Názor. S chemickou recykláciou máme neblahé skúsenosti, opatrnosť je na mieste

Na Odpady-portal.sk som v dvoch predchádzajúcich článkoch uverejnených v januári a v marci tohto roka popísala základné charakteristiky rôznych spôsobov chemickej recyklácie, ako aj environmentálne riziká spojené so súčasným stavom týchto technológií.

Nakoľko na môj prvý článok reagoval riaditeľ Únie spracovateľov zmesového plastového odpadu Vladimír Daniška vlastným názorovým článkom, v ktorom viacero tvrdení v mojom článku označil za mylné a zavádzajúce, rozhodla som sa na jeho článok reagovať.

Dopady nie sú dostatočne preskúmané

V. Daniška hneď v úvode svojho článku pre ťažko recyklovateľné plastové odpady na jednej strane ráta len s možnosťou, že „chemická recyklácia môže významným spôsobom riešiť problém s recykláciou ťažko recyklovateľných plastových odpadov,“ na druhej strane však už s určitosťou tvrdí o zmesových odpadových plastoch, že „čo už dnes z určitosťou môžeme potvrdiť, je to, že z chemického hľadiska sa zmesové odpadové plasty, ktoré sú inak nerecyklovateľné, využijú ako druhotná surovina metódou šetrnou voči životnému prostrediu na opätovne získanie ropných tekutých a plynných produktov vyrobených s vysokou účinnosťou.“

Práve tvrdenie V. Danišku o šetrnosti chemickej recyklácii voči životnému prostrediu a vysokej účinnosti jej produktov nie je v súčasnosti v žiadnom prípade pravdivé.

Nielen štúdia dvoch chemických inžinierov (Dr. Andrew Neil Rollinson a Dr. Jumoke Oladejo), ktorej výsledky som uviedla vo svojom článku a ktoré V. Daniška spochybnil, ale aj ďalší nezávislí odborníci, napríklad autori publikácie o chemickej recyklácii, vydanej nemeckým spolkovým úradom pre životné prostredie, ktorých som tiež uviedla v článku, avšak o ktorých už V. Daniška mlčí, uvádzajú: „Dôkazy o vhodnosti uplatnenia technológií chemickej recyklácie v porovnaní s energetickým zhodnocovaním a mechanickou recykláciou potrebujú ešte istý čas na výskum ich ekologického vplyvu a hodnotenia.“

Vo svojom druhom článku o chemickej recyklácii som uviedla ďalších odborníkov z poradenskej spoločnosti Eunomia Research & Consulting Ltd, ktorí vypracovali správu o súčasnom stave relevantných technológií chemickej recyklácie plastového odpadu.

Výsledkom tejto správy je konštatovanie, že všetky tieto technológie (solvolýza, tepelná depolymerizácia, chemická depolymerizácia) by mali vyžadovať homogénny vstup materiálu a teda predtriedenie alebo predúpravu plastového odpadu. Všetky tieto technológie podľa tejto správy majú vysoké energetické nároky na priebeh procesu a nemajú dostatok overených údajov o ich environmentálnych vplyvoch.

V. Daniška ďalej uviedol, že Správa Európskej Environmentálnej Agentúry (EEA) z marca 2019 tvrdí, že zníženie emisií je najväčšie pri chemickej recyklácii.

Keďže V. Daniška neuviedol žiadny konkrétny zdroj a aj pri preskúmaní správ tejto agentúry z marca 2019 som žiadne takéto vyjadrenie tejto agentúry nenašla, uvádzam aktuálnu správu tejto agentúry k chemickej recyklácii z tohto roku:

„Existuje výrazný nedostatok poznatkov o vplyve celého životného cyklu chemickej recyklácie na životné prostredie. Existujú indikácie, že chemická recyklácia funguje iba za veľmi špecifických a obmedzených podmienok a že spotrebúva energiu, vodu a chemické zdroje, pri ktorých sa zvyšuje znečistenie vody, vzduchu a pôdy. Počas pyrolýzy ako aj následných čistiacich technologických postupov môžu vznikať prchavé chemikálie, ktoré v prípade, že nie sú dôsledne zachytené, môžu unikať do ovzdušia a znečistiť ho. Ak sa má chemická recyklácia rozšíriť, bude dôležité podrobnejšie preskúmať environmentálne a klimatické dôsledky a riziká, ako aj finančné náklady tej ktorej technológie chemickej recyklácie, aby sa určilo či daná technológia bude mať celkový prínos.“

