Zákon nie je, záťaže sa
odstraňujú.
Ilustračné foto © Dreamstime.com
V materiáli z roku 2002 sa konštatovalo, že existuje
množstvo environmentálnych záťaží. Nebolo v ňom však definované,
čo vôbec environmentálna záťaž je a o ktoré záťaže ide. Do
spomínanej správy sa tak dostali rôzne informácie, najmä
o znečisteniach z nelegálnych skládok odpadov, zo starých
banských diel, tiež o akýchsi
potenciálnych zdrojoch
znečistenia. Aj samotná správa konštatuje, že definícia záťaže zatiaľ
neexistuje. Prečo potom toľko starostí? Na to nie je ľahká odpoveď.
Zahraničné odborné zdroje ani právne normy pojem environmentálne
záťaže nepoznajú. Operujú výhradne s pojmom
kontaminované
lokality. Sanácia starých záťaží nie je explicitne obsiahnutá ani
v reguláciách Európskej únie, takže z komunitárneho práva nám
v tejto oblasti nevplývajú žiadne podstatné povinnosti.
Škoda, alebo záťaž?
Päť rokov od vypracovania dotyčnej správy sa s problematikou
nedialo vôbec nič a za ten čas môžeme konštatovať, že Slovensko
nezaznamenalo žiaden prípad zásadného ohrozenia zdravia obyvateľov z
dôvodu existencie kontaminovanej lokality alebo havárie na nej. V
júni 2007 schválil parlament zákon o prevencii a náprave
environmentálnych škôd, podľa ktorého je každý, koho sa zákon
týka (de facto každý podnikateľ), povinný predchádzať vzniku
environmentálnej škody a bezprostrednej hrozbe environmentálnej
škody. Nesie tiež náklady za jej nápravu. Definícia environmentálnej
škody je však podobne nejasná; vzťahuje sa na škody na prírodnom
prostredí s bližšie neurčenou váhou, ktorej mieru posudzujú
úrady životného prostredia. Tie následne rozhodujú aj o sankciách.
Zákon sa však týka zjavne iba udalostí, ktoré sa odohrávajú v
súčasnosti. Aký je však rozdiel medzi environmentálnou škodou
a environmentálnou záťažou?
EE
CLUB: Environmentálne záťaže - nesplatené dlhy minulosti?
Pojem environmentálna záťaž sa ministerstvo odhodlalo definovať až
v októbri 2007 (teda pol roka po prijatí zákona o
environmentálnych škodách) v zákone o geologických
prácach. Environmentálnu záťaž definovali (v súlade s definíciami
únie) podobne ako environmentálnu škodu: teda ako znečistenie územia
spôsobené činnosťou človeka, ktoré predstavuje závažné riziko pre
ľudské zdravie alebo horninové prostredie, podzemnú vodu a pôdu, s
výnimkou environmentálnej škody. Zákon však neurčil kritériá na
posúdenie závažnosti rizika, ale ani orgán, ktorý ich má posudzovať.
Pre majiteľov prevádzok či nehnuteľností to teda neznamenalo
(našťastie) nič. Zákon však pripravil pôdu pre firmy podnikajúce v
geologických prácach, ktoré majú tieto environmentálne záťaže
zisťovať a overovať. Týmto predpisom tiež úradníci zadali štátnej
geologickej správe zákazku na vypracovanie a aktualizovanie štátneho
programu sanácie environmentálnych záťaží, na základe údajov zo
zákonom založeného Informačného systému environmentálnych záťaží.
Definícia cieľa celej regulácie, teda environmentálnej záťaže, tak
ostala naďalej nejasná. Nebolo zjavné, či ide len o staré
kontaminované lokality; jediným spresnením je to, že nejde o
environmentálne škody, za ktoré asi môžeme považovať bezprostredné
udalosti, ktoré sa dejú v súčasnosti. Zdá sa, že v prípade
záťaží má ísť skôr o odstraňovanie potenciálnych hrozieb lokalít
kontaminovaných v minulosti.
Prvý účet záťaží
O „akútnosti“ riešenia záťaží svedčí o fakt, že ďalšie
dva roky sa s problematikou záťaží v legislatíve opäť nič nedialo. Až
v marci roku 2010 schválila vláda návrh Štátneho programu sanácie
environmentálnych záťaží (2010-2015), ktorý vychádzal z projektu
identifikácie environmentálnych záťaží Slovenskej agentúry životného
prostredia z roku 2008. Ten identifikoval 257 závažných
kontaminovaných lokalít (environmentálnych záťaží) a 878
pravdepodobných environmentálnych záťaží. Štátny program odporučil
tieto záťaže na realizáciu prieskumu a rizikovej analýzy, a lokality
určené na prioritné riešenie ministerstvami. Z toho budú profitovať
práve firmy, ktoré tieto prieskumy robia. Vznikne nový veľký trh.
