Názor. Výroba plastov ďalej porastie. Chemická recyklácia je súčasťou riešenia

Denník Odpady-portal.sk začiatkom apríla 2021 uverejnil reakciu Moniky Medovičovej zo združenia Priatelia Zeme SPZ na môj marcový článok zverejnený takisto na Odpady-portal.sk. Tvrdenia, ktoré som vo svojom článku uviedol ako riaditeľ Únie spracovateľov zmesového plastového odpadu autorka označila za nepravdivé aj napriek tomu, že som si dovolil vychádzať len z platnej legislatívy a skúsenosti z reálnej prevádzky.

Únia spracovateľov zmesového plastového odpadu je ochrancom svojich členov a dodržiavania platnej legislatívy v odpadovom hospodárstve. Nemôže preto pripustiť prekrúcanie a prispôsobovanie platných legislatívnych noriem, ani spochybňovanie reálnych a preukázateľných snáh členov Únie pri výskume a vývoji nových technológií zameraných na podporu a riešenie rozvoja recyklácie plastových odpadov.

Únii nemôže byť ľahostajné, ak niekto, kto by mal podporiť akúkoľvek snahu o riešenie problémov s plastovým odpadom, takúto snahu dehonestuje vyjadreniami bez konkrétnych dôkazných prostriedkov.

Z toho dôvodu sme sa rozhodli zareagovať na názory prezentované v článku M. Medovičovej.

Chemická recyklácia je recyklácia

V časti „Dopady nie sú dostatočne preskúmané“ M. Medovičová uvádza: „Práve tvrdenie V. Danišku o šetrnosti chemickej recyklácii voči životnému prostrediu a vysokej účinnosti jej produktov nie je v súčasnosti v žiadnom prípade pravdivé.“

Na margo toho sa žiada pripomenúť, že v zákone č. 79/2015 Z. z. o odpadoch je v §6 uvedené:

„(1) Hierarchia odpadového hospodárstva je záväzné poradie týchto priorít:

1. a) predchádzanie vzniku odpadu,
2. b) príprava na opätovné použitie,
3. c) recyklácia,
4. d) iné zhodnocovanie, napríklad energetické zhodnocovanie,
5. e) zneškodňovanie.“

Pyrolýza využívajúca zložky ako chemické látky je v zmysle zákona o odpadoch recykláciou. Tvrdenie o šetrnosti chemickej recyklácie (je šetrnejšia ako energetické zhodnocovanie aj ako skládkovanie) voči životnému prostrediu je teda v zmysle zákona o odpadoch pravdivé. Platí to, pochopiteľne, pri dodržaní ostatných legislatívnych, napríklad pri dodržaní emisných limitov, čo je z nášho hľadiska samozrejmé. Stále uvažujeme len o takých technológiách, ktoré sú schopné dodržať platné kritéria.

V tomto kontexte si dovoľujem pripomenúť takisto schému z ISO STN Normy 15 270, ktorá jasne vysvetľuje, ako treba chemickú recykláciu vnímať:

Zdroj: STN 15 270

Odpad z plastov = chemické suroviny

Údaje, z ktorých vychádzam, pochádzajú aj z mojich niekoľkoročných skúseností zo skúšobného prevádzkovania prototypu zariadenia chemickej recyklácie. Naše následné stanoviská preto nevychádzajú zo skúsenosti nejakej prevencie alebo kontrol, resp. zo správ teoretických vedeckých autorít, ale z reálnej prevádzky zariadenia na chemickú recykláciu.

Pri tejto reálnej prevádzke pri vstupe 100 kg dotriedeného zmesového plastového odpadu v zložení PE, PP a cca 5% iných prímes, sa spotrebovalo 12 – 15 m³ vlastného technologického plynu vyrobeného v procese (výhrevnosť 1 m³ cca 13 kW) a maximálne 44 kW elektrickej energie, pričom sa získali výstupy vo forme kvapalnej frakcie (ľahká a stredná) cca 80 litrov a tuhý zvyšok (s obsahom uhlíka 30-50 %) cca 5 kg.

K dispozícii máme výsledky laboratórnych rozborov, ktoré preukazujú využiteľnosť kvapalnej frakcie ako chemickej látky v petrochemickom priemysle, ale aj ako druhotného paliva.

Ak by sme výstup považovali len za druhotné palivo, v tom prípade bola laboratórne zistená výhrevnosť (konkrétna vzorka) 42,718 MJ/kg.

