Kto zlyháva?

Separovanie nie je zadarmo, pssst
Foto: Flickr

Drobný „problém“ je v tom, že samotný trh je čisto abstraktný pojem, je výsledkom dopytu po výmene a ako taký nemá vôbec žiaden cieľ. Preto nemôže zlyhávať. Ani v zhodnocovaní a recyklovaní odpadov trh na Slovensku nezlyháva. Práve naopak, funguje spoľahlivo, presne tak, ako povolila vláda. Tá je spôsobilá zlyhať a aj je v tom preborníkom, čo bolo zjavné aj z doterajších programov odpadového hospodárstva, v ktorých si vláda stanovovala nejaké ciele s rovnakou vervou, s akou ich neplnila.

Na Slovensku sa hovorí o nízkej miere zhodnocovania odpadov v SR, ktorá by mala byť rozhodne vyššia. Hovorí sa o tom, ako málo odkláňame odpad zo skládok a aký je tento stav nevyhovujúci. Podávané je to ako problém, ktorý „považujú všetci sa samozrejmé, že treba riešiť“.

Lenže súčasný stav odpadového hospodárstva na Slovensku má aj svoje výhody. Po prvé, z hľadiska plnenia limitov zhodnotenia odpadov v zásade neporušuje pravidlá stanovené Európskou úniou. A po druhé, vysoká miera skládkovania je oproti inému nakladaniu s odpadmi lacnejšia. V rozhovore s generálnym riaditeľom OLO Romanom Achimským v tomto čísle časopisu zazneli aj odborníkom známe, no verejnosti málo reprodukované informácie o tom, ako približne je na tom skládkovanie, spaľovanie a separovanie odpadu v reálnych nákladoch.

Samosprávy akoby občas podliehali fáme, že musia separovať stále viac obalov. Nemusia. Obce nie sú zodpovedné za plnenie limitov zhodnotenia. Nemusia (zatiaľ) ani oddeľovať biologicky rozložiteľný odpad. Od budúceho roku, až do roku 2019, im podľa vládnej stratégie postačuje separovať BRO z KO iba na úrovni 20 percent, aj to bude ešte otázna právna vymáhateľnosť nedodržania stratégie.

Separovanie rôznych využiteľných segmentov z odpadov je bezpochyby činnosť vykonávaná s ušľachtilým zámerom. Niet pochybností ani o tom, že drvivá väčšina ľudí považuje separovanie za ekologický prínosnú činnosť. Samosprávy majú plné právo rozhodnúť sa, či budú obyvateľov v tejto aktivite podporovať reguláciami. K férovému rozhodnutiu však treba dať ľuďom k dispozícii informácie o tom, o koľko sa po tomto rozhodnutí zvýšia výdavky samosprávy a občanov, platiteľov poplatku za komunálny odpad.

V rozhodovaní ľudí totiž zohrávajú kľúčovú úlohu tzv. náklady obetovanej príležitosti. Znamená to, že by mali mať vedomosť o výške svojich nákladov. Túto sumu totiž zvažujú investovať na účel „A“ (separovanie zberu), na úkor účelu „B“ (podľa ich vlastných preferencií, napríklad na víkendový výlet). Takže nie je správne položiť pri hlasovaní otázku, či zvýšiť mieru separovania odpadov v obci nejakým opatrením, ale otázku, či vyčíslenú sumu investovať do zvýšenia miery separovania odpadov v obci. To je naoko nepatrný, ale v skutočnosti podstatný rozdiel.

Čo by sa stalo, ak by obyvatelia mali tieto korektné informácie? Rozvoj trhu separovania odpadov by sa najprv pribrzdil. Lenže vlak environmentálnych regulácií v EÚ nemá brzdy ani spiatočku, takže zvyšovanie miery odkláňania odpadov zo skládok, zhodnocovania a recyklovania, ako aj rozširovania komodít na zhodnotenie, bude naďalej pokračovať.

V tom momente sa už bude musieť slovenská vláda spamätať a výdavky na niekoho zvaliť. Môže ich uvaliť na výrobcov a dovozcov. Toto je pre vlády veľmi fajné riešenie, nakoľko výdavky sa skryjú v cene výrobkov, občan si ich nevšimne a svet beží ďalej.

Môže ich hodiť aj direktívne na občana. Zvýšiť poplatky za uloženie odpadov na skládky, alebo skládkovanie zakázať. Toto však vlády nemajú v láske, lebo volič by si to všimol. Preto predchádzajúce vedenia ministerstva vodili lobistov za nos, že veď áno, zvýšime, je to na spadnutie. Mimochodom, obce, v ktorých katastri nie je skládka (a tých je drvivá väčšina), by takéto zbavenie sa zodpovednosti za zvyšovanie poplatkov dozaista privítali.

Podčiarknuté a zrátané: nie je to trh, ale vláda, ktorá vo svojich cieľoch systematicky zlyháva. Vláda neopravuje zlyhania trhu, ale svoje predchádzajúce zlyhania. Bez ohľadu na to, či obce chcú alebo nechcú separovať viac odpadu, bude pre ne lepším výsledkom, ak budú občanom vopred vyčíslovať náklady na každú novú investíciu do rozširovania separovaného zberu. Cena štátu je účet, ktorý by mal byť viditeľný.

Nie je to občan, ani samospráva, kto by mal dobrovoľne hasiť za centrálnu vládu problémy, ktoré systematicky vyrába. Nechať ju v tom vymáchať bude pre všetkých len prínosom.

Text vyšiel v mesačníku Odpadové hospodárstvo, č. 3/2012

© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.