Na základe tohto vyjadrenia renomovanej organizácie, ktorá pre napísanie takéhoto statusu vychádzala z overených podkladov, je potrebné objektívne odmietnuť aj ďalšie vyjadrenie V. Danišku, ktorý si vo svojom článku selektívne vybral niektoré nebezpečné látky a prezentuje, že tieto látky v procese termickej degradácie nevznikajú, respektíve vznikajú v obmedzenom množstve a do výsledného produktu sa nedostanú.

Vzhľadom na moje niekoľkoročné skúsenosti inšpektorky odboru integrovanej prevencie a kontroly Slovenskej inšpekcie životného prostredia s prevádzkovaním skládok, považujem ešte za potrebné označiť vyjadrenie V. Danišku ohľadom skládkovania plastových odpadov „Tým sa dosiahne nielen priaznivý environmentálny vplyv, teda zníženie skládkovania ťažko rozložiteľných a problematicky recyklovateľných plastových odpadov, čo je spojené s nekontrolovaným uvoľňovaním škodlivých látok do ovzdušia a spodných vôd, ale získajú sa tiež veľmi cenné a nenahraditeľné prírodné surovinové zdroje,“ za chybné.

Plasty sa v anaerobných podmienkach v skládkach rozkladajú niekoľko storočí, dokonca niektoré zdroje uvádzajú aj tisícročie. Tento fakt znamená, že uvoľňovanie škodlivých látok – predovšetkým skleníkových plynov do ovzdušia, nespôsobujú plasty, ale biodegradovateľné látky, napríklad rastlinné odpady či kuchynské odpady, ktoré sa na skládkovali spolu so zmesovým odpadom.

Čo hovoria strategické dokumenty?

V. Daniška ďalej píše, že chemickú recykláciu plastového odpadu v uplynulých rokoch podporilo viacero strategických dokumentov, štúdií a posudkov. Po preštudovaní ním uvádzaných dokumentov je potrebné konštatovať, že tieto materiály sú veľmi strohé a opatrné pri vyjadrovaní k súčasnemu uplatňovaniu chemickej recyklácie.

Aby si čitateľ mohol spraviť objektívny obraz o tom, ako je chemická recyklácia posudzovaná v strategických dokumentoch, uvádzam konkrétne vyjadrenia zo všetkých strategických dokumentov, o ktorých V. Daniška píše. 

V prvom dokumente „Európskej stratégie pre plasty v obehovom hospodárstve“ existuje jediná veta „o možnom veľkom účinku inovatívnych riešení pre pokročilé triedenie, chemickú recykláciu a lepšie navrhovanie polymérov“.

V ďalšom ním uvádzanom dokumente „Za čistejšiu a konkurencieschopnejšiu Európu“ je zase uvedené, že „Európsky fond regionálneho rozvoja preskúma potenciál chemickej recyklácie“.

A nakoniec v poslednom ním uvádzanom strategickom dokumente „Stratégia environmentálnej politiky SR do roku 2030“ sa nenachádza žiadna konkrétna zmienka o chemickej recyklácii, jedine zmienka o podpore výskumu a vývoji recyklačných technológii a výstavby recyklačných kapacít. 

Preskúmaním nášho slovenského strategického dokumentu ohľadom odpadového hospodárstva, ktorým je Program odpadového hospodárstva SR na roky 2021 – 2025, zistíme, že je tam uvedené opatrenie č. 025 „o nepodporení financovania technológií založených na fyzikálno-chemickom rozklade plastov (s katalyzátorom alebo bez katalyzátora) na základné uhľovodíky“.

Akú budúcnosť má chemická recyklácia?

Slovensko má už z minulosti neblahé skúsenosti so zámermi na termickú depolymerizáciu zmesových plastov. Minimálne dve prevádzky na termické štiepenie plastov financované z európskych zdrojov boli aj zrealizované.

© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.