Merná hmotnosť tejto konkrétnej vzorky bola 806 kg/m³. To znamená, že 80 litrov predstavuje 64,48 kg, čo znamená 2 754,45 MJ. V prepočte to predstavuje 765,13 kW.

Táto bilancia preukazuje, že pri maximálnej spotrebe dodanej vonkajšej elektrickej energie 44 kW (spotrebovaný plyn je vlastným produktom) sa vyrobil produkt s výhrevnosťou 765,13 kW, čo bez akýchkoľvek pochybností predstavuje vysokú energetickú účinnosť procesu.

Proces chemickej recyklácie je energeticky prakticky sebestačný. Vonkajšiu energiu vyžaduje proces len na pohon elektrických zariadení. Výsledný produkt má oveľa vyššiu účinnosť pri jeho využití ako chemickej látky (člen našej Únie má zmluvných konkrétnych odberateľov pre túto látku).

V tomto prípade dochádza aj k významnému znižovaniu uhlíkovej stopy, ktorá by vznikla pri ťažbe ropy a jej prvotného spracovania. Teda aj tvrdenie o vysokej účinnosti procesu chemickej recyklácie je pravdivé.

Skládkovanie plastov je najhoršia možnosť

V januári 2021 Priatelia Zeme v článku „Mikroplasty okolo nás i v nás“ na svojej stránke uviedli: „Ich rozpad v prostredí je spôsobený vplyvom slnečného žiarenia, vlhkosti a mechanického pôsobenia. Týmto spôsobom sa plasty rozpadajú na čoraz menšie častice.“

Vo svojom nedávnom článku v denníku Odpady-portal.sk však už M. namieta voči mojim tvrdeniam týmto spôsobom:

„Vzhľadom na moje niekoľkoročné skúsenosti inšpektorky odboru integrovanej prevencie a kontroly Slovenskej inšpekcie životného prostredia s prevádzkovaním skládok, považujem ešte za potrebné označiť vyjadrenie V. Danišku ohľadom skládkovania plastových odpadov „Tým sa dosiahne nielen priaznivý environmentálny vplyv, teda zníženie skládkovania ťažko rozložiteľných a problematicky recyklovateľných plastových odpadov, čo je spojené s nekontrolovaným uvoľňovaním škodlivých látok do ovzdušia a spodných vôd, ale získajú sa tiež veľmi cenné a nenahraditeľné prírodné surovinové zdroje,“ za chybné.“

Autorka zrejme v rámci svojich niekoľkoročných skúseností inšpektorky nezistila, že aj na skládkach existuje slnečné žiarenie, vlhkosť a mechanické pôsobenie na skládkované plasty. Najviac škodlivé je to, že vôbec ukladáme plasty na skládku, ktoré objemové môžu tvoriť podľa niektorých údajov až do 50 %.

Priatelia zeme by v žiadnom prípade nemali byť zástancami skládkovania. Ak pani Medovičová považuje tvrdenie, že zníženie skládkovania predstavuje priaznivý environmentálny vplyv za chybné, tak nemôže byť Priateľom zeme.

Chemická recyklácia sa osvedčila

M. Medovičová vo svojom článku na Odpady-portal.sk ďalej uvádza:

„Slovensko má už z minulosti neblahé skúsenosti so zámermi na termickú depolymerizáciu zmesových plastov. Minimálne dve prevádzky na termické štiepenie plastov financované z európskych zdrojov boli aj zrealizované. Tieto prevádzky však z dôvodu technologických porúch a problémov s umiestnením výstupných produktov boli nakoniec zastavené.“

V tomto prípade si autorka neuvedomuje, že hovorí o zariadeniach, ktoré boli vyrobené ešte v roku 2010. To znamená v čase, kedy chemická recyklácia nebola ešte ani v plienkach. Zariadenia, ktoré uvádza, boli konštrukčne náročné. Využitie tepla na procesný ohrev bolo zle riešené a s vysokými tepelnými stratami, čo robilo tieto zariadenia energeticky náročnými.

Vzhľadom na robustnú konštrukciu a jej mechanické časti bola aj vysoká spotreba elektrickej energie na pohon týchto jednotiek. Vstupy boli riešené ručným dávkovaním, pričom pre vytvorenie zátky pre prestup plynov bolo nutné dávkovať minimálne 30 % podiel fólii z celkových vstupov, ktoré sú aj v súčasnosti ľahko recyklovateľné a tým aj dobre predajné na trhu. 

© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.