37%, TT = 39% , LF = 24%. Takže minimálne štvrtina z vyprodukovaných komunálnych odpadov končí stále na skládkach. A je úplne jedno, že sa už nevolajú „komunálne,“ ale ukladajú sa na skládky pod nejakým iným katalógovým číslom.

© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.