Ministerstvo odhadlo finančné výdavky na tieto záťaže „v prvom
kole“ vo výške 137 mil. eur.
Kto to zaplatí
Ministerstvo životného prostredia v programe navrhuje uhradiť
podstatnú časť nákladov zo štrukturálnych fondov EÚ, vo výške do
116,4 mil. eur. Ďalších 18,5 mil. eur by malo plynúť zo štátneho
rozpočtu a z Environmentálneho fondu. Zvyšok by mali uhradiť
žiadatelia, ktorými sú spoločnosti s účasťou štátu v pôsobnosti
ministerstva dopravy. Na riešenie kontaminovaných území z rozpočtu EÚ
a vzhľadom na termíny vyplývajúce z povinností vo vzťahu k smernici o
vode je možné podľa programu predĺžiť sanáciu „prvého balíka“
záťaží najneskôr do roku 2027.
Pokiaľ by všetky náklady na sanáciu záťaží niesol štát z
prostriedkov, ktoré sa mu „vracajú“ z EÚ, dalo by sa
uvažovať o istej miere pragmatického či „únosného“
riešenia. Lenže dokument hovorí aj o tom, že o štátnu pomoc na
ochranu životného prostredia (zdroje na odstraňovanie
environmentálnych záťaží z fondov EÚ a štátneho rozpočtu) sa podľa
pravidiel nemôže uchádzať podnik, ak bol jednoznačne identifikovaný
ako pôvodca environmentálnej záťaže, alebo ako zodpovedná osoba za
environmentálnu záťaž. Štátnu pomoc môže prijať len orgán verejnej
správy, v prípade, že nie je možné identifikovať znečisťovateľa.
V programe je však už zverejnený zoznam environmentálnych záťaží s
vysokou prioritou, na ktorých nebola jednoznačne určená zodpovednosť.
Ide o 72 lokalít, pričom v prípade 52 z nich sa
predpokladá, že zodpovednosť – a teda i náklady –
ponesú súkromné subjekty.
Zákon o záťažiach
V januári tohto roku zverejnilo ministerstvo dlho pripravovaný
návrh zákona o identifikácii environmentálnej záťaže. Podľa tohto
návrhu bude zodpovednosť za environmentálnu záťaž v jednotlivých
prípadoch určovať krajský úrad životného prostredia. Návrh, ktorý bol
začiatkom júna 2011 prerokovaný na zasadnutí Hospodárskej a sociálnej
rady SR, však má viacero sporných ustanovení, na ktoré upozorňovali
najmä zamestnávateľské zväzy. Nejasná definícia záťaží zvyšuje riziko
uplatňovania regulácie s neprípustným retroaktívnym účinkom.
Environmentálne záťaže totiž neboli v minulosti definované ako
záväzky a mnohé z nich vznikli postupom, ktorý umožňovala vtedajšia
legislatíva.
Vedľajším, ale veľmi dôležitým problémom je i určená
nezmyselná podmienka, že vlastník nehnuteľnosti, ktorá sa práve
sanuje, nemôže s touto nehnuteľnosťou obchodovať. V prípade, že
vykonanie povinností zodpovednej osoby zabezpečuje príslušné
ministerstvo, nemôže s pozemkom disponovať na jeho predaj až päť
rokov.
Veľký biznis
V prípade zákona o environmentálnych záťažiach sa ministerstvu
zrejme nepodarí zbaviť podozrenia z robenia tak trochu zbytočnej
nadpráce. Samotný program sanácie záťaží totiž konštatuje, že veľké
množstvo sledovaných lokalít (682) už bolo identifikovaných ako
sanované, resp. rekultivované. To svedčí o tom, že primárnym cieľom
majiteľov takýchto lokalít je ochrana životného prostredia aj bez
existencie samostatného zákona. Mnohé opatrenia, ako napríklad
sanácia starých skládok, sa v súčasnosti realizujú so štátnou pomocou
aj bez existencie zákona.
Najväčšie riziko návrhu však spočíva v tom, že umožňuje spustiť
nekontrolovateľnú lavínu „objavenia“ nových starých
záťaží, ktorých sanáciu bude musieť zaplatiť majiteľ. Ako keby
ministerstvo pozabudlo, že vždy ide niekomu o peniaze.
Článok bol vydaný i v Konzervatívnych
listoch, č. 06/2011
